národný satanista

Prečo myslíš, že byť ti má byť osudom? Ja som kľudne položil knihu života a kľudne ju aj zavriem. Zvery do mojej opatery. Starej matery. Stále sa ozýva výkrik, s prachu boja, alebo skôr nejakého života, ktorý vlastní. Neviem čo tým myslí presne. Musím niekam ísť. Som celé roky doma. Sa mi to zdá neuveriteľné, že ten život, v skutočnosti, už vôbec nikam, ale vôbec nikam nejde. Celé je to ako fraška. Načo som sa cítil už neviem. Chodím stále dokola, v kruhu života. Vystrčím z neho päty a padnem, do šíku zrotovaného davu. I blažený nebudem, nenadobudnem svojho druhu istoty. Nikdy som žiadnu istotu nemal.  I si myslím, že viem kde ide život, za ktorým koncom ´žena´, ale som v nemilosti, som mimo dobro a zlo. Prečo to hovorím, že myslím, že bez debaty aj som, že som o sebe nadobudol poznanie bez veľkých rečí, v akých je reč iná, reč tela. Tela pokiaľ ide o ňu, ktorým klame, lebo je v takej klamavej forme. Listy nepokoja, listy,v ktorých sa mi zdá, že o rozum prísť je hračka, ale nikto sa v tom rozume nakoniec nevyzná. Sa ovládam, ale neviem prečo. Funkcia rozumu -fikcia vedomia.Frakcia seba, svojho duševného fragmentu, experimentu, ktorý sa nevydaril ako skoro nič ani tak, v mojom živote takže nie je sa prečo ani toľko rmútiť. Súdim vlastne podľa seba; teda poľahky môžem odsúdiť. Lebo odsudzujem podľa seba poľahky. Rozhranie dvoch svetov, v ktorých sú za všetko zodpovedné ´pudy´, alebo aspoň pokiaľ ide o dianie. Dianie, ktoré je bez konca, ktorého pravým významom, alebo zmyslom je niečo iné; totiž myslenie, ktoré je danosťou, ale nie prípadne pamäť, ktorá je zadanosťou. Teda za- myslením, ktorá ide za hrob ´myslenia´. Žeby strata vedomia, s konečnou platnosťou neprinášala úľavu od tejto bolesti-plnej existencie?

Prichádzaš na myseľ, a tvoja doba je preč. Paranoidný národ, ktorý sa skrýva za každý dôvod ako sa vmyslieť do jedného ..do posledného dychu. Medzi karmou a jej teplým ľudským telom. Niečo sa nesie, niekto sa vyzná,v menách bez vecí. Bez pojmov, ktoré si myslí, že, v nich má jasno. Múmie,alebo zmije. Pojmové, ako žiadne iné. Tu žeriem z ruky pakult môjho rukopisu nultého stupňa dôvernosti. V hojnosti bytia sa rozkladá existencia, ktorú vyniesla do bludu. Do bludu bytia s nebytia s najhlbšej priepasti do smrti. Nesie sa vietor, vietor sa nesie preč a do chrbta proti ktorému žiadny dišputát naráža. Systém…systém. Karma je systém?

„S uvažováním o energii, setrvačnosti, impaktu modo philosophico zákon volného pádu neobjevíš. Snad leda představu o zcela homogenní niti, která se nemůže přetrhnout,ať je jakkoli slabá a závaží jakkoli těžké – nemá totiž nejslabší místo.” (Vašíček)

V opaku k tomu, že čo vlastne chcem ani neviem, že či viem. Moje zmysly sú ako pri vedomí, ale moje vedomie nie je pri zmysloch. Vo všetkých cieľoch autonómnych života, ktorého ´sugestívna´nátura si nezadá. Život alebo nepatrný závan hniloby, ktorý sa zjavuje na svete. Nejde o pudy, ktorých sú celé rady. To sa dá povedať aj o ženách, že sú celé rady. Načo si máš dávať pozor, keď nie na svedomie, ktoré hryzie koľkokrát povieš niečo. Výčitky svedomia, ktoré ním trhajú? Nešiel by mu tak pohľad do seba obrátený keby nevidel z vonku vnútro do vnútra z vonku, ktorého ruku berie do úst? Vychádza najavo, že ruka, ktorá chráni tak, že usmrcuje musí byť pozorovaná na živom. Na životne myslenom ´systéme´ ktorý je karmou. Je to životne dôležitý systém, orgán, funkcia, ako rozum, ktorý všetko obstaráva, ale nič neriadi. Vôbec nepredpokladám, žeby som na svete ešte dlho vydržal, ale keď sa má stať čo sa stane ešte nech budem sám, vo svete, ktorého začiatok konca vždy naháňam.. To má byť život? Teoreticky ako aj života začiatok konca vždy človek naháňa.

… „smradlavý róm číslo to a to se hlásí do >sprchy <…“

..zraňuje zraňujúceho vždy pripraveného na vždy zamysleného dokonca po smrti, ale nevedúceho čo skôr bolo či ticho, alebo slovo od počiatku. Vytrhnutý s kontextu, ktorého sa mu dostalo, s ktorého sa vzal. Kde sa vzal tu sa vzal kontext. Práci česť porazeným. S pozostalými len v dobrom, vlastne o mŕtvych, lebo čo ja viem o živote, s ktorým si nezadám. Ty si nezadáš? Aby si sa prepadla do horúceho pekla medziľudského tepla, s ktorého si sem na zem vyliezla. Všetka sranda kde končí už tu ja som ešte len ani nezačal. Práve som si polial klávesnicu pivom ako som chcel povedať, teda napadlo ma, že nebudem, s tých najpracovitejších.  Ale skutočne som to nechcel mať takú ´auru´ takú neznesiteľnú auru komedianta. Neznesiteľnú aura šaša, ktorým, v konečnom dôsledku aj som. Vlastne nie som nikto, ale na smiech som určite. V podvedomí, v ktorom ostáva mi vlastne vlastné meno, len spomienka na časy, ktoré ešte ako tak šli. Čo tomu životu zodpovedá ináč neviem. Život je systém, ktorému osobne ja celkom nerozumiem. Keby som si to tak mal predstaviť. Tá predstava, v ktorej zvyku sa mi darí preniesť cez seba. Cez svoje životné problémy. Ako také. Ako nijaké iné. V zmysle, ktorý nie je v celku na zamyslenie. Od toho sa dá povedať, že sa nedá uskočiť, idúci vlak cestou-necestou. S cestou-ciest na vedomí pred, ktorým cúve. V nepohodlí tohoto života karmy, ktorú si musím zlíznuť ako Mona Líza. Tá si zlízla. A potom sme predsa nejakí ´ľudia´. V momente, v ktorom sa vciťuješ, vciťovaním sa ovládaš do končekov prstov na svedomí, ktoré má literatúra. Hlúpa aura komedianta. Cirkusového krikľúna ako ho on nazval alebo výrečného až za hrob pod jeho úroveň zmyslu,s ktorého sa nedobral pravdy, v ktorom je po nej. Po pravde, pre ktorú si nerobí ťažkú karmu. Načo tlačiť náboje. Hlavne aby si existoval. Jedna ruka netlieska druhej. Od mala sa zobúdzaš a rastieš, ale do večera je po tebe. Zmŕtvych znova vstaneš do odpadnutia sa nadrieš a potom znova. Taká karma, ktorá nemá presnú logiku. Vlastne bla, bla, bla blava. V tom zakolísaní sa nerovnováha. A ten nerovnovážny pocit,s ktorého sa prepadne do seba, v ktorom sa nenájde už nič lebo ani smrť neberie na mňa. To, že na mňa ani smrť neberie už je témer celkom isté.

Co je reprezentováno, vždy se reprezentuje jako něco jiného. Kdyby to tak nebylo, tak by to nebyla reprezentace.

Čo je reprezentácia, vždy sa reprezentuje ako niečo iné, pod iným menom.  Čo vytrháva umelý svet z jeho umelého spánku.

.. naprieč všetkými rečami sa vietor Zarathuštra sype vpred. Spredmetnená vec, ktorú vytrhávam,s kontextu. Nachádza…kto hľadá nádej, že pôjde pre zmenu, ktorá je životom, že pôjde pre život.