národný satanista

pravda, mám zato, že predsudok je niečo iné ako spomienka, pretože predsudok je vecou napríklad ako život. Spomienka na budúcnosť, budúcnosť, ktorá je ti daná? Si dobre hovoril, že pamäť je niečo čo ide za-myslenie. Predstava je pojem nie? Predstavové schémata sú pojmové schémata nie? Svet ako vôľa a pojem?  Záleží asi kto si robí čo zo životom kto si robí čo s predsudkom. V predsudku ja vidím sebazáchovu. Je len predsudok, že žijem ako povedal Nietzsche. Že žijem je len predsudok ´pudu sebazáchovy´. Nie je si myslím na tom pude nič umelé, ale je to celé? Rozdiel medzi predstavou a predsudkom? Možno máš pravdu, že predstava môže byť umelo vyvolaná ako pojem, ale nie je predsudkom tiež ´život´? Myslíš svoj život vážne snáď? Uvedomuješ si svoj život vážne, alebo je život len ´hra zo smrťou´?

Povedzme, že verím v život v jeho ´svojbytnosť´. /neviem celkom presne čo svojbytnosť je, ale myslím, že ty vieš/ Verím teda, v predsudok? Mám zato, že žijem, ale nie je to len predsudok? Voľna istého druhu istých možností? Zarathuštra a pokiaľ viem aj Nietzsche vylučujú ´náhodu´z hry. Náhoda vážne nie je a preto na náhodu nie je čo nechať. Vieš, že Nietzsche vidí v živote ´večný návrat´; potiaľ mu je život predsudkom, že ho chytá v kruhu, v ktorom mu stále uniká, lebo je to snáď jeho pointa?

V poriadku je chaos, ktorý človek, v sebe nesie, od ktorého sa život odvíja, lebo život nemôžeš ani niesť ani odhodiť? Odhodiť za hlavu. Smelé plány, všetko myslenie, ktorého forma sa nezdá byť jedna. Život má milióny foriem; tvarou, povedzme v každom nevidím len predsudok, ale ´vôľu k moci´, lebo život je bojom o moc. Je vôľa o moc predsudkom? Mám chcieť len preto, že nemôžem ináč? Chcieť čo? Myšlienka večného návratu je odpísaním nihilizmu. Život je to čo sa musí stále prekonávať čo si musí stále pritakať. Pokiaľ v prekonávaní vidíš pritakanie. Pritakáš spomienkam?  Je večný návrat spomienkou?

Je večný návrat predsudkom voči životu? ….čo musí byť jedným aby nebolo iným? Na rozdiel od stupňa reality, v ktorom existujem je môj život ešte niečo viac ako život? Je táto existencie, je život informácia a ako taká je niečím viac ako to o čom informuje? Má život informácie len jednu formu, ktorou je predsudok, ktorou je spomienka?

….Neber to tak, žeby som tvrdil, že nemáš pravdu, žeby predsudok nebol spomienkou, ale predsudok je ..chápem asi ako to myslíš, ale myslíš, že spomínať znamená mať predsudky? ..nie je spomínanie ako robenie si predsudkov? Je to skoro ako keby mi njekto povedal, že je predsudok si za 50 rokov povedzme si myslieť, že som kedy žil vôbec, že som kedy bol na žive. Chápem, že spomienka može byť predsudok, ale záleží odkiaľ ; povedzme v tejto chvíli to už, že tu som nemusí byť spomienka  keď je to len predsudok. A dostávame sa tu znova na začiatok; som skôr ako myslím? Alebo myslím skôr ako som? Je mi byť tu dané skôr ako som si myslel, alebo som tu neskoro, že je to len predsudok, že tu som ; ´pozdné bytie´?

 ako to by som vedel sám rád tiež čo myslí tou galvaznizáciou odumerelj predstavy, to ani nepoznám tento výrok; filigrán vecí?

Spomienka je mienkou? Neviem. Je to nejak dôležité?

Kam tým mieriš?

Budúcnosť nemá ten istý rozvrh ako má minulosť, čo som prežil sa ma netýka asi až tak bezprostredne ako to čo ešte len prežijem? Žijem v bezprostrednej blízkosti z minulosťou ako aj z budúcnosťou. Spomínam dopredu, alebo dozadu?  Spomínam vždy teraz, lebo prítomnosť ako taká neexistuje? Meno pre prítomnosť je vždy minulým, je vždy ozvenou?  Je prítomné ozvenou minulého, ako je budúceho?  V čom sa odráža existencia, ktorá je stratená? Kto ju stratil?  Musí tu byť tak prečo si ju nevezme?  Je predsa jeho nie? Je existencia stratená už len preto, že ju človek nevie nájsť? Vedomie, ktorej nemá, ktorú nechápe?  Možno má iný zmysel ako ten, ktorý hľadá?  Prečo spomienky sú tak ťažké?  Sú spomienky tým čo je naozaj zabudnuté?  Ako zem, ktorá je ťažká a zabudnutá?  A je spomienka ľahká?  Ľahšia ako pocit, s ktorého človek precitne?  Pomaly, ale isto sa stane, že príde ten čas, v ktorom sa realita uzavrie, v jednom a tom istom Čase.  Bol by tak opísaný kruh ´bludný´? Bludný kruh vedomia?  Taký aký si uvedomuješ stále ďalej kým ide život?  Do akej miery ide život, ktorý sa vracia do jedného uzla nutnosti,v ktorom sa človek stáva ´reálnym´- náhoda je vylúčená; s výnimkou náhody, ktorá mu nerobí dobré meno. Meno dobra a zla, ktoré dáva. Na všetko je nejaká odpoveď; ´zápis a tvar´.

Zprůměrování znamená anihilaci jedinečného. Ať si (normovači) ty své předpoklady (tzn. předsudky) strčí za klobouk. Copak mohou být dvě různé vlastnosti rovnocenné?

Ale člověk si vzpomínky sám vytváří – tím, že něco hledá, na něco se táže, má nějaký problém.

Som pritom, že myslím, že myslím, ale nato zabúdam;

JE TO PO SMRTI POZNATELNÉ ČI NEPOZNATELNÉ? NENÍ TOU HRANICÍ NAŠE MYŠLENÍ? MÁ VŮBEC NĚJAKÉ HRANICE? VYPADÁ TO JAKO BÁSEŇ, ALE JE TO SPÍŠE PÍSEŇ ZOUFALCŮ…

Hranica, ktorá má myslenie; nie je práve tou, ktorou ´som´? Myslím teda som tou hranicou pokiaľ myslím? Nietzsche s toho robí hranicu nášho sluchu. Čo nepočujem, pokiaľ ide môj sluch, odtiaľ-potiaľ, alebo aká hranica myslenia?…nemala by spomienka stáť hranicou myslenia, myslenia, ktoré je nekonečné? Alebo sa zastaví ´myslenie´ na spomienke a povie si, že nejde ďalej? Že to je jeho hranica a predsudok,za ktorý nejde? Keby som nemyslel ani by som nebol. Predsudok. A ten, ktorý žije bez predsudkov ako keby žil bez spomienok?

Ľuboš, toto len taký výcuc nejakých myšlienok, neviem ako čo povieš..

, povedz, čo myslíš, tie texty trochu čítam,

postupne.

,k