Žijem v meste Prešov, lebo neviem kde inde by som len žil. Vlastne ani len neviem kde inde by som len žil. To je možno viac len než je prípustné. Jednoducho to je len len. Chcel som povedať, že tento život ako ho žijem, svoju filozofiu, ktorú žijem to je len len. Nie je to dobrovoľný život v ľade a na veľhorách ako v prípade Nietzschého, ale len len také živorenie vlastne len len živorím taká je o mne bolestná a krutá pravda. V Prešove sa neviem zamestnať, a nevedel by som sa zamestnať asi ani najskôr nikde inde, lebo vo všeobecnosti sa mi to ešte v živote nepodarilo. A čo už som len naposielal životopisov, žeby som s toho mohol postaviť hranicu mať to všetko na papiery, na ktorej by som sa mohol upáliť. Ale kto vie či by som len len zhorel. ?? Či by ma vôbec chceli plamene pekla, plamene existenciálnej bolesti, ktorú pociťujem. Nežijem teda pre prácu. Som dospelý muž, nežijem pre prácu, lebo žiadnu som teoreticky a ani prakticky vlastne nikdy nemal. Keď som aj niečo robil tak len veľmi krátko, a skoro z nevôľou. Teda z nevôľou keď mám vôbec tú. /všimnite si, že o chvíľu prejdem ku svojmu problému dva tj. ´žena´/ …a nenávidím; všeko čo takpovediac musím. Mám teda strach, s toho, že nežijem pre prácu, že nežijem s práce ako skoro každý človek, ktorý je v mojich očiach ´normálny´. A ´normálny´ je v mojich očiach len len, že nie každý. Vôbec sa teda nejdem pred vami mojimi čitateľmi, ktorých rešpektujem a vážim si vyťahovať, ale každý človek mi len len, že normálny nepríde. Neprídem si taký ani sám, ale témer. Ľudia majú prácu, povinnosti, vzťahy. Ja nemám nič s toho. Nemám prácu, vzťahy, ženu, nemám ´seba´. Keď nato tak myslím; hovorí, že Život sa nedá vlastniť ´múdra jeho kniha´, že život sa vlastniť nedá, ale ľudia sa vlastnia, ach áno. Každý chce vlastniť každého. Každý chce byť s niekým a vlastniť ho a jeho život. Ona vlastní jeho a on ju a taktiež sa ona vlastní sama a sama sa vlastní, vlastní seba , teda svoj život, ktorý je ona sama. To je príklad, len len za všetky príklady. Príklad pre všetky prípady, že každý sa vlastniť musí. Ja pritom tvorím svoje vezenie, lebo sa vlastním, vo svojom vezení, ktoré tvorí celý svet, lebo vlastním celý svet, celý živý svet, ktorý keď vo vesmíre v tejto ohromnej diere ničoty zanikne bude to asi ako keď niekde v osamelom rybníky špľuchne voda, bude to netrvať ani jednu celú sekundu a bude navždy po všetkom. Bude to nezbadateľný úsek, v čase, v čase, v ktorom všetko by ináč ani len len neprešlo. Lebo keď si moji čitatelia drahí tak vezmú, tak musia vidieť, že v čase všetko prešlo doteraz, že v čase prešiel samotný čas, v ktorom sa všetko odohralo, že v čase je čase,ktorý prechádza skrze každého človeka, každú jeho sekundu, každú jeho kožu a orgán, každé jeho telo, lebo ten človek sa vlastní, v čase sa vlastní, lebo jeho život, ktorý je v čase je v ňom, ktorý je v živote, lebo jeden vlastní druhého a druhý vlastní jedného, alebo iného, ale, v tej miere, v ktorej sa všetko má zmeniť ´časom´. Čas vo veľkom ide , ide vo veľkom štýle a berie všetko, všetko, lebo nič mu nedostojí. Sme ako tie vystrkujúce pahýle z ´rieky času´, v ktorej na seba kričia jeden cez druhého, ale nepočujú vlastného slova jedného, sme ako tie momenty,v ktorých strácame rovnováhu, v ktorých prichádza k slovu obvykle život, ktorý údajne nevlastníme, ktorý údajne nie je ´ nám súdení´, alebo ani daný v podstate..
Môžem len len teda povedať, že môj život mi nebol súdený,že , ale konečne cítim jednotu tvorcu a tvoreného? Že čas utvoril okolo mňa obrovské vákuum, v ktorom len len, že nestrácam poslednú nádej, s posledným dychom? Že v behu času, v ktorom sa dobieham dokonca prechádzam cez oheň, v ktorom by som ináč mal byť ukutý? Na myšlienkach jej krásy, že môžem stúpať do výšky, v ktorej ostávam ako pribitý pri zemi? Je potom zem ľahká práve mne, alebo ju nesie niekto iný taktiež statočne ako tiaž, ktorý si musí uniesť? Miestami sa viem vyjadriť teda, ale musím sa vrátiť späť do budúcnosti, o ktorej tu bola reč, a ktorú nemám, aj keď údajne som už v nej len len, že nikde inde. Na tom sa musím zhodnúť s väčšinou, že pre budúcnosť teraz žijem. Nežijem pre vzťahy, prácu, ženu, myšlienky veľké snáď ale pre budúcnosť. Každý pre niečo žije, pre nejaký ´zmysel´. Ale ja pre budúcnosť. A to sme teda znova pritom, že ´zmysle života´. Keď sa život nedá vlastniť v pravom slova zmysle, že sa život nedá vlastniť, tak sa nedá vlastniť ani jeho ´zmysel´. Život je pokiaľ ja viem, ale ja neviem, ale pokiaľ viem, ani nemožné nijak uchopiť. Neexistuje ani spôsob ako byť tak aby to človek nemusel nebyť. Byť musí preto, že nemôže ináč. Myslím tým, že človeku je nejakým spôsobom súdené ´byť´, alebo ´nebyť´, ale, že neviem prečo by som zrovna keď mi je súdený byť mal brať život tak, že môj život už je.To si myslím keď si ľudia hovoria, že ´vlastnia život´ svoj, že je ich chybou keď sa pýtajú či byť, alebo nebyť. Jednoducho byť mi nie je v mojich silách, lebo môj život ešte nie je, teda už nie je. Alebo teda už ešte nie je. Je veľkým potenciálom, alebo tak, ale, v skutočnosti ešte nie je. Ešte sa nenarodil, môj život, ešte nevznikol. Tak si to človek potom pletie, že čo vzniká, a čo je. Keď niečo vzniká tak to nie je tak aby to bolo už raz a navždy. Ale keď niečo je je to preto, že to je, alebo preto, že to dospelo do toho bodu toho vzniku? To čo je teda ako to človek už raz tak berie, že to muselo vzniknúť. Že to tu nie je len tak z ničoho nič. To si myslím, že vôbec sú dve teórie ktoré ľudia vo všeobecnosti zastávajú. Niečo vzniklo je prvá teória. Ako keď vznikla opica ako niečo a ako niečo druhé vznikol s tej opice ešte nejakým ´dovznikávaním´ ako keď opica by nebola dorobená potom ten človek nešťastný. Alebo ten človek a tá opica proste vznikol tým treskom veľkým božím ako lusknutím prsta, alebo ako. Tri možnosti teda za prvé ´vznik ako postupný´ z ničoho vzniklo niečo; druhá možnosť ´vznik momentálny´ ; z ničoho nič vzniklo všetko; a tretia možnosť snáď ´vznik z ničoho nič na lusknutie prstov niekoho´ to by bol boh, alebo diabol, alebo kto chce.
V podstate ani jedna možnosť mi nepripadá ako schodná, alebo vierohodná a všetky sú zavádzajúce si myslím. Všetky tieto body, ale bez rozdielu. Neviem čo ma teraz napadlo, som dosť nervózny zo všetkého. Zo všetkého a z ničoho. Cítim ale nervovú traumu. Mám chorú mamu, a otca v zahraničí celý môj dospelý život, kým brat je v Bratislave. Učí sa robiť peniaze, zarábať, kým ja sa neučím nič. Dovoľujem si strácať čas, všetok čas, ktorým mrhám, ktorý nemám. Preto si myslím, že si ľudia myslia, že vlastnia život, že vlastnia ´čas´. Myslia si, že ten čas, keď ráno vstanú a do večera pracujú povedzme ide z nich, že ten čas, v ktorom sa rodia, do ktorého sa rodia majú , v sebe, že ho vlastnia ako vlastnia seba, ale to je omyl, lebo nič nevlastnia, ani omylom nevlastnia nič. V tomto živote sa vlastniť nič totiž nedá. Tento život, ktorý sa vlastniť nedá, sa nedá chytiť, lebo beží preč. Preč ako moje myšlienky, ktoré sú mi ukdradnuté, lebo ani tie nevlastním, lebo ani tých nemá nikdy dosť, lebo od tých sa tu tiež neviem vymaniť.Nehovoriac potom o tom, že všetko čo si človek myslí, že vlastní vlastní jeho, že to v podstate tak je, že on nevlastní život, že život vlastní jeho? A do kedy jeho život bude vlastniť jeho? Až kým sa tomu životu ten človek nezunuje a ten život ho odkopne, že neostane pri zmysloch, že neostane pri vedomí, po smrti, ktorá príde, že nebude vedieť ani ako a ani kedy, lebo to už sa nebude vlastniť, už nebude vlastniť nič, lebo to už bude dávno po ňom. Dávno bude po ňom, ale aj to po ňom stratí nejakú relevanciu, lebo tu nebude nikto kto by toto konštatovanie bral do úvahy, lebo tu nebude nikto komu by niečo, s toho vôbec na niečo bolo. Tak mu nebude platné nič, s toho čo ten človek robil dávno po smrti a ani dávno pred ňou. A ľudský život je preto len tou divnou ´pauzou´ medzi tým keď človek ´je mŕtvy ešte´ a tou, ktorá príde keď bude ´mŕtvy už´. Teda do momentu kedy sa narodí ešte je mŕtvy večnosť a po momente, v ktorom zomrie už je mŕtvy znova večnosť. Medzi tým, ten malý nezáživný okamih, ten malý nudný, alebo nesmierne krátky okamih menom ´život´, ktorý má človek vlastniť lebo ho nemôže vlastniť. Život, ktorý je len okamihom, v ktorého momente prebehne všetko ako nič, a nič ako všetko. Nakoniec je len len všetko jedno a je to pravda, ale človek si musí dať pozor aby nato neprišiel skôr-neskôr ,aby nato neprišiel skôr neskôr ako sa narodí. Nikto nepočíta čas, ktorý ide rýchlo ako strela. Neriadená strela, ktorá ´ide´ rýchlejšie ako zmysel života, ktorého by sa človek kedy nadial. Preto sa človek žiadneho zmyslu života nikdy nenadeje. Inými slovami život pôjde aj bez neho. Ako ho len len mohlo napadnúť, že on by život mohol vlastniť? Keď život pôjde aj bez neho, pôjde aj bez neho na večné veky, ktoré on bude len meniť jeho masky? A všetko sa stane odznova, lebo život je premiéra? Alebo je život opakovanie? Život pôjde ďalej, ďalej, ktorý pôjde aj bez neho. Možno, ale sa dráma či divadlo života opakuje večne, a to ako to dopadne je bez tak jedno. Dopadne to, lebo to nedopadne ináč. Všetko dopadne. Všetko nejak dopadne keď život pôjde, človek pôjde za životom. On ako slepý a život, ktorý ide ďalej ho povedie. Vkladá mu dôveru ,v seba do rúk. V seba dôveru, ktorá mu robí starosti, ako mu nerobí nič iné. Je pritom vždy všetko o momente prekvapenia, ktorý nepozná. Je to život medzi smrťou pred narodením a smrťou po narodení, teda po smrti. Ako všetko aj smrť medzi narodením a smrťou je smrť, alebo teda život. Nie je v tom rozdiel. Je to len na povel, ktorý dá si na smrť ako vezme na jazyk. Vezme smrť do huby a potom ju vypustí z huby. Vezme život do huby a potom ho vypustí z huby. Nie je v tom rozdiel, že či berie do huby smrť, alebo život, lebo sú to dve strany jednej mince, ktorá aj tak nie je nič platná. Nič nie je nič platné. Ako moja snaha sa zamestnať, moja snaha si nájsť vzťah, moja snaha uspieť v písaní teda tlačení kníh, ktoré by niekto čítal moja snaha uspieť v živote. Ja som totiž nikdy neuspel ani, v živote. A to je vlastne všetko pokiaľ ide o to, že uspieť, v živote. To je akoby som ja nikdy ani nežil. Život mi proste ´nevyšiel´. Čo je skoro jedno asi lebo mne nevyšlo nič nikdy. Ako jednoducho povedané, že nič nikdy. Aj keď nehovoriť nič nikdy a nikdy nič nie je to isté. Zo životom za chrbtom, ktorý nikto nepozná na vlastnej koži. Lebo život je koža, ktorá je priveľmi tesná. Lebo je medzi životom, alebo smrťou, ktorá je najtesnejším rozdielom medzi bytím a nebytím ; hynutie. Hynúť je ešte medzi byť a nebyť; dve nezmyselné ´stavy´, ktoré nejestvujú. Nie som ani ani som. Byť nemôžem lebo deň čo deň umieram. A nebyť nemôžem lebo deň čo deň žijem. To je všetko z hľadiska života, ktorý je smrťou. Pokiaľ sa cez neho človek neprenesie. Neprenesie sa ani cez smrť. Ani syntetickým pojmom. Jedno je isté, že nič nie je isté. Nič nikdy nevychádzalo. Nevychádzalo, lebo nemohlo. Život neexistoval, lebo sa do neho človek nenarodil.. človek do neho nezomrel. Mohol by som povedať do teba, že žiješ, ale bol by to len omyl. mohol by som to povedať do seba, ale to bude len ďalší omyl. Do života, v ktorom som na omyle by som nič nepovedal. Nepovedal by som nikomu nič bez toho aby to nebol omyl, ktorý je život. Beriem na vedomie, že život inde nie je. Aspoň nie môj, ktorý vlastním, ktorý nevlastním. Ako ten patent na pravdu, ktorá nevychádza. Nič nevychádzalo a ona povie; nechoď na mňa s výčitkami. No veď nič na mňa nevychádzalo. Ani dni, týždne, mesiace, roky. Nič na mňa nevychádzalo, lebo som tu od toho nie som tu od ničoho. Vec pôvodu, v ktorom sa človek zabýva. Zabýva a zazýva, ako smrť pre všetky prípady, ktorá je iná, sama jediná.
Celá debata | RSS tejto debaty