národný satanista

Nádej čo neberie konca, koniec, ktorý nie je nádejov. Nikto už nemyslí na nič iné ako na ňu. Dneska v centre mesta došlo ku smrti, v ktorej som bol v prvom okamihu, v prvom okamihu poslednom zo vzdychu, ktorý mi vyšiel s pľúc, keď už mi v živote nevyšlo zo mňa nič, vyšiel zo mňa aspoň tento výdych do vetra, do vetra, ktorý fúka cez záclony, cez poklony, ktoré berie na seba, ako také mlčanie mŕtvych, ktorý mu už nič nehovoria iné ako myšlienky, ktoré sú sýte ale, ktoré sú sýte len čiernou a bielou. Bez toho aby sa kde kto pohol aby ho bol premohol jeho osud. On bojuje z osudom ako by to bol ten netvor,v  ktorého duchu sa mu zdá, že prežije ´samotu´ ako ´ničotu´, ale vie, že sa do nej aj tak už neskryje, že sa neskryje aj tak už za ňu. Logika, v ktorej mu zapne, vypne, pohne sa cez myšlienku ako cez most, ktorý za sebou páli. Je to rozum. O ten nechce chce prísť, ale páli po sebe. Na tom sa nič nemení, celý systém je vždy rovnaký pokiaľ ide o jeho váhu. Sloboda vyjadrovania sa, proces skracovania sa, eventualita, ktorá prichádza do úvahy.  Kód, v ktorom zabúdame? Lebo rečové chovanie je chovanie ´najzabudnutejšie´? Do akej miery zabúdam,do akej miery si spomínam? Vyprchalo zo mňa nejaké vedomie, nadšenie, ktoré ma prešlo. Keď inštinktívne beriem čo len nechcem beriem, len čo myslím. Hovorím čo myslím, ale nemyslím čo hovorím, lebo jazyk je kód, ale reč je expresiou? Všetko čo poviem, v reči čo povie je expresívnym ´výstrelkom´, všetko načo príde sa jeho slovám vymyká.A ilúzie, na ktoré sa nikto nehrabe, ktoré nikto neprežije,len v kútiku duše kde ešte nezhasol. Bála by sa prísť na cestu samoty sa vydať, ale až teraz je cítiť tá bolesť po tom ako odišla, ako sa vzdialila. Všetky tie formy boja, ktorým je život, ktorým je myslenie, ktorého konca sa nedobral kraja, s  ktorého sa zobral do slova a do písmena, ktorého vyšší zmysel ešte nenadobudol. Preto, že nebolo mu súdené sa dať vystaviť pred posledným pádom dole hore, pred posledným pádom voľným. Hodina pravdy však ešte len vôbec neudrela. Sóma, alebo galéria chorých nezavrela. Brána budúcnosti, ktorá sa musela priraziť. V tom všetkom pocitovom  chaose, ktorý je,v každom novom stave, ktorý ho berie za svoj, ktorý padne. S tepla medziľudského do chladu pod kožou mŕtvych. Sa zahrabať medzi plody ničoty, ktoré sú plodmi bez myšlienky. Plody, ktoré nesú úrody, ktoré sú v ústraní, ktoré zmiera,žičlivo, ale bez rezervy, ktorá robí nervy. Vo všetkom som sa omylom narodil, omylom vznikol, vyrastal s chladu predsudkov, ktoré nesie život, s ktorým sa poráta človek do smrti isto.
Na spomienku to asi stačiť nebude na zamyslenie, ktoré aby bolo prioritou sa musí uchopiť, v dvoch významových polohách, ktoré nenadobudol ´časom´. Každé slovo má pritom niekoľko významových polôh,do ktorých sa on vciťuje do, ktorých sa on vkladá. S tých polôh, ktoré nesú pozitívne momenty, ktoré sú mu ako forma života, ktorú majú, v celosti celého radu logiky, cez, ktorý sa púšťa, do nových stratégií, ktoré treba implementovať to svoje. Nato sa určite by rád pozrel načo by si chcel vziať iste nejaké dôvody,ale od toho tu nie je aby z dôvodu by nejakého hodnotil sebevražedné pokusy ich adaptovať na život na omyle. Každý život je pritom na omyle, lebo v škole ich to isto tak učili. Zo starých kníh, ktoré sa rozpadli v rukách, ktoré mal by dať do konca spáliť medzi inými aj v jeho logu. Na tom ešte by nič nebolo keby na tom všetko nebolo ani toľko. To sa pozrie a znova sa pozrie. Veď nato ti ukazuje, že čo vie aby si tomu dal nejaký punc originality. Všetko okrem bytia je potom ´originál´. Originál-drevený futrál- reál. Načisto sa ešte nič nedeje. To je, ale divné lebo mám už 35 rokov, ktoré som si musel vyžrať na tomto svete. A pritom je všetko vždy rovnaké. Je snáď niečo zo mnou nie úplne v úplnom poriadku? To je celkom možné, lebo paranoia sa vkradla ako na čas a ostatné veci ostali po starom pokiaľ ide o všetko rovnaké a a nato, že som niekto iný nie som ani nikto iný pretože preto, že som som nemohol byť ani nikto taký, ktorý sa zo mnou logicky prekonáva a preto sa musí myslieť von koncom ako i celý strom poznania, na ktorý lezie, že v polohe, ktorá je celá sama sa vezie hore-dole životom.

To už by hádam stačilo, stačilo už to by hádam. Na rande, s najkrajšou láskou spektrálneho svetla, ktoré dopadá na jej holú tvár, ktoré dopadá do jej živého lona materinského. V tom, ktorom sa živote stratí okamih pravdy, v myšlienkach, ktoré prídu, ktoré nezabijú zato, že neposilnia, ale ktoré on nedomyslí dokonca, pre ktorý bude nový človek po starom smere mŕtvy, ktorý bude ako nový ako novo-narodený.