Stavba afektov, ktoré blúznia, ach tie šalebné afekty, ale škoda, že sú tak presné. Afekty sa nikdy nemýlia, lebo ich nikto nedokáže ´kontrolovať´ vedome ich nikto nedokáže udržať vždy na uzde tie kone, ´s klapkami na očiach´… no samozrejme ako ináč by si aj poradil zo životom, v plnom afekte, ktorý je bez konkurenčný. Nie je čo závidieť, lebo sa mi vidí, že bez seba sa človek aj tak nestane tým kým je, ale, pri každej príležitosti to zopakuje, že mu nikto nedlhuje nič okrem života, okrem seba. V tom potom sa mu zdá, že každé slovo ani čoby bolo maskou je skôr nahrážkou citového pnutia, alebo respektíve citovej tenzie čo po-vedal celkom presne… mohol to povedať aj ako in-tenzie, čo by ešte mohlo znamenať formu alá in-form-á-cia. Necitlivý, alebo citlivý, alebo niečo medzi, kým spokojný sa nevie, že sa vie, že je… pritom si ani byť istý nebude a nebude pravdu povediac, že si myslí vedieť povedať, pripísať na vrub mu, v tom ktorom duchu, ktorého dušu naháňa, ale vie, že jej telo je zákonite ´svoje´. Na tom sa zhodne, že bez obalu si príde na svoje telo, ktoré vo dne,v noci vnútri, v ktorého sveta toho, ktorého človeka, s ktorého sa bude musieť vyslobodiť ako z jedného filmu ´sebavedomia´ je, v ktorom neostáva miesto vôbec pre toho ktorý to seb-a-vedomie má. Predstavujem si život ´ľudí´ okolo seba, ktorý mne chýba ako taký, že ich sebavedomie ten priestro toho života ´vypĺňa´, že doslova tvorí tým vypĺňaním až také vákuum,ktoré je ako moje ´sebavedomie´. To vákuum, ktoré je mojím sebavedomím je v prípade iných ľudí vákuuom, ktoré je naplnené ´realitou´. Vypĺňa realitu, ale úplne. v mojom prípade je to trošku naopak, lebo moje ´sebavedomie´ realitu ´vyprázdňuje´. Moje sebavedomie ´realitu´ vyčerpáva a nevyplňuje. Nevidím, v realite ani stopu po mojom sebavedomí, ktorú celý život hľadám.
Hľadám kľúč k objaveniu tejto najdokonalejšej už z ďaleka ženy, ktorá mi pripadá, že by sa mi toto všetko mohlo predsa len len, že neprisniť. Chcem sprísniť svoju ´duševne-duchovnú´ disciplínu a chcem byť oddaný len jednej samičke, ktorú zbožňujem ´platonicky´. Čo znamená, že som jej ´sebavedomia´ ešte nikdy, ale nikdy ani, v živote nedotkol. Pritom som mohol pohnúť aj horami aj dolami, ale jej sebavedomia som sa nikdy nestačil, ale ani len dotknúť. Je to ako moja samota, ktorú tiež žijem, ktorú tiež prežívam na svojej koži, tak aby som sa jej nedotýkal ani veľmi málo, ale ani veľmi veľa. Spoločný obsah vedomia pritom ešte nikomu neuškodil.Už teraz sa odhaduje, že potenciálny obchod s nanotechnológiami dosiahne v roku 2015 obrat jednu biliardu dolárov.
Smiešna otázka, že kam my ako ľudstvo kráčame má veľmi jednoduchú odpoveď; tam kam nás ako ľudstvo vedú…tí hore. Tí, ktorí sa rozhodli z vlastnej vôle, že stoja nad nami,a to veľmi vysoko. Všetci tí, ktorý za zavrenými bránami do laboratórií, zbrojných výskumných ústavov, arzenálov sebadeštrukcie a v podobe podobných ´pokrokových trendov´ si z nás urobili pokusných ovčanov svojich výskumov; svojich testov jadrových, svojich živých experimentov, svojich pokusov zo životným prostredím, svojej informačnej vojny, ekologickej a inej krízy, svojich túžob zotročiť všetko čo sa hýbe, čo cíti, čo myslí si privlastniť a zničiť od samotnej podstaty. Alebo rovno do nej,v poslednom základe, ktorej sa človek stane možno transmisiou, možno prechodom ako to povedal Nietzsché…
Zo svojho neustáleho chtíču neuhasiteľného po nekonečnej prírode a jej bohatstve čerpá všetko poznanie človeka stroj, ktorý všetko ovláda.
…Ten chtíč vlastne nejde ani ustáliť; na otázku byť či nebyť je odpoveďou len ´chtíč´. Chtíč po smrti, ktorá nenachádza sa objektívne nikde, ale subjektívne všade; tak tí, ktorí nás vedú, ale možno cítia chtíč po živote a nie smrti. On chtíč po živote, ktorý dráždi, ale nedráždi ju. Ten chtíč je ovládaný sám ´strojom´, ktorý je mechanickým poriadkom uprataný. Vlastne ide tu o sebavedomie, ktoré je v stroji, ktoré v stroji vyhára. Sebavedomie, alebo metabolizmus. Pokus o vyjadrenia sa, chtíč, ktorý otvára a zatvára oči, pred ktorým sa nehrnie do života. Logika, v ktorej sú zmysly uchopované skrze ´synaptické transmisie´.
Každý neurón pozostáva zo štyroch rozdielnych častí – telo bunky (sóma), dendrity, axón, synaptické zakončenia.
Ku skutočnej žene nedošlo. Nedošlo tu ani k tomu, že tu ešte vôbec som. A možno, že mi tu aj tak nič nechýba, v ústraní a na svitaní nového dňa, ktorého koniec je prísľubom budúcnosti čo ešte nepozná. Ustálené zviera na hladine zvuku, ktorá sa zvýšila, ale išlo zrejme aj o hladinu sveta bolesťou naplneného, ktorá sa zvýšila. Možno, že hluk je priamo úmerný tomu ako svet vniká ´do bolesti´. Tie metafory sú mierne rozdielne, ale podobné.U K je metaforou, že svet je stále sa zvyšujúcou hladinou bolesti, kým u N je metaforou, že svet je v skutočnosti hlbší ako každá bolesť, že je hlbočinou slasti priepastnej. K má svet za miesto, ktoré je čo do bolesti možno celé plné, ale ide o hladinu tej bolesti, teda bolesť je na povrchu. Bolesť tvorí povrch. Aspoň mi to tak teraz napadlo, že bolesť u K a jeho metafory sveta ako večne stúpajúcej hladiny bolesti znamená ´bolesť povrchu´. Bolesť vnútra , na ktorú ukazuje N ide do hĺbky. N predpokladá, že svet vo svojej hĺbke, ale nie je ´bolestný´, že nie je, alebo aj keď je tak, že slasť len predsa preváži bolesť, v konečnom dôsledku je to len za vidna, alebo počas dňa, v ktorom človeka ´poznal svet´,ale keď ho pozná v noci, ktorá je ešte mladá je to iné. Svet je iný. Keď ´zem´ napríklad ´žije´, že je živá je život by tiež mohol byť len zmenou. Zmena, ale nie je trvalá a nemôže trvať večne. Keď niečo znamená ´večná prítomnosť´ tak nič iné ako´večnú zmenu´…naopak ´večná absencia´ je opak večnej zmeny. Smrť nie je zmena? Z hľadiska dichotómie bolesti a slasti, alebo skôr ešte ´absencie a prítomnosti´ zmena nie je smrťou. Čo by sa dalo povedať je, že smrť nie je zmenou preto, že smrť jednoducho nie je prítomnosťou. V absencii toho čo jestvuje, v konečnej absencii všetkého jestvujúceho nedochádza k zmenám, lebo k tomu nie sú ´dané podmienky´. Za daných okolností, ktoré sú ´normálne´. Smrť človek snaží sa sebe nahovoriť je ´normálna vec´,ale kto smrť berie ako ´normálnu vec´? A čo vôbec znamená brať niečo za normálnu vec? Ja povedzme berie za normálnych okolností normálne všetko, ale žeby smrť bola normálna okolnosť!? Čioran povie, že sám sebou je, len nie za normálnych okolností, že sám sebou je len keď je mimo seba, že za tých normálnych okolností vôbec ani nevie, žeby existoval. Teda predpokladám, že byť ako taký znamená byť teda ako existovať za okolností, ktoré sú normálne do tej miery, do akej je človek, ktorý za nich existuje práve taký za práve tých okolností, že ani nevie o aké okolnosti ide. Chcem to vyjadriť asi tak, že čím skôr človek vie o čo mu ide o to skôr aj to lepšie pochopí; tautológia? Cyklický, alebo zacyklený argument, ktorému necháva voľný priebeh. Okolnosti sú podľa všetkého niepriamo zdrojom ´vedomia´, ale keď z nevedomia pochádzajú obavy, tak z vedomia ´normálne okolnosti´. Za normálnych okolností ani nevie, že existuje, lebo podľa týchto normálnych okolností neexistuje. On to formuloval trochu paradoxne, ale tie okolností tam tú situáciu dotvárajú. Za takých a takých okolností je situácia taká a taká. Bolesť bez vedomia toho, ktorý ju prežíva nejestvuje. Bolesť bez vedomia toho, s koho sa zrodila neexistuje. Bolesť sa zrodila z vedomia. Nebyť vedomia je človek bez bolesti. Nie je vôbec asi najskôr…bolesť preto existuje tak, že človek podľa normálnych okolností sa cíti, že jestvuje, že jestvuje ´pokiaľ vie´, že jestvuje, že tá bolesť ešte neprekročila tú mieru tých okolností, alebo tých hraníc,v ktorých ´rozhraní´ sú pudy, ktoré spôsobujú bolesť vedomia, a vedomie, ktoré spôsobuje pudom bolesť, ktoré spôsobuje bolesť pudovú. Zároveň, ale platí,že pudová bolesť aspoň pokiaľ to Nietzsché vie posúdiť bolesť tvorí aj pokiaľ ide o vedomie. Samotná bolesť pudová tvorí ´myslenie´. Myseľ funguje ako pud. Aspoň kým sa o filozofiu jedná je tá ´tyranský pudom´. Čo potom znamená filozofovať? Pôsobiť myslením na niečo.. myslieť viac menej nič neznamená. Myslieť nič viac-menej neznamená nič. Aj keby znamenalo by neznamenalo viac ako bolesť,v ktorej SA myslenie vzťahuje k niečomu. Ide preto o referenciu, alebo vzťažnosť, k niečomu, alebo ako to nazývajú aj ´intencionalitu´. Vedomie má intencionalitu, alebo myslenie má intencionalitu, keby som tieto dve termíny rozlišoval povedal by som presnejšie. Každopádne ´ intendovať´, alebo ´ zamýšľať´. Hlboké zmýšľanie a povrchné zmýšľanie.
Celá debata | RSS tejto debaty