bezvládne telo
na dne
sa pohybuje
v myšlienkach
nevie kde skôr by skočil
svoje vedomie vkladá do nej
posledná nádej ako prvá
posledná s prvých
prvá s posledných
nikto ho nevaruje
len strach, s ktorého sa ´polepšil´
zrejme mu nič nechýbalo
on jej ako nič
nič
iné
bezživotie
život, alebo len zžívanie sa
s osudom čo ho čaká-nečaká
na hodinu presne do minúty
vyberie sa skutková teda podstata
viac-menej
s nikým si neporozumie
veľmi ďaleko od domova
,v ktorom horí ešte plameň nádeje
viac menej, ktorý prehára
sa odkláňa
od ťarchy existencie
nakoniec to nie je koniec
nie je to ťarchou existencie lebo tú nikto nepochopil
iste, že okamih
ho nepríde draho
ale čo už na tom
bytie jej neznesiteľne ľahké
zeme, ktorá nič neznamená
nič iné
všetko rovnaké
čo si myslel
čo si čakal
Celá debata | RSS tejto debaty