národný satanista

Nemyslel ´život´ ako ten, ktorý je ´mysliteľný´ lebo ho človek prespí? Keď prišiel ´démon´ k nemu do postele a spýtal sa, že či chce žiť tento život večne tak ako ho žil ešte raz? Teda doteraz?Nie je to blbá otázka? Nie je blbé sa pýtať, že či chcem žiť ´večne´ ´ešte raz´? Keď už ´raz´ žijem večne načo by mi bolo vedieť, že či to ´večne´ je ´ešte raz´? Keď je to večne tak to nie je ešte raz alebo vôbec ešte raz a naposledy ale večne, ale už samotná pointa tej otázky predpokladá, že na ňu odpoveď neexistuje… je mi osudové byť, ale bytie mi nie osudové. Bytie nie je ´spiritualita´. VEDOMIE nie je apriórne ´hmotné´.

Pokiaľ je v protiklade duše hmota. Pokiaľ existuje rozdiel medzi dušou a hmotou… nejde o ten ´zbytok´ prírody ´hmotnej´, ktorá ona predhadzuje. Príroda nemá hmotný zbytok, ktorý by bol ´zbabelstvom´. Že život, ktorý by sa opakoval by bol jeden jediný, ktorý by bol kedy mal zmysel? Nato sa nepýtal, lebo nato aby sa opakoval´život´ by chcel ´vedieť´, že v čom sa život opakuje, že v akej ´predforme´ života, v akej predforme ´existencie´. Mať existenciu nie ´stratenú´ by človek ´býval´ mal ´formu´ ako ´objektívnu´. Objektívna skutočnosť, ale nie je do seba subjektívne prevrátená forma ´tela´ ako vonkajšku, alebo tela, ktorého štruktúre/štrukturálnej forme/ zodpovedá ´charakter sveta´. Svet nie je hlboko pokiaľ človek nie je hlboko.  V inom zmysle povedané človek nie je ´človekom´ do takej miery do akej sa jeho vedomie premieta do sveta, lebo ten svet má charakter vôle k moci. Ako je vôľu možno poprieť? Shopenhaver touto otázkou otvoril svoju filozofiu. Dobre a čo nato Nietzsché? Svet predsa objektívne existuje práve len v tejto forme vôle k moci a tak poprieť vôľu znamená poprieť svet ako nejaký objekt. Svet nie je objekt, lebo ho formálne nemožno  ´vyložiť´. Vôbec tá myšlienka, žeby sa svet nechal ´vyložiť´ako nejaká forma ´bytia´, ktorá je ohraničená. Ohraničený ´ničím´ je svet vo svojej objektívnej forme? Tak s toho dilematu sa človek vie dostať ´jazykom´, alebo jazykom, ktorým predbieha pointu, ktorú dobieha, v kruhu!? Je jazyk formálnym charakterom prečo to nepovedať ´vôle k moci´? Keď má samotný ´svet´ tú formu ´bytia´, v ktorej je možné povedať, že ´jazyk´ je jeho hranicou potom nie je o nič ťažšie povedať, že svet v jazyku je podľa toho formálne jazykového charakteru vôle k moci tou vôľou k moci. Ale nie je problém, lebo ´byť v jazyku´ znamená ´byť niekde´. Prečo sa teda nespýta, že či byť v jazyku znamená byť niekde, že či byť v jazyku znamená byť vôbec, alebo znamená ´byť len všeobecne´? Nie keď myslíš si, ale keď hovoríš. Mlčím teda myslím, že viem, že som, ale to som už naráža na hranice jazyka sveta, ktorého formálnym charakterom je vôľa k moci, ktorá sa údajne nedá poprieť, ale nie je to preto, že poprieť sa nedá jazyk, že poprieť v jeho všeobecnosti sa nedá ani svet pokiaľ ten svet sa nedá myslieť? Wittgenštajn nemyslel nič viac keď povedal, že svet je hranicou, že tam kde sa končí jazyk je hranica sveta pokiaľ ide o to vyjadrovať myšlienky, ale čo vôbec znamená, že svet je ´ohraničený´ nie ničím, ale jazykom? Veď človek by nemyslel, keby myslel svet ako určité kvantum ´sily´ , ako stredisko sily ako navrhuje Nietzsché? Stredisko sily, ale ktoré je koncentrované ´v jazyku´? Sám v sebe teda v jazyku sa požierajúci svet je zhola vylúčený. Nemohol by skôr neskôr otočiť každé jeho slovo proti nemu aj keby jazyk bol mal  aký dlhý mu narástol. To je ten proces, s ktorého údajne sa skracuje. Údajne sa tento proces skracuje, lebo sa vo forme nejakého ´loga´ skracuje, alebo nejakého zmyslu, ale akého zmyslu? Prečo to jednoducho nepovie, že zmysel sa skracuje, že sa skracuje jazyk pokiaľ sa skracuje čo? Nie je to opačne, že on ten proces sa skracuje do jazyka? Že jazyk ale sám nemôže byť tým procesom skracovania, lebo od toho aby sa jazyk skracoval by musel byť do bludu kruhu vedený a to on nie je? A keď už vedie život do bludu, v kruhu tak tento život je kruhu nemožné ´vyživotiť´?Treba povedať, že všetky kategórie bytia sú štrukturálne, že všetky kategórie jazyka sú štrukturálne, že život je kategorický imperatív sám. To je jasné a jasne to vyjadril Nietzsché, ktorý život vzal od toho, že ten imperatív je mu daný, ale už ho nedomyslel do myslenia. Myslím teda som je toho dôkazom. To je jednoduchý imperatív, ktorý tiež Nietzsché poslúcha. To ´ myslím´ je tu ´dané´ lebo daná je príroda.  Všetko, ale od toho myslím sa už odvodiť nedá. Hlavne nie bytie, lebo to už dané nie je. Nikto predsa nepovie, že ´dané bytie´ skončilo keď ´zomrel človek´. Preto to nepovie, že ´dané bytie´ nie je pokiaľ ide o smrť´. V myšlienkach čo je somarina, ale len tam je človek naozaj nesmrteľný lebo ´myslieť´ je prírodná danosť. Byť, ale nie je prírodná danosť. Človek sa žiť nenaučil od prírody. Preto to aj Nietzsché napadá. Tvrdí ako chcete žiť podľa prírody? Ako chcete žiť podľa toho ´podľa´? Ako chcete žiť tak aby sa vás príroda nedotýkala ako by ste si samu prírodu držali od  tela? Od tela myslenia? Od vonkajšieho sveta? Žiť podľa indiferencie samej? Ale táto indiferencia platí aj naďalej len nie je v myslení. Ona je v bytí samotnom. Bytie samotné je indiferentné. Človek, ktorý je byť musí. Ale od myslenia sa to neodvíja. Myslenie je konštruktom. Príroda nie je konštruktom. Nie je konštrukciou dialektickou ako sú napríklad štruktúry a kategorické štruktúry aj keď tie sú reálne. Príroda sama je úbežníkom zmyslu. Koniec najdlhšieho ´omylu´ prírody, alebo človeka by musela začať ´pravda´. Od prírody sa nedá naučiť ´byť´ keby mala byť príroda holá a ako indiferencia prázdna. Takto, ale definuje ´bytie´? Je holá indiferencia ´holou prázdnotou´ podľa, ktorej sa nedá žiť?