národný satanista

myslel som včera, keď som bol vonku, že všetci sú vždy úplne, ale úplne vedľa..

s toho poľa súdnosti mi ti to vyplynulo

tak som pochopil ; choď za ňou, lebo všetci sú úplne vedľa a do cieľa to je ešte kúsok

myslel som si je to sen, týto ľudia snívajú sen,v tvojej hlave

smejú sa, jedia, serú, hovejú si, žerú sa, ľutujú sa, cítia sa byť prítomní ale sú vedľa

hľa ako sú všetci vedľa,

nikto ani len slovkom nezatrhne o  nič, nikto ani len náhodou nič nepovie

slová používajú len aby zakryli, že vedia byť len ticho ako hlbšie ako ticho, že vedia byť

naveľa, na málo,

ale môj boj o pravdu sa tým nekončí

smelo sa dívam povrchom, na ktorom skladám svoje slová v obrazoch

prichádzam k nim ako ku kameňom úrazov

na všetky sa dívam z hora, dola, pritom smiech ešte ma nezabije  ani neposilní

nejak to neviem posúdiť, zo strachu o život zomieram tak náhle každú chvíľu v každej chvíli

niečo mi, ale chodí po rozume, neviem či to nie je ona,

že či to nie je môj koniec sveta

teda moja posledná hodina

sám neviem

myslím, ale že všetci sú celkom a úplne vedľa,že všetci sú zlaté teľa štátu

že všetci sú zaostalí, že všetci sú vedľa ako hľa človeka

nadčloveka hľad

ako samotný jej pes, ktorým som ja

ako samotný jej vlk, ktorým som ja samotár

ja úbohý úbožiak

čo sa v smole topí celý život

aj sa v smole bytia zatopí, aj sa v smole udrží ako tá mucha vôle k moci v smole

nevieš čo chcem povedať, čo chcem vidieť, čo chcem počuť?

seba samého, alebo ju samu?

dostať ju s celého hlučného davu stranou?

natoľko sa bojíš, že sa berieš preč?

prečo vždy sa konfrontujem s touto paranoidnou otázkou?

prečo sa tvárim tak ako sa tvárim, vedomie vedomie, o ktoré prichádzam

ako taký paradox,už ani v hĺbke duše, ktorá mizne, ktorá mizne z núdze cnosť sa stáva

ešte v moci života a smrti sa človeka

ako takého chápe, z jeho vnútra, ktoré je rozbité na tisíc kúskov

a nie ani do zadu, od zadu, v moci života a smrti, ktoré zo zlomkov vkladá do nej ako do základov

v ničom, ale nepoľavuje na vlne horiaceho aristokratického psa, ktorý breše slová od zadu,

ktorý nimi hryzie

veď smiechom sa neliečia traumy

a traumy,  jednej mami sa nedajú vynášať ani na svetlo

s obsahom aký mu dáva, ktorý mu dáva niekto ako nikto

veď už je celkom vedľa aj ten a aj tá

celkom vedľa, a nemajú to už ani ďaleko ako ani ďalej, keď ide život,

nemajú to ďaleko a je to darmo

všetko dar-motorickej halucinácie

dar-motorickej a chronickej koncentrácie na cieľ, ktorý láme tú významovú mohutnosť

nie je preto človek ako človek

nie je preto obraz ako obraz

za všetkým, keď treba vidieť ženu, ktorá tam, ale nie je

keď ju tam treba dokonca hľa hľadať

v hľadáčiku,v  háčiku na ľudské torzo

a v miestnosti plnej hadov

keď jej tam klopkal po lebke

akoby skúšal čo sa tam vôjde

akoby skúšal čo sa ta tam dať dá

po lebke, ktorú snáď musí mať len ona

musí mať LENONA

miesto, ktorého je vedľa sama

preto už nikto nevie kde kto je

keď je miesto každého vedľa každý iní

už nikto nevie kde kto je

kde je hlavne  ona

, ktorej kroky sú ako jar, leto, jeseň zima

pohyby čo neoľutuješ, čo nedokážeš zviesť na nič iné.

pohyby, ktoré sú neprevoditeľné, lebo tak sa iná hýbať nedokáže

,ale všetko sa dá zabudnúť, odpustiť, odmyslieť si, obanovať

všetko je hračka na vec, ktorá ide

všetko ide, ale každý je tu miesto každého vedľa

vedľa ako nikto kto sa stretol s porozumením samého seba,

ale z nedostatku vôle spáchal sebevraždu

čo ho prišlo draho, lebo život má tú ´najvyššiu cenu´

ako pre koho,

keď ide o hodnotu ako pre koho

len smrť a analita, a smrť a vitalita

čo všetko myslí, že len nechce aby dopadlo

podľa neho, a pritom celý svet je len divadlo

-svetlo pre, ktorým uhýba pohľadom

ostrov nádeje v neľútostnom kozme

ostrov beznádeje z blízka

tam všetci tu všetci miesto všetkých vedľa čakajú

na jeho koniec ich

a myslia si svoje

kým ona chodí a chodí a hýbe sa ako taká ; vôbec nevie povedať

vlastne mu to dochádza prineskoro

priskoro na zamyslenie

ale do lesa to nemá ďaleko

už nie ešte nie aby bolo

ale nie je všetko ako má byť ako byť nemá

na zamyslenie, na zabudnutie

preto tu je, preto tu nie je

odkrývajúci  svoij obsah vedomia pre ňu samotnú

len pritom zabudol, že v láske nie sú víťazi

sú len takí čo vstali z pomedzi mŕtvych nesmrteľnosťou, mŕtvych láskou, mŕtvych bez slov

a k činom, ktorí sa mali

ku ktorým sa dostali cez ňu ako cez most svojej holej pravdy

ako aj tej, ktorú radšej obliekli

aby sa nepovedalo, že všetkým vzala dych

alebo aby sa nepovedalo, že všetkým nechala dych na zamyslenie

na zmŕtvychvstanie

veď rétorika to je jednoduchá

k nikomu nevedie slovo žiadne, žiadne slovo, ktoré ho vynesie na vlne

vlne adrenalínovej injekcie

injekcie krásy jej dokonalej proporčnej stavby veď žena je len život tiež,..

…v nejakej jeho zdokonalenej forme

v nejakej ráme obrazu, v ktorom príde k úrazu

celistvý ako každý prvok, ktorý mu dáva kauzu pre taký obraz

nenávidenú stopu uhlíkovú

už len pre všetkých, ktorí sa ešte  nestihli narodiť

vylodiť s poza popredia vedomia,

spoza vedomia vzadu

seba-vedomia