národný satanista

povrch a cit a hudba…

bojuješ aj ja bojujem—pod kožu sa snažím dostať pod svoju ako pod ten povrch. Hudba je momentálne mi ukradnutá. Nehne mnou už ani hudba. Vlastne to, ale neanalyzujem, že ako čo mnou pohybuje ako ´láska´ napríklad. Snažím sa vyvliecť zo svojej kože ako s povrchu. Trochu som, ale premýšľal nad tým ´povrchom´ ako vravíš; hudba, povrch, a cit…

..teda k hudbe, lebo na ňu nechcem byť zlý len toľko, že som ju vypustil na moment, povedal by som, že hudba je ako koža, že ti padne ako uliata alebo vôbec. Moja koža, ktorá sa naulievala je teraz lenivá. Teda koža ako ´reč tela´… myslím, že koža symbolizuje povrch symbolizuje reč tela. V tele, v ktorom sa koža narodila v koži, do ktorej som sa narodil musím žiť. Nemám svoju kožu rád , nemám rád ten povrch.

Som myslím povrchným človekom, v tom zmysle, že som diletantom. Nemyslím, že som prenikol do ničoho nijak hlboko, nemám o svojom počínaní nijak vysokú mienku. Je mienka povrchom? Mienka ľudí povedzme o mne, alebo o tebe, a našom konaní ? Myslíš, že ľudia zakladajú svoje myslenie na ´hlbokej mienke´, alebo na povrchnej mienke? Vieš ako povie, že prvý dojem je všetko nie? Mojím prvým povrchným dojmom podľa, ktorého zmýšľam, u ktorého som ostal.

Chorobná bolesť pretvárky, ktorú musím celý život hrať. Myslíš,že pretvárka je povrchom? Alebo je pretvarovať sa ľudské? Aby sme neubližovali svojím blízkym hráme s nimi divadielko. Ja neverím ani v súcit veľmi; Nietzche sám súcit nemal rád,a videl v ňom životu nepriateľský princíp; ´sústrať´ tlmí tónické afekty´. Vytónované telo ; tóny hudby v reči tela, ktoré sa dostávajú pod kožu, ktoré vibrujú s kožou..

..súcit povrchného človeka, človeka, ktorému furt všetko uniká už z ďaleka. Len čo sa priblíži sa duši už dušu stráca a všetko sa pod ním rúca. Afekty, afekty. Míľniky môjho života, v ktorom som vždy bol ´vedľa´—myslíš Ľuboš, že byť vedľa je to isté ako byť mimo?  Byť vždy tesne vedľa keď ide o pravdu, o poznanie. Byť mimo, vedľa, alebo inde? Byť inde na rande? Kde inde by si bol keď nie na rande zo sebevraždou? Samotný súcit k sebe; ´sebaľútosť´, aký to výnimočný stav bez tieže,  ktorý ti jazyk rozviaže na uzol nutnosti mimo prítomnosti uviazaný.

Je súcit toľko čo tolerancia? Cnosť starých a vyžitých, ktorá už na mládež ´neapeluje´?

Zo súcitu sa tolerujeme, a pre toleranciu sa zabíjame.  My ľudia; zverské stádo.

Nič nie je ako sa zdá na oko je všetko ináč.

…reč tela sú afekty; afekty sú povrchom; afekt o rovnakom stupni utrpenia, alebo identifikácie s ním; o rovnakom stupni intenzitu afektu…bolesť, strach, hnev, beznádej. Vykúpenie?

res extensa“ znamená „rozšírená vec“.

..rozšírená ako tá choroba, ako tá bolestná choroba, ktorou je existencia…

Tvé vhledy
jsou občas bystrozraké, takže to vítám a děkuji za důvěru,
ani nevím zda si ji zasloužím, ale komunikace je dobrá…

…dôveru si zaslúžiš, pravdu povediac som s tebou prekecal viac času ako s kým koľvek na svete snáď a aj mi to dáva zmysel, ale určite tá dôvera aj plynie s toho, že mám dojem, že ťa poznám, že sme blízky si ´opravdu´. Teda chápaním ´sveta´, alebo nechápaním sveta ešte možno skôr. Aby som pravdu povedal sám na ten svet ´moc nie som´.. nič dobré tu človeka nečaká vatšinou.. samé utrpenie je všetko. Ešte ako Čioran povie, že dokonca ´dýchať´ je úchylka , ktorá je rozdráždená v človeku na spôsob ´všetkého´´..neviem čo myslel tým ´všetkým ´.  Ale ako na svet sa nesťažujem je mne tu osobne dosť dobre, veď si žijem život, ktorého dobrú tretinu som pretrpel aby som snáď teraz začal ukazovať čo v sebe mám. Momentálne, sa ale cítim ako niekto kto vláčil 20 kilové kamene do strmého zrázu čo som aj cez víkend robil; netušil som koľko v sebe mám fyzickej sily, šiel som na kraj svojich možností a vynášal ti balvany do riadne strmého kopca. Moje telo pod tými kameňmi tancovalo, ako o život, z dychom, ktorý som chytal na krajíčku, že som ho len len, že popadol.

Ocitol som sa v bode kde som to musel pustiť ten kameň lebo by mi dobilo srdce, alebo už nechytil zas dych, ale tak som ho znova vzal a došiel s ním kde som mal. Pointa je, že keď človek skutočne vydýchne naposledy, musí to byť ten pocit, ktorý sa mi už vlieval do celého tela, ktorý ma už zaplavoval v momente kedy som už ten kameň nemohol ďalej držať, lebo som nemal dychu.

Neviem, ale keď je leitmotívom tvojho života ´smrť´ ako môjho napríklad tak to proste ten život berieš ako nič. Život je nič, je nič o sebe.

Život nie je o sebe nič… ako to teda je? Je život o sebe, alebo nie je? Je život o sebe po smrti? Vec o sebe menom život po smrti?

Senzórium pocitov; kritériom skutočného nie je jeho bezpodmienečná zdeliteľnosť každému.. viem ja svoj život zdieľať? Vie je zdieľat seba? A chcel by niekto aby som ja zdieľal sám seba pre neho/ňu? Nie je nevkus byť zdeliteľný?

Páčilo sa mi, že v jednom texte si podtrhol; bez artikulácie nie je zmyslu…našiel som k tomu následovné; pretože pojem ´utrpenie´ môže byť myslený /konštatovaný v zmysle explicitne , jazykovo artikulovanej skutočnosti;

bez tejto artikulácie by nebolo ľudského utrpenia? je to práve táto myšlienka, s ktorou sa Nietzsche pohráva, že by ´oni´/ tí, ktorí sú peklo naše/  chceli dokonca odstrániť utrpenie?

Pre človeka je napríklad zviera vecou/ v slovenskej legislatíve je zviera definované ako ´vec´/ , ktorá nemôže trpieť. Myslím, že nemôže lebo nevie preto nájsť pre ten ´zmysel svojho utrpenia´ nástroj artikulácie, ktorým je jazyk, zviera jednoducho nemá ´slovo´..

Je artikulácia toľko čo znázornenie?

Vieš Franz Kafka to nedokázal; nedokázal si sadnúť a napísať ; cítim obrovskú duševnú bolesť, ktorá ma spaľuje do tla, cítim tak príšernú duševnú bolesť bez preháňania, že myslím, že zomriem, že sa jej poddám, že sa vzdám svojho života, ktorý nemá v mojej bolesti miesto…

..to je napríklad  to, že niekto ten nástroj ´artikulácie´ ten jazyk nevie používať ´pragmaticky´, nevie ho práve používať ako nástroj. Nevie proste artikulovať svoju bolesť, v čom ona dostane zmysel, lebo ten zmysel ten bolesti v jazyku samotnom nie je, ale človek ho práve bez toho artikulovania asi ako zmysel nepochopí.