V mene otca, ale ktorého už len mu žiadny nezostal syna, ktorého ´nezabil´ po spomienkach, v ktorých ho neutopil; nedostupnú hraje ako ´ranu´ktorú v
myšlienkach prezrádza ´ostych´, ´strach´, ´hanba´, určitý stupeň vedomia ´seba´,v ktorom sa prejavuje, že sa prejavuje ´zákon´, v ktorom sa zoceľuje. Vyrieknuté ´slovo´,v ktorom sa ozýva cez, ktoré ho volá späť zo strachu, hanby, alebo ´ostychu´. V momente, v ktorom sa tu našlo ´vykúpenie.´ Nemať konca kraja, s vedomím nedostupnosti, neprístupnosti,v pomedzí, na pomedzí medzi životom a smrťou. Tak vedie asi moje lano týmto ´svetom´ jeho nebom života nad ´undergroundom´. Tam sa všetci stretneme nakoniec tam všetci skončíme do jedného, ktorým nie sme? Do jedného, v ktorom sme nie sme celý zažití tak ako sme ´to´ zažili, ale nie len tak ako to poznáme. Uviesť sa do stavu pozornosti,v ktorom všetci berieme svoj ´dych´ o súcite, o ktorý zavadí ´okom´ keď už dosiahla ´svoj´ ideál´, keď už dosiahla svoj ´ideál´. Ktorý tým pádom ´presiahla´, ktorý tým pádom ´prežila´, ktorým pádom tým toho ´opísala´, ale vedomie, ktorého, v takom oku nenašla, v oku, ktorého zlo sa rozlialo po svete ako jedna vlna všetkého ´živého´ sa pohlo, vlnou, ktorá mu odniesla ´nádej´, ako akú mal len v tom bode a priestore, do akého sa vhryzol,do akého sa vhryzol ako do svedomia pod slnkom jedného jediného človeka, ktorého vzal za svojho, ako svoju ´zem´ ľahkú, ľahšiu ako pravda, v pravde, v ktorej sa ´našiel´, ktorá mu neostala nič dlžná.
Celá debata | RSS tejto debaty