..prečo myslieť furt myslieť ani nevedieť načo od čoho tu je od koho a prečo, furt myslieť a myslieť a nič medzi tým nedáva zmysel. Možno by zmysel bolo dávalo, keby sa človek vedel ´odosobniť´, keby sa vedel ´odteliť´. Stať sa nie telom, nič iné ako telo, ktoré by ho posunulo do prítomnosti, ale načo byť v prítomnosti sa na stupeň nutnosti ´uvedomovať´, keď stupeň nutnosti je vlastne len stupňom ´v reále´. Jedného človeka jedného druhu. Byť tak na tom zle, že horšie byť by už asi nemohlo. Nič mu neprišlo ľúto pokiaľ šiel na ňu z výčitkami, ani nevedel s akými. Zarezonovalo, ale zóna vplyvu je vyčerpaná. Je miestom sebaurčenia ´voľbou´, ktorá je v dokonanosti. Dokonaná. Vedenie o sebe,v čase, v ktorom to ´ja´ je pojmom.
Najzlomocnejšia bytosť medzi bytosťami, žena s čistého zla. S takého čistého zla je stvorená pravá žena, ktorá svoj ´pôvab´ používa len k tomu aby ranila, aby zabíjala,a aby pustošila vedomie aj tak spustošené ničivou silou jej logiky. Ústa má plné osudu, v moci, v ktorého sa vkladá, aby počkala až onemie hukotom jej stehien, až onemie rečou jej tela, ktorá je hlasnejšia ako akákoľvek myšlienka. Nič ako súcit horšie neexistuje, ktorý je boľavý, ktorý je pravý len bo ľavý. S takou vervou si vyháňa myšlienky z hlavy, s akou si do nej vháňa krv. V jej plnosti telesnej nádhery, ktorá sa vykladá ako zlo, ale pritom neneguje, naporúdzi je po ruke, ktorá je s prvu tam potom tu. Hľadá,v bytí prítomnosť, ktorá nie je v aktivite, ktorá nie je v tom, že je, v pohybe, ale ,v pohybe je okrem neho všetko a preto, že už si to s ňou vybavil, že už došlo na jeho slová sa mohol chcieť pokúsiť o ňu, o tú nádheru jej ´telesnej prítomnosti´, ktorá sa mu zapísala, ale preto, že si to všimol, že nenechal vec na náhode urobil to rýchlejšie ako pred tým ona. Jedna z vecí, ktorá ho na nej upútala bola skutočnosť, že jej dokonalá nádhera bola akosi potlačená,v ´myšlienke´ na ňu. V myšlienke, ktorej začiatok konca nezobral za svoj preto, že mu nedošla,ako esemes správa od ženy, ktorú len nedávno spoznal na vode pri Bardejove.
Keď to chcel povedať, ale nepovedal to isto sa mu muselo zdať, že sa nejedná o realitu, že nejde o jej karnálne ´vyzrenie´. Že v každej postrannej myšlienke, ktorá by mohla bývala dávala zmysel sa nezrodil ´príbeh´ o tom ako dva roky chodil ako zmyslov nedomyslených dokonca ´zbavený´,ako nejakej nahrážky, nahrážky ´skutočnosti´,v ktorej ´ilúziu´ sa rozhodol infiltrovať. Tak ako prv infiltroval ľudské tváre, sa mu potom zdalo, že prišiel k tej pravej do okamihu okolo druhej nad ránom, v ktorom ta dneska zájde. Na tom, že sa mu ona zdá ako tá najpríťažlivejšia labuť je asi len to, že je tu možno iná labuť, ku ktorej by si mohol vytvoriť vzťah, keby to len ona chcela tak ako on. Už tu sa pritom začína skladať ten príbeh, ten príbeh z jedného kusa, ktorého vedomie ´odsúva na druhú koľaj´. Len tak na okraj sa nikdy necítil tak na okraji,lebo nikdy človek nehovorí nikdy dokiaľ nezostarne.Tak márne čaká na vykúpenie, tak márne sa hľadá, tak márne bojuje preto, že bojuje,že skladá svoje hodnoty na fundament,ktorého gro pozostáva s toho, že ona je pro, že on je na vedomí jej, že výraz je novým prostriedkom starej školy, že v Európe od nej nie je na veci žiadna bytosť, ktorá by na nej niečo menila.
To na veci, v nej nič nemení, a žiadne utrpenie, s človeka nerobí človeka silnejšieho pokiaľ sám nechce ono utrpenie si privodiť napríklad športom, masochizmom tela, týraním svojej vôle vlastnej, alebo svojho ducha, v tele, ktorého jeho ´ja´ sa vyťahuje z nebytia do bytia do prebytia,v ktorom sčernala melanchóliou každá striedma ´úvaha´ ako to Michaela nazvala. Vedomie bolesti svet zbavuje jeho reálnosti. Človek sa stáva ´objektom´, vo svete , ktorý nie je jej formou myslený ako jeden,vo výraze, ktorého nie je nikto iný ako ´taký´…. odosobniť sa od toho momentu, v ktorom zotrovačnosť ťa uvádza do pohybu je automatické. Automaticky ako sa človek pohybuje, v jeho pohyblivej forme úzkosti,v ktorej retencia akceleruje. Vyzerá to na pád,v celom zvierati tela človeka menom duše, ktorá je ´vyvolená´. Že on niečo s tými menami má je isté ako facka, je isté ako femininita, ale ženskosť, ktorej kúzlo formy jej dodáva na obsahu zmyslovými vnemami, ktoré ešte než nato príde mu ten svet z jeho stredu,v ktorom sedí ako sila, z jeho stredu malého slnečného systému menom atóm určia a označia.
Poznaj sám seba, žeby neznamenalo nič iné ako prestaň sa sám seba týkať? Zachádzať do detailov, ale bez skutočných slov, ktoré mu musí niekto držať od tela vedomia, ktorého nemá? Ako dokáže potom dýchať jej spiritualitu ako dokáže niesť obsah svojho ´bytia´, ktoré má cez symbol mať k sebe priradenú formu? Veď len na koniec každého príbehu zavesiť otáznik by stačilo nato aby sa z hľadiska antinatalizmu dalo hovoriť o možnom ´deji´,v ktorého jednotnom ´momente zbiehania´ sa sústredia všetky surogáty teda ´znaky´. Že surogáty sú slová, ktoré majú mať cveng, alebo ´zvuk´ je isté, že tieto cvengové zvuky sú pre pojmy obrazmi, v ktorých sa tie dajú označiť za obrazy pre vnútorné prežitky, ale by mal vedieť od nej.
Na skutky sa nejak nedostalo, aj keď snahy bolo nemálo. V tom preložení sa do ležiacej polohy sa nakoniec obráti karta, a príde k ´povzdychu´. Len strašidlo ´karmy´ tento osudovo hlúpy národ nezastaví, ale vyžiadať si na životoch ďalšie obete si tiež len tak niekto netrúfne. Húfne sa brať za koniec človeka sa chytať. Veď cesta do výšky ide dole kopcom. A s otcom, ktorý je niekde inde to nebude nikomu robiť horšie ako to bez tak
má
, ale nato sa ona nebude vedieť nikdy skôr-neskôr spoľahnúť. Ku podivu,ale s podivom si toľko práce nedal, ako by si bol dal, s tým aby sám neostal na smiech,a preto je vecou názoru, že či sa dotknúť tohoto sveta je dobré v myšlienkach, ale je ten svet, keď už je život jeho niekde inde, niekde inde tiež. V tom bode a priestore, ktorého sa mohol ´nadiať´,ale len preto, že sa nenechal ´ovplyvniť´,že sa nenechal ovplyvniť jej ´holou nádherou´…no nanešťastie ani tá ešte celkom holá nebola, ale pokiaľ vezme, v úvahu ´existenciu´ tak sa ešte len má načo tešiť,ale má aj nemá.
Zlomocná žena, ktorá nie je ženou len filozofie. V navodzovaní nálady, ale aj vnútorného pnutia, s ktorého sa chce oslobodiť, lebo mu hrozí zánik, keď tie protiklady, ktorými žijeme zoči-voči sebe neobstoja. Ibaže aj keď povie, že žiť protikladmi znamená byť mladý tak tieto protiklady, ale predsa len má len v jazyku, len predsa len v jazyku, ktorý je tým čo ´hovorí´ o protikladoch ešte aj tam kde sú len ´odtiene´, alebo odtiene zdania. Jazyk možno povedať prekladá do skutočnosti, a to v tom zmysle, v ktorom je jazykom realita tá skutočnosť, o ktorej len hovorí, len nehovorí. Nekompromituj sa nemá zmysel nachádzať v protikladoch, ale len pnutie. Do toho by si vedel zakomponovať každé oka mihnutie. Vo všetkej ´prítomnosti´,vo všetkom zmysle, ktorú existencia dáva, ktorý ostáva k dispozícii do pozornosti,v ktorej ruky prikladá k dielu náhody. To nikto nevymyslel,ale ani možnosť voľby. To teda neviem ako si pochopil ty, že možnosť voľby je potencialita. A, že akt /aktualita/ , že je skutočnosť? A čo akt vôle? Nie je akt vôle aktom voľby, ale len potencialitou? Už preto, že ´možnosť´ existuje, že tu existuje ´možnosť sa rozhodovať´ by sa mal akt vôle chápať ako ´chcenie´, ktoré jedným slovom nestačí k jednaniu? Iba ako toto jedno slovo? Pre, ktoré je sebaurčenie napokon kontaktom zo životom? Ale s akým životom ešte keď život sám je vôľou k moci,alebo sebaprekonaniu, teda je tým čo sa ´musí´ prekonávať neustále? S čoho, ale? Zo smrti sa život prekonať nedá, preto je nutné zaujať nejaké ´filozofické stanovisko´, ktoré by mohlo tu byť, s odstupom od ´života´.. s odstupom od toho ´živlu života´, ktorým je teda ´pohyb´. Ale keď je pohyb aj v najmenšom svete práve preto, že najmenší svet je všade rozhodujúci je táto ´rozhodujúcosť´ na výsosť nutná už len preto , že nič sa nedá rozhodnúť bez nejakého pozorovateľa.
je
to sa nedá povedať, ale Čioran chápe, že ´optimálne podmienky´ v zmysle ´pozitívne´ podmienky jednoducho nejestvujú.
Jedina z mála vecí, ktorej som skutočne holdoval; metal.
Fuck everybody who ever doubted me!!!Fuck myself first and foremost…
Celá debata | RSS tejto debaty