národný satanista

Tá vec, ktorá sa ma dotkla, ktorá sa ma dotkla akoby som chodil po špičkách, po maskách. Po špičkách hôr po ich vrcholkoch sa potýkal zo životom, ktorý má ako na dlani. V tej vôni, ktorú má ako dych ´živej mŕtvoly´. Akoby som chodil cez most, v plameňoch, v svetle dní, ktoré nekončia, svetle nocí, v ktorých sa obraciam, v hrobe.  Nestačím svoje slová ako tie korálky naťahovať na niť aby som si ich zavesil na krk. A pritom tak nenávidím, keď mi slová ostanú stáť v krku. Nie sú to ani predsudky, alebo ani spomienky, ale nikto ale nikto ale nevie ale ani len to čo všetci vedia a preto, že vedieť toľko čo vedia všetci je o ničom, je aj život o ničom. Som aj ja o ničom? Svojimi slovami snáď leziem na nervy každému koho som za svojho života postretol.
Umýsel, ktorý halí do svojich slov ´nevypovedané´, ale vedomie, ktorého kontakt zo svetom pretrhol sa mu neupísalo, s tou rýchlosťou, v ktorej padlo ´rozhodnutie´. A keď si človek vezme ´históriu´ tak rozhodnutia padajú ako domino. Ako domček z domina všetky rozhodnutia padajú na príslušných rozhodujúcich. V tvárach, ktoré sú bielo-čierne ako najčiernejšia melanchólia, ako najhlbšia logika  výrazu ´sily´, ´zmyslu pre krásu´, ktorý má asi zodpovedať ´zmyslu života´, ktorý ešte neobjavil ako včerajší deň. To sa mu, ale stáva, že objavuje všetko o deň neskôr a to sa objaviteľom nemôže stávať. Je to ako, keď človek, ktorý by mal objavovať niečo dopredu o deň skôr to objaví o deň neskôr.    Takto prichádza k slovu, že objaví vždy až nakoniec svoju ´metódu´. Tou metódou, ktorá nemá ´výhodu´ sa vec, ktorá je vo veci stáva neprehľadnou.

Celá situácia ako sa vyjadril sa stáva neprehľadnou. A nakoniec nepomohli ani knihy, alebo ani iné výhody, ktorých význam nedocenil, ale ´prepisoval´. Byť by sa, vo význame malo hodnotiť aj to pojmové štrukturovanie,   alebo to pojmové konštruovanie. Čo znamená, že pojmový jazyk je jazykom vykonštruovaným, v tom zmysle, že jazyk je ´inštrumentálneho´ charakteru?  Nie aby si strácal dôveru, v seba aj keď je to to posledné čo máš. To posledné, v čo ešte tak môžeš ´veriť´ teda´v´ seba.  Ako si by vedel odôvodniť svoje ´myslenie´, alebo svojho druhu ´logiku´, ktorá neveští nič dobré, lebo nie je len teoretickou vedou? Nie je logika dokonca ´pavedou´?  Kto by pokiaľ ide o neho veril v nejaké ´číslo´?  Nie je každé číslo výrazom pre peklo?  Nie je každý znak výrazom pre niečo iné, v konečnom dôsledku ´symbolom´ pre niečo iné, alebo teda formou nového prostriedku pre výraz, ktorý je ´symbolický´?

Výraz preto čo hovorím na znak je ´symbolický´. Neexistuje medzi znakom a tým, v čom má svoj výraz jeho pojmová, alebo teda ´významová štruktúra´ spojenie iné ako cez ´symbol´? A je symbol mostom?  Samotná metafora ´vôle k moci´ je symbolickým ´mostom´, ktorého analógia sa dá nájsť v živote.

Vôľa k moci na znak tej moci je symbolom, alebo status-symbolom ako napríklad čas. Keď vezmem, v úvahu, že znak má niečo ´symbolizovať´  tak ten ´výraz´ pre tú vec, ktorú symbolizuje sa nachádza práve, v tom ako je forma prostriedkom nového výrazu ´znaková reč afektov´, ktoré sú tiež nejak štrukturované, ktoré vzhľadom na význam skrze, ktorý sa buduje ´zmysel´ musia byť tiež nejak ´štrukturované´, lebo človek nedokáže ´byť bez afektov´. Byť bez afektov znamená ´byť ako mŕtvy´, alebo nebyť vôbec. Nič neruinuje hlbšie ako nejaká ´neosobná povinnosť´ ako služba ´molochovi abstrakcie´. Nič neruinuje viac ako ´neosobná povinnosť´. Preto sa k človek pristupuje podľa všetkého ´času´, podľa toho, s ktorého času zrejme vypadol. Keby tak šlo o rýchlosť, ktorá by mala generovať nové možnosti, ale ani s tej by nič nebolo pokiaľ by, v každej dimenzionalite človeka išlo o inú rýchlosť napríklad aj afektov čo Nietzsché určite spomína.

Racionálne usporiadanie spoločnosti neexistuje. Neexistuje dôvod prečo by spoločnosť ako, ale tvrdí bola ´absurdne racionálna´. Neexistuje žiadny taký ´poriadok´ v rámci usporiadania spoločnosti na racionálnej báze, lebo spoločnosť nemá racionálny základ. Spoločnosť nie je ´v´ poriadku a tu nemyslím ´pohodu´, ktorá, alebo, v ktorej by spoločnosť  bývala byť mohla tiež. Spoločnosť neexistuje, v žiadnom ´poriadku´, ktorý by niekto ´zriadil´. Napriek tomu, ale tu byť niekto taký, ktorý zriadzuje ´poriadok´ musí. Potom hovoríme o ´spoločenskom zriadení´, ale mali by sme hovoriť skôr o spoločenskej etikete, o spoločenskom ´usporiadaní zriadenia´. To ako je niečo zriadené je formou toho ako je to usporiadané. Zriadenie je usporiadanie a poriadok je to čo tvorí ´celok´.

Takto si je možno predstaviť ´veci v celku´, že sú v poriadku, že sú vo veľkom štýle poriadku, ktorý je daný. Daný ´myslením´. Myslím teda som v poriadku. Teda som v celku, ale nemusel by som byť. Zarathuštra sám je rozprášený v Bohu, ktorý je jeho ´zlým svedomím´, alebo niečím za tým, lebo sa neuplatí myslieť nič o tom svedčí ´Boh´ ako svedok ´dokonalosti´. Dokonalosť ako taká svedkov neznesie, ale keď už mŕtvola hnije tak sa ´Boh´ stáva svedkom.