národný satanista

normookoolnosti

vtipne to nazývaš.

normálne okolnosti by boli tie pri, ktorých ako si to vtipne nazval ´racio vie o sebe´.

Ale keďže racio o sebe nevie nikdy, tak nikdy žiadne normálne okolnosti asi nie sú možné.

ten pôvodný aforizmus je asi taký, že —sebou som, len keď som mimo seba, že za normálnych okolností ani neviem, že existujem.

čo znamená, že normálne okolnosti sú všetky okolnosti pri, ktorých by sa povedalo, že nie si zo seba mimo seba. Keď som o tom tak rozmýšľal, tak negatívne myslené ´človek, že existuje vie, ale za cenu toho, že je´ ..eo ipso znamená ´vec z veci samotnej´.

Akú to má logiku, že z niečoho viem niečo. Dokážem dokázať subjekt zo subjektu, alebo objekt? pýta sa Nietzsché. A dokážem dokázať z veci samotnej vec?  Ty si tvrdil, že racio o sebe nevie, teda neviem dokázať ´racio z racio´?  Preto, keď neviem dokázať z racia racio ako dokážem ´normálne okolnosti´ podľa, ktorých by racio nebolo ničím iným ako ´sebou samé´?  Ja myslím, že normálne okolnosti sú tie, za ktorých dokážem identifikovať ´seba ako seba´, za ktorých dokážem, že zo sebou tj ´mojím ja je identické to čo myslím´.

Keď poviem, že čo myslím aj som, hovorím tým, že to čo myslím, s tým čo som identifikujem, že to je jedno a to isté. Normálne okolnosti, /Čioran to obracia na hlavu/ sú všetky, za ktorých nemám ani šajnu, že sa zo mnou niečo ´nezhoduje´ a preto ani ´neviem´, že medzi tým všetkým existujem.

Keď, ale nastane situácia, že moje ´ja´ sa nedá identifikovať z ničím na okolo, alebo v sebe, že nedokážem vychádzať ´zo seba´ v posudzovaní toho čo kde je, čo kde vidím, čo som, že som neidentifikujem, s tým čo myslím zároveň a automaticky vtedy sa dostávam ´zo sebou do konfliktu´, dostávam sa do konfliktu s tým , čo za normálnych okolností tvorí ´pozadie mojich myšlienok´, alebo teda , s ´existenciou´ ako holou možnosťou , keď chceš,lebo myslím , v danom momente ´o´sebe nejak ináč, v nejakých iných povedzme ´súradniciach´. Môžme povedať, že vychádzam z normálu, že vychádzam z normálu ´seba´.

Normálne okolnosti by v zásade mali znamenať ten ´normál´, v ktorom sa bežne nachádza človek-tá ako to Nietzsché nazýva ´priemerná teplota´, za ktorej existuje. Normálne okolnosti, do ktorých sa človek vráti vždy po tom čo ´existoval´. Teda čo nebol ´v normále´.

Normálne okolnosti ´som v normále´. Iné okolnosti ´som mimo normál´….. existujem za vyššej teploty. Napríklad ´byť zaľúbený´nie je normálna okolnosť, alebo ´keď tvoje deti sú choré´, alebo ´keď sa ťa silno dotkne nejaká kniha, nejaký film´..dalo by sa povedať, že v tom momente si pohnutý mimo seba, že tvoj ´stred´ sa vtedy pohne, že sa preloží vnútorné ťažisko tvojho stredu, že z neho vychádzaš ináč, že zo svojho stredu vychádzaš ináč ako za normálnych okolností ,za ktorých ´seba´ zo ´seba´ nevieš ani dokázať, za ktorých ani ´normálne nevieš´, že si, lebo ´si v sebe´ a ´seba zo seba nedokážeš´. Teda pokiaľ identifikuješ ´ja´ s ´racio´ neviem teda či chceš priamo to takto spojiť,  ale povedzme, že riešime ´subjekt objektovú dichotómiu´. že máme ´subjekt tvojho ja´, ktorý s toho subjektu nedokážeš, že máme objekt tvojho ´racionálneho ja´, ktorý s toho objektu nedokážeš.

Normálne okolnosti, ktoré dávajú raciu jeho formu. Zmysel života ´racia´. Dokážem ´dokázať zmysel života zo zmyslu života´, alebo dokážem dokázať ´zmysel racia z racia´ ? Preto, že zmysel, s ktorého dokazujem ´racio´ je neracionálny, že ´zmysel života nie je racionálny, že normálne okolnosti sú tie, v ktorom je racio racionálne, v ktorom racio sa tvári tak ako keby o sebe vedelo, sa tvári ako to povedal Nietzsché ako jediný povolený druh, že.

Nemyslím, žeby tými okolnosťami sa mysleli už nejaké ´duševné stavy´, ktoré sa beztak dajú preložiť ako ´stavy nervou´. Duša sú vlastne nervy a nič iné pokiaľ viem, a tu som zase pritom čiže ´pokiaľ viem´. Teda pokiaľ Ľuboš vie racio o sebe?  Myslím čo do času a čo do priestoru, tak pokiaľ vie len racio o sebe?  Potiaľ by si povedal, že ho môžem vtesnať do ´normálnych okolností´, že?  Ale keď je ´racio mimo racio´?  Pýtaš sa ma na toto?  Chceš vedieť, že či racio je mimo seba za okolností iných ako normálnych?  Pokiaľ ja  viem?  Pokiaľ viem do budúcnosti, pokiaľ viem do minulosti, pokiaľ viem do prítomnosti potiaľ siahajú moje normálne okolnosti, pokiaľ vie do priestoru, lebo ´čas´, ktorý tvorí aj ´priestorové dimenzie´ … normálna okolnosť nie je žiadna iná ako tá, pri ktorej viem, že som teda myslím.

To je normálna okolnosť, ale do súvisu a o to menej súladu, s vonkajším svetom to dať tak ľahko nepôjde, aj keď som tu priamo nenarážal nato, žeby svet z vonku nemohol tvoriť to čo ty nazývaš, čo ja nazývam normálna okolnosť, ale zase sme pritom dokazovaní ´subjektu zo subjektu´ a ´objektu´. Zariadim sa podľa okolností/alebo predstáv/- tieto okolnosti sú ´normálne´ teda ja som v normále.

Mimo tento normál, ale už ´o sebe´ nemám páru a ani šajnu. Dokážem sám seba poznávať zo seba samého?  Alebo je moje poznávanie seba sprostredkované, ako sme sa bavili na téma ´bezprostredného poznávania vôle´ ako možnosti?  Čo pre mňa táto možnosť znamená?  Je vôľa tým ´nástrojom bezprostredného poznania´?  A ešte k tomu ´seba´?  Ako odlíšim poznávajúceho o poznávaného?  Poznávam sám seba, alebo nepoznávam?  Je toto otázka normálych okolností?  Mohlo to byť myslené aj tak, že človek sa za normálnych okolností ´nepoznáva´, alebo sa poznáva práve za normálnych okolností?

Mohol by som ten aforizmus povedať aj takto; ´za normálnych okolností sa nepoznávam/ ani neviem, že existujem/ sám sebou som len keď som mimo seba/ keď sa poznávam ako poznávajúci ´seba´/ ..?

Je to reálne?

Dáva to zmysel?

Čioran rozlišuje medz toho, že v čom som ako bernú mincu ´bytia sebou´…´normálne okolnosti´ sú tie, ktoré človek má za, ktorých existuje ´v´. Je to moje ´ja´ nejakým priestorom´v´ ktorom som, ale, ´v´ ktorom byť nemusím?  Tie normálne okolnosti si myslím tvoria aj takú medz. Normál to je vymedzený priestor. Ta hranicami toho ´normálu´ už človek je ´inde´, je ´mimo´, alebo ´o sebe vie ináč ako keby bol v sebe´.. nič mimo normálnych okolností nie je bezprostredne dané. Alebo aby som bol ešte presnejší ´bezprostredne sprostredkované´. To je tá vôľa a ten ´nástroj´. Nato aby som poznával skrze ´seba´ musím zo seba vystúpiť, musím zo seba vystúpiť skrze   ´vôľu ako nástroj´. Moja vôľa mi pomáha pochopiť seba, ale ´z vnútra´, alebo ´z vonku´?  Predsa ten ´svet inteligibilného charakteru´ jestvuje ´zo svojho vnútra´, ale ako sa mu ho podarilo ´dokázať´?  Preto, že mal ´vôľu ako inteligibilný nástroj´?  Týmto ´nástrojom´ sebou hýbal, používal vôľu ako nástroj, ktorým sebou pohyboval?  Môžem vziať svoju vôľu a pohnúť ´sebou´?  Pohnúť sebou natoľko aby som bol mimo normálne okolnosti?  K tomu ten aforizmus, v konečnom dôsledku smeruje, že človek je ´mimo´, lebo ho pohla jeho vôľa, že je mimo ´normálnu okolnosť´, že to racionálne vnímanie ´seba´ ´chápanie´ seba je pohnuté za hranice tohoto ´normálu´. Tento svet jeho z vnútra je svetom, v ktorom je človek ´mimo seba´. lebo nepoznáva sa v sebe.

To je potom tá hranica tých normálnych okolností, že človek sa ´ďalej v sebe nepoznáva´. Je mimo seba, lebo len vtedy vie, že ´existuje´…

čo povieš?

krs