národný satanista

..nebojujem o svoje prežitie keď bytie je ťažké. Je mi zaťažké byť, lebo sa bytie je ťažké.

Avšak ,keď je niekomu byť zaťažko mal by radšej nebyť? Mal by radšej nebyť, keď je byť mu ťažko? Bytie ako jedna ťažoba, existencia ako ťažké-preťažké bremeno. Padá, s tým,  že nevstane ´z´ mŕtvych, lebo večný návrat je vlastne vstávanie po svojej ´smrti´.

Sám sebou od kedy, lebo čas je ´vedomím´ človeka, a jeho váhy. Spolu stavať ´základy´ seba-vedomia ´tela´, ktoré nikto neznesie do zeme, ktorej je bytie ´ľahké.  Je pozemské bytie ´ľahké´ ? Ľahkosť pozemského bytia jeho inakosť,v svetle ´smrti´ a ´rozkladu´.

Aj keby si sa celý život prosíkal by nebolo im dosť, lebo oni sú ´viac ako ty´.

Preto nikdy tvojho prosenia nebude dosť, a mal by si si to uvedomiť ako ti

dala na javo

ona kur..a, s veľkým K

veď od toho tu si aby si bol za blázna

..strácam vôľu do pi..i toto ďalej aj komentovať

bez urážky

keď už stál ten život za to ´vedomie´ zmyslu ´seba´svojho ja

toho utrpenia, ktoré nemá precedens

ktoré je vôľou neudržateľné

´ego´, ktoré je vôľou neudržateľné, ktoré nemá ´nič´

,s čoho by ho kto dokázal znova ´poskladať´

,s tej tmy, ktorá je vo vyvíjaní tlaku

, ktorá je vo vyvíjaní sa na fleku

od konca života zmyslu, ktorý sa nikde nenašiel

 
Aby sa nepokazila nálada ako ´umerné´ vzdelaniu zamestnanie. Tak si treba zvážiť, v akej úmere je toto zamestnanie, ktoré je voľky-nevoľky nijaké, ktoré je žiadne ako žiadne rande za 25 rokov, o ktorom by sa uplatilo povedať viac ako desať slov. Všade pokrytectvo bez záväzkov, ktorých je viac než dosť, ktorých nie je nikdy dosť. Ako ´uvedomovanie´ si rán, ktoré ti niekto ´ďalej a ďalej´ dáva, aby sa nepovedalo, aby sa nepovedalo ako sa ´patrilo´. Možno by sa nepatrilo, možno by sa nepatrilo ´hovoriť´. S takým ´umyslom´, v ktorom sa chceš nechceš  ovládať, v ktorom sa ovládať ´máš´, alebo ´nemáš´ zo slušnosti kto vie ako veľkej, ale keď môžem posúdiť tak nie nejak ´extra´. Extra ´vedomie´, alebo vedomie ´extra času´. Toho ´času´, ktorého je viac než dosť na zamyslenie, alebo na ´nôž´. Možno je chybou ´bytosti´, že ´bytostne´ existuje. že neexistuje nejak ináč, že nemá ako ináč by existovala. Celý kolobeh bytia ´večného´, ktorý sa zopakoval, ktorý sa zopakoval dokonca milión krát sa zopakoval. Tak ako sa dokonca môj život zopakoval milión krát, a možno sa zopakoval ´bilión krát´ a čo si s toho môžem vziať, keď som pri každom pokuse o život zahynul, keď som sa pri každom pokuse o ´prežitie´ minul s účinkom, ktorého váhu som mal mať na vedomí ako váhu ´rozkazu´.

Osudová rana, ktorou je vedomie. Ako si myslí Čioran, že rana osudu, ktorou je vedomie je vedomím ´tela´. Dokonca, v tom, ktorom vedomí ´tranzitívnom´ to fenoméne sa ´javí´. Expresia ´lúzra´, ktorým je táto ´aura´ , aby si bol istý, že neklame ´tvárou, v tvár´ osudu, ktorého čas ´pribúda´, ale nezbavuje sa ´ho´ pritom konaním. Jeho existencia, ktorá je traumou. Existuje pocit stavu ´von´ a pocit tohoto stavu ´dnu´, ktorý je traumou, ktorý je traumou, lebo existuje aj ´matrix´, v ktorého živote človek domýšľa svoje zmysly dokonca, lebo dokonca zmysly domyslené ešte ´nezaži´, ešte ich nezažil ´takto´. Ako každý život, v divadle undergroundu. A skutočne všetci sme herci ´ideálu´ svojho, ktorým sú naši ´mŕtvy´. Takzvaní ´našinci´. Našinici, ktorí sú na slovo vzatí do ústavu pre choromyseľných, v ktorom prídu nato správne ´slovo´, ktoré ´hľadali´.

Aj tak nevedeli, že buď slovo mali, alebo ho hľadali. Keď raz slovo nemáš /nemám slov/, škoda ti ich hľadať.

Keď raz slovo nemáš škoda ti ho hľadať, stratíš ho.

Je predsa vedomie seba, alebo toho slova ´pádnym dôvodom´

, že myslieť ti neostane nič iné.

Bez radný moment poľa pôsobnosti,

zištnosti karmy, ktorú reflektuje, lebo by mal naklusať dole medzi zvieratá.

Výstrelok súcitu z bohom, ktorý mu ostal ako pachuť, v hube

,v  hudbe, ktorá nie je zrovna hudbou budúcnosti.

Moja huba budúcnosti, ktorá mi ostala

, ako pamiatka na vedomí, ktorú si viem ´odpustiť´.

Tak si viem ´odpustiť´ aj to, že vôbec existujem, že vôbec som…

Ale samá táto otázka, že či vôbec som ma už ani toľko nezamestnáva.

Veď každá rada dobrá, každá smrť, ktorú neprežiješ ťa nezabije

lebo si nakoniec, v tom všetkom zhola sám.

Bez vedomia ´slova´. Čioran ako tvrdí je od veci, vo veci, ktorá je omylom na tom dobre.

Bez vedomia ´slova´, ktorého jedna forma dáva jeden ´zmysel´, ktorý, ale nie je ´spojený´, ktorý nie je ´spojený´ do konca, ktorý nespája, v jednom možnom ´okamihu´ , ale  ktorý je niekde ´inde´. Teda kde by mal ´byť´ ten ´zmysel´ slova, ktorého pojem ´sprístupňuje´ vedomiu ´seba´, ktorého pojem je byť by bol odtrhnutý od reality, ktorá je ´inde´, vo forme zmyslu, ktorý nie je ideálny byť daný?

Teda zmysel ´slova´, ktorý netvorí ´ideálnu jednotu´, ktorý nie je jednotný, s celého ´ducha´, ktorého ´ja´ sa dá niesť ako nádoba, ako nadobal. Ako taký obal, ktorý je nad všetky iné obaly, alebo ako si to len predstavuje ´pán Nietzsché´ ideu ´nadčloveka´?  Pre mňa asi neexistuje ona ´zlatá stredná cesta´, ktorá vedie medzi ženou a mužom, a medzi životom a smrťou. Pre mňa ona zlatá stredná cesta je ilúziou ako všetko čo je medzi nebom a zemou. Všetkým do čoho kedy vložíš prsty, ako myšlienky, ktorých si sa nedomohol na,  ktoré sa nezmôžeš. Čo ináč znamená zbavovať sa konaním, čo ináč znamená sa zbavovať konaním iné ako ´zmôcť´sa na niečo, ako sa zmôcť na niečo niekoho, od koho sa môžeš učiť, ale aj v dobrom, aj v zlom,lebo ináč to ani nejde,a preto sa človek ´učí´ a hlavne ´poznáva ´v´ dobrom, alebo aj v zlom. Pokiaľ má svoje dve rozdielne osobnosti, ktoré mu nevysia zrovna na háku aby si ich vymenil za iné, alebo sa zastavil u iných nadobalov, ktoré stoja,v celkovom poradí, ktoré padne na človeka ako voľba. Každá voľba padá preto je ako stĺp, ktorý stojí nad hlavou, ktorý padá na tom, že on od toho tu nie je aby od toho odpadol, ale že to sa mu bežne stáva, že padne, že padne ako voľba, ktorá je rozhodnutím, ktorá je šialenstvom, a podľa K je šialenstvom každá voľba. Pokiaľ sa jedná, o to, že sa voľbou myslí ´rozhodnutie´.  Rozhodnutie, ktoré na seba nenechá dlho predlho čakať ako každé rozhodnutie, lebo od toho tu asi sme aby sme ´robili rozhodnutia´.  Už nech sú ako chcú vážne, alebo nevážne. Samozrejmosť ´voľby´ neexistuje. Lebo neexistuje ani voľba ako samozrejmosť, a ´slobodná vôľa´ tiež nie je ´samozrejmá vec´. Akou vecou je teda slobodná voľba a vôľa? Ako keď má svet, vo svojom charaktere ´inteligibilitu´ tak nedošlo predsa na Shopenhaverové slová? Predsa nie je vôľa tak ako tak jasnou vecou? A keď zo svojej podstaty je svet, ktorý je ´vôľového charakteru´ aj zrozumiteľný je tento svet bez slova svetom ´vedomia´? Prečo si túto otázku nakoniec nepoložiť, keď už ´ide po svet´? Že teda či svet je vecou vedomia, alebo vecou bytia? A, že či v ňom treba byť, alebo ´mať vedomie´? A nie je to hra zo slovíčkami, že či treba ´vedomie mať´, alebo ´pri vedomí byť´? A nie je to tak, že človek nakoniec ani nevie, že kde je? Že či je pri vedomí, alebo že či vedomie je pri ňom? V celom svete ako takom vedomie nevládne tak ako tak. V celom svete je čo sa vedomia týka vedomie bezvládne. Vedomie samotné je bezvládne. Neviem čo presne človeka robí ´mysliacim´,ale vedomie to nie je. Nie som tu od toho aby som bol, alebo aby som myslel. Vedomie je povedzme mysliacim strojom,v ktorom ´som´. Je to telo, v ktorom sa, ale vedomie ´hýbe´. Je to telo, ktoré uvádza ´vedomie´ do pohybu, v ktorom je človek ´od´ narodenia. Vedomie nie je podľa všetkého nič viac ani menej ako človek, ktorý je pri ňom. Preto sa nedajú stanoviť  hranice, ktoré ´prekračujem´ aby som bol.

Hra  symbolov, ktoré imitujem.. určite je v tom tá herná symbolika. Tej hry, v ktorej, alebo do ktorej je ten kruh začarovaný.     Kruh času vedomie svojej vlastnej smrti. Ale moja smrť mi je cudzia. Podvedomé obaly, vo forme, ktorú dostali ´do hlavy´, ktorá vysí na háku. Naťahujem ruku,s ktorej mi ona bude zobať. To určite. Ruka, s ktorej sa zobe nie je rukou ´žobráka´. A ja nie som ´zobrák´. Keď ten zobací hák natiahnem po tebe tak ťa zahluší  tvoja mater skôr ako sa mi dostaneš do rúk, aby si sa mi do nich nedostala. Na duchu, aj na tele, ktorom má vedomie. Považuje to za dušu, ktorá mu nedáva ten zmysel, pre krásu, ktorý od života čaká, ale ten ´život je cez to všetko len estetický fenomén´…pokiaľ ti tvoja vlastná smrť nie je cudzia. Práve, v tejto smrti, ktorá je cudzia je istého druhu vlastný paradox. Smrti vlastný ´paradox´.

Keď je život len estetický fenomén potom smrť musí byť veľmi ´neestetická´. Keď si človek, ale spojí, že život a smrť ´patria k sebe´ potom vlastne na tom niečo bude, že život je estetickým fenoménom ´smrti´. Vyhladnuté a mŕtve podvedomie. Zakúšať a byť zakúšaný skrze všetko čo voči človeku ´prinesie´ komplex vôle k moci.

Veď prečo si nakoniec nepriznať, že ´vôľa k moci je komplexom´? Prečo si len nepriznať, že ´vôľa k moci´ je komplexom, ktorého vedomie si stačí len získať? Ale ako mať také ´vedomie´, ako mať také vedomie svojho tela, v ktorom by on tvoril ´komplex vôle k moci´, ktorá je ničím nezaťažená iným ako ´životom´?  Je život,  ktorý som si vybral ten, ktorý si vybral mňa?  Urobil som ja z vlastnej vôle aspoň jedno rozhodnutie, aspoň jednu ´voľbu´, ktorá stála zato aby som ju robil?  Nie je to nakoniec o tom, že človek len uniká, že len uniká preto, že nevie ´čeliť žiadnym rozhodnutiam´?  Nikto za neho žiadne rozhodnutia neurobí a nečinnosť nie je voľbou. Neznižovať sa na úroveň užitočných, alebo neužitočných vecí, ešte neznamená, že človek robí nejakú ´voľbu´. A zahadzovať sa robením akejkoľvek voľby dá sa povedať, že tiež nezodpovedá ´vedomiu´. Keď vedomie sa nezhoduje s ničím, v tom svete nie je vedomia, bez ktorého by človek nemohol byť. A keď sa vedomie nezhoduje, s ničím iným ako zo sebou samím tak tiež nie je dôvod, k tomu aby sa za neho zamieňal vonkajší svet, lebo nejde o ´ľudí´, v ňom, s ktorými si on už ´seba´ nemýli. Že existuje, ale mýlka, že existuje  omyl, alebo nedorozumenie medzi ´mužom a ženou´ ako to podáva v MDZ je istá vec, pred ktorou už vopred varuje, a na ktorú už vopred upozorňuje, pričom to hádže na ´génia´, ktorý to nedorozumenie ´vyrieši´. Teda nedorozumenie, ktoré je večné medzi mužom a ženou nakoniec ´vyrieši génius druhu´. Teda ´druhový génius´, ktorý sa dostáva, už neviem do akej formy, len nechce, lebo je bez nej len ´konfliktom záujmov´, ktoré bez tak nikto nechápe.

..už nato povie len toľko, že …vlastne toľko ako toľko, ale povie, že mu chýba ´očkovanie šialenstvom´, že mu chýba očkovanie ´nadčlovekom´. Nadčlovek teda niekto, kto je z definície to vyplýva ´šialenstvom´, ktorý je ´šialený samo sebou´. Nie je isté, že či je to jeho ja, alebo tá krása ´nadčloveka´, ktorá k nemu prišla ´v´ podobe akéhosi ´tieňa´ čo je tým ´šialenstvom´, ale isté je, že ide o nejaký druh človeka. O nejaký druh ´človeka nad´. Možno nad vecou? Hovorí sa o kráse? Žeby išlo o ženu, ktorá je nadčlovekom? Žeby k nemu prišla jej krása,v podobe tieňa? Všetkých tých potlačených asociácií, ktorých konotácie dostávajú, v reálnom svete iné ´významy´? Žeby sa jednalo o ´krásu ženy´, ktorá k nemu nakoniec, v podobe tieňa /druhé jeho ja/ prišla, ktorá vlastne spôsobila, že ho už je ch..j, po kráse ´bohov´? Fátum, ktoré je unikum, ktoré je inde, ktorého dôkazom je život. Život, ktorý nie je žiadným argumentom? Isteže nie je, lebo je ´estetickým fenoménom´, a ako by bol estetický fenomén argumentom kedy? Ale jeden nikdy nevie a možno mu išlo o život milostný. Veď ´estetický fenomén´, ktorým je život by nakoniec mohla byť ´milenka´, a to, v podobe ´estetického javu´. Žeby nakoniec sám majestátny Nietzsché zredukoval ´život´ na ´estetický jav´? Ako taký, ktorý vyhmatáva krásu v oku pozorovateľa, ktorý vyhmatáva krásu, v oku pozorovateľky? Je pozorovateľka ešte v puberte, alebo to krvavé obdobie už nejakým spôsobom prekonala? Tak ako Zem nejakým spôsobom prekoná človeka? Človeka, pre ktorého aj tak nejestvuje zlatá stredná cesta, jedine, žeby ju bol dláždil do pekla si sám? A čo ak zlatá stredná cesta do pekla nevedie? Ostane na Zemi posledný človek, ktorý na nej bude hopsať ako ona bude pískať až do smrti? Jeden nikdy nevie toľko čo dvaja, prečo byť sám jeden, dvaja..