národný satanista

Mám silný pocit ´ľútosti´. Pocit ´ľútosti´, ktorý mi zomkol ´hrdlo´. Doslova, ale aj do písmena, ktorý je tak silný, že myšlienka, že s tým pocitom mám existovať je ťažká. V podstate, keby som mal spáchať sebevraždu zo súcitu ´k´ sebe tak by som to asi urobil.

Netvrdím, že je lepšie nebyť ako poznať tento pocit, ale ´byť s týmto pocitom´ je niekedy hodne ťažké. Možno ťažšie ako spáchať ´sebevraždu´.  Nebyť, s týmto pocitom,  s týmto pocitom vlečúceho sa sklamania by bolo lepšie si myslím. Sklamanie, strach, súcit, všetko pocity, ktoré ma majú vo vleku. Som chytený do týchto pocitov, a čelný náraz, s nimi by som neprežil, lebo aj keď čo ma nafleku nezabije ma posilní tak na fleku budem voliť odchod s tohoto sveta skôr ako tento ´žalostný pocit´. Mal som aj zlosť, od toho momentu, v ktorom som dostal ten pocit tak ma zároveň naplnila zlosť, že sa nemôžem hnúť, že neviem/čo robiť.

A tak/som zaviedol túto skratku-sám neviem si dokonale myslieť nič.Domýšľa svoje zmysly do dokonalosti, ale k dokonalosti má ešte ďaleko. V tej blízkosti,v tej blízkosti jej formy domyslenej do ´reality´, ktorú nikto neovláda. Je realitou ´dobra´a ´zla´. Jednoducho rozdelené, v takom ´očividnom´ nepochopení. Všetko čo chápe je ´očividne´ nepochopené. Je ´očividne´ na DNE, v realite, ktorá usúvsťažňuje.  Do každého momentu, ktorý žije svoj životy, ktoré na vedomie neberie, celú zem, ktorá je ľahká ako žena. Veď je zemsky príťažlivá, si počul dobre. Priťahuje ju Zem, lebo v nej má predkov. Veď sama sa do nej chystá, do tej Zeme, kde už nebude domýšľať si ´nič´ dokonca ani ´zmysly´. Tie už nedostane na ´povrch´.Zmysly, že ku povrchu neprimkne. Ostane len medzi rečou zakliesnená. Veď celé lesy jej nato budú slúžiť, každý strom bude hovoriť jej rečou , všetko jej pôjde ako po masle dole do temnoty. V temnom veku, v temnom zhluku ´hmoty´, ktorá bola ´oduševnelá´ dychom. Tá hmota, ktoré nemá DNO. LEBO ´myšlienka´ nemá dno, ktoré by do vracalo´ozvenu´. Systém, ktorý vytvára tieto ´obludy´, ktorý ich ´tvorí´. Treba sa mu pozrieť na jeho ´systém´,lebo aj ten je človekom len. Staré antické diktum ´som len systémom´, ktorý sa vracia  do 

osvjivšej sa podstaty ´sebou´. Pretože, len myslieť v zmysle ´konať,v zmysle ´jednať´ nestačí, lebo len myslieť, v zmysle logiky, v zmysle ´symboliky´ , ktorú si uvedomuje nestačí.Fakticky sa uvedomovať nestačí. Uvedomenie nestačí, lebo čas stále viac tlačí na mozog ako na vedomie, ktorého koniec je koncom koncov, ktoré človeka asimilujú nazad do prírody, alebo do Zeme.  Nestačí nato aby myslel, že koná. Konať, alebo jednať nestačí. Chcenie, v zmysle ´intendovania´ nestačí ku ´konaniu´. Nato aby som chcel aby som jednal aby som ´intendoval´ nestačí ´môcť´, ale čloovek tak aj urobiť musí, lebo keby nemusel. Teda je to tak, že ja musím ´chcieť´? A keď musím tak čo potom v tom je ´chcenia´? Neimplikuje chcenie slobodu ´vôle´, a keď už nie vôle tak aspoň ´voľby´? Veď keď chcem, alebo keď musím lebo chcem, alebo keď chcem, lebo musím. V čom by mal spočívať ´rozdiel´ medzi tým, že som, a medzi tým, že chcem?

Chcem napríklad len toľko čo aj musím, alebo chcem aj niečo viac ako musím? Keď mi chcenie ,v tom čo sa zo mnou robí keď jednám ani len nepomáha? Byť je mi nie dané tým, že chcem aby som bol, ale tým, že tu od toho aby som chcel nie som. Byť to neznamená ´chcieť´. Svet aj keby bol označený, z vnútra každého okamžiku, ktorý je, v ktorom je vôľa, v ktorom vôľa alebo moc vyvodzuje svoje posledné konsekvencie by ešte stále nemusel byť zo všetkých najlepších možných svetov ten jediný. To preto, že ani ja, ktorý chcem nie som, lebo myslím, alebo ´intendujem´, lebo chcieť znamená intendovať, alebo preto, že musím byť len kto som, ale som  preto, že s toho okamihu, v ktorom ´každom´moc vyvodzuje svoje posledné konsekvencie svoje posledné ´okamihy´ je tá moc každá. Je teda mocou aj ako indiferencia. 
Príroda je určite, v tomto zmysle ´všemocná´, a to len preto, že človek je posledný. Cez jeho históriu ako cez okľuku sa vracia do ´seba´, príroda, ktorá je ´uvedomelá´. Hodina pre pravdu to, ale nie je, lebo uvedomiť sa príroda ako moc práve nemôže,lebo nemá všetko ´vedomie´ na svojej strane. Tak ani vedomie ´bytia´ ani vedomie ´nebytia´, ktoré tvoria jednu stranu tej istej mince sú nie domyslené,v okamihu ´pádu´, v konsekvencie. Tie konsekvencie sú dané totiž ´časom´. Aj keď čas tvorí hladinu. Hladina, v bezprostrednej blízkosti ´okamihu´, v ktorom sa človek prepadá do neznáma, v ktorom sa človek ´dá´ opísať>< V tom je tá forma vedomia prirodzeným, aj keď by sa forma vedomia dala chápať ako jedno slovo. Aj keby forma vedomia, ktorú tvorí celý svet nedala ináč ani uchopiť ako ´výraz´. Výraz, ktorého prostriedkom je ´sila´. Tá karmická sila, ktorá vedie človeka, ktorá vedie do okamihu, v ktorom prichádza ´žena´. Pojem sám o sebe ako vidno sa ukazuje ako vo všetkom vychytralá. Zo žiadnymi lúzrami sa nebude zahadzovať. Karmická sila, ktorá je ´uvedomovaním´sa spúšťaná do pohybu. Spúšťa túto spúšť času, ktorý je povrchom. Večne sa vyhladzuje duša, ktorá oduševnila hmotu. Ostala všetkým, avšak aj tak ako tak len menom pre niečo na tejto hmote, na tomto tele Zarathuštrovom.

Žeby na tele okrem živej duše ani duše živej  nemal? Telo bez duše, hmota bez ducha?Je človek len bezduchou hmotou, alebo je niečím viac ako nič?  Nie je to oxymoron?Viac ako nič, viac ako nikto?A kto komu dlhuje ´smrť´ , a kto komu dlhuje život? Žijeme snáď na dlh?Zadĺžili sme svoje životy a splatíme ich diablovi? A ten nám zatiaľ pôjde po krku?