Mám vlčí hlad, ale je to vlčí apetít. Ako by som nazval hlad je vlčí apetít, s chuťou by som si zašpásoval. Tak, ale ako by všetko malo byť ´myslené´, ale nehovoriac o tom, že som bytostne ´vlkom´medzi psami, ktoré sa utrhli z reťaze. Oni sa utrhnú vždy, keď skončí ich divadelné a citeľné predstavenie, ktoré je bez túžby. Môžeš si lízať tak akurát laby. Všetky ´baby´už sú vychytané sa o nich postarali ´dominantný samci´. A ty môžeš ísť sa pásť s jej kozami na očiach na ušiach, alebo pri zmysloch ostatných.
ach sa mi to snáď všetko len zdá, celá táto realita´školopovinná´, ktorá je ´školopovinným molochom abstrakcie´, lebo všetky predstavy sú abstrakciou. Človek sa môže uzúfať, a bude ďalej na všetko ´sám´ dávať pozor ako na oko, v jej oku. V, ktorom, ale nevie, lebo čumí niekde inde,a asi bude potrebovať mobil, lebo ide porodiť myšlienku. Z myšlienky, ktorú bude na slovo počúvať, ktorá sa, ale ho nebude dotýkať. V myšlienke, ktorá v duchu, ktorá , v jej duchu padne na ´úrodnú pôdu´, ktorá padne na ľudskú slobodu ako na stĺp soľný.
Ako stĺp soľný, ktorý je voľný bez pohybu, ktorý je dichotómiou vylúčený. Pohyb, v ktorého duchu sa človek dáva do pohybu, lebo nejestvuje nič mimo nejaký ´pohyb´, lebo neexistuje nič čoby sa nehýbalo aby to bolo aj živé.
Chronotonologická existencia. A, v komplexe moci,v ktorej sa do vedomia ´vlúdila chybička´.V, ktorom sa z vedomie vylúdila ´samička´, ktorá sa ukázala pred ´svetom´ nahá. Nemá čo by mu nedala tomuto svetu, v ktorom sa ´znázornila´, v ktorom sa zdôraznila, v ktorom prispela, s ktorého vyrástla ako s tieňa ´triumfálne´ vyvrcholila. Vyvrcholila, keď sa celé vedomie, s človekom posunulo do zabudnutia. Celý ´chronotonologický´ automatizmus jej ´vôle´, ktorá nie je ani výrekom a ani výsekom z hola prázdnoty elementu, v ktorom je jednou-jedinou zrovna ona. Ona je vždy zrovna, v tom bode a priestore, v ktorom je jednou zrovna jedinou. Jedným zrovna jediným nástrojom,s ktorým sa dáva na vedomie. S, ktorým prichádza na vedomie. Vedomie, s ktorého formy len abstrahuje. Z vysoka, v myšlienkach mysľou neprítomný, alebo nepriamo prítomný ako omniprítomný, v jednom prístave hojnosti ničotnosti, v ktorom sa narodil aj zomrel,v chvíli, v ktorej ešte nevytrval, ktorej ešte nezotrval v snoch, v plienkach, v ktorých je ľudská rasa, ktorej rozum ešte sa váha aj narodiť.
Tak zato asi aby nepovedal, že mal k veci čo povedať výnimočne po prvé aj naposledy, v ktorom obmýšľaní ´škaredej krásky´. Škaredá kráska-matka príroda, ktorá velí ´prírodným zákonom´ ako je ten zmeny ročných období. Teda preto, že myslí si myslí, žeby aj bol.
Celá debata | RSS tejto debaty