Moja existencia, alebo duševné podchladenie. Chcel by si vidieť zanikať ´ľudskú rasu´, len ľudskú rasu vidieť zanikať za hrob, ktorý sa otvára do smrti, ktorý sa otvára, ale iba pomaly, ale iba iste. Iste hodnota bezcenného, istého ´zmyslu´, ktorý nadobúda, v ´prírode´, v ktorej žije, v prírode ´druhej´,v ktorej sa narodil mysľou inde..ďaleko za vedomím ´seba´. V prírode, ktorá je plná vampíriek, ktorá je plná,a oni idú po tvojej krvi, necítiš, nevidíš, vieš, alebo nevieš.
Mne prešiel život ako nejaká vylomenina, ako niekto kto nemá byť na Zemi, sa skrývam vo vlastnom tieni, kde nikde nikoho nevidím. Moje pocity nezvládateľné, moje myšlienky nesvoje. Smrť, ktorá už ti tak ľahko neprejde ako ti prešiel život ´ľahko´. Len nato prázdno ´vedomia´, ktoré je priepastnejšie ako vesmír, ktoré je všetko pohlcujúce, ktoré je večne sa prehlbujúce. Svet je hlbší ako si ho poznal je na nepoznanie a je hlbší, lebo stačí, že toto duševné podchladenie klesne ešte o bod, že stúpne v teplote delíria ´sebevražedného´ na okamihu pravdy tvoj zrak a cestu zhatí ako plán sa uskutočniť ako plán uskutočniť teda ´umožniť´ taký život, ktorý by nebol za iných okolností možný, ktorý nebol by životom nikdy iným ako ho žil po prvé a naveky, ale to by musel prv odhodiť všetky svoje prevleky.
Len to nie sú lásky a nie sú ani tvoje ´nálepky´, ktoré sú tu naveky, ako keď označuješ veci pravými menami, pravými ranami. Život, ale nie život toto ani nebol. Bolo to váhanie, váhanie sa narodiť a prísť k sebe a zasadiť si smrteľnú ranu, lebo sú takí, ktorí sa rodia tak, že na seba vztiahnu ruku a tak sa narodia, narodia sa znova aby sa pomstili životu, ktorý ich zlomil, aby sa pomstili životu, ktorý neviedli za ručičku, za nožičku večne tikajúceho a večne bdejúceho ´človeka´, ktorý ešte nemá, ešte nedá ruku k dielu ju nepriloží, lebo ide o dielo skázy, ale je to naše dielo.
Moje lásky? Duševne fosilizované smrtky po bludoch, ktoré sú ´najdlhšie´. Ako hodiny vedomia odtikávajú ´svetu´ jeho posledný ´výraz´ po prvom možnom ´zmŕtvychvstaní´. Keď sa podchladení týmto životom prebrali, s bolesti, ktorú zakúsili, ktorá dala ich krvi stuhnúť. Vedeli, že od toho sú tu doma, v dome bolesti karmy, ktorú sa pokúšali zniesť, na čele neviedli ´ľudskú rasu´ len ´ľudskú.´ Vieš preto, že zbytok, ktorým je len človek, ktorým je len ´duch´ po hmote, ktorú zdedil ten duch sa postaví, a sa oprostí od vedomia seba,v ktorom je mysľou ďalej neprítomný ako ide život, ktorý ide mu dobre, ó ako dobre len ďalej ide a ide, ktorý ide v duchu jeho svedomia, ale s menom ´karmy´.
x
Tvoja existencia. ktorá vyplýva s reflexívneho styku, s vonkajším svetom, ktorú udolávaš, ktorú si vieš nevieš vynahradiť, v blízkosti ´temného ja´, ktorého istotu nemáš, lebo sa asimiluješ medzi živé mŕtvoly ´bytia´, ktoré s popola vyšli ako noví ľudia. Stačilo málo, aby poľavilo ´utrpenie´. Nalomený hodnotou ´seba´, svoje ´ja´, ktorého ´ideál´ nemohol nespochybniť, ktorého ideál sa mu nemohol nezapísať za uši. Isto by sa mu potom bol zapísal za oči, ktoré dlho hľadali, ktoré dlho blúdili po svete, v ktorom sa nenašli, v žiadnych iných, v ktorých by klesli, s ktorých by sa spustili dole do poslednej bolesti Zarathuštrovej.
Človek vlastne nemôže zato,v akej koži sa narodil, a ani ja nemôžem zato, v akej koži som ja sa narodil, do akej kože som prišiel do tohoto sveta, v ktorom ´vraciam úder´. Úder vrátený na otázku odpovedať ´hádankou´ odpoveďou, ktorá sa mi nestala ´osudnou,´ ale v miestnosti ´bytia´ seba-vedomia, svojho ´ja´ fragmentu, ktorého spočinutie neukáže ani ´pitva´, ktorého je opakom ona ´strana´ logiky ako teórie hypotermie je moje duševné prázdno. Nie nenaháňa po svete spermie, ale darca ju tiež nebude čakať, v jame levovej, ktorá je otvorená. ktorá je otvorená ako je ona bolesť, do ktorej zostupuje. Nie, ale nejde o ´empíriu´. Nejde o empíriu, ktorá je vecná skutočnosť, alebo to všetko čo sa dá poznať ´zmyslami´. S kade, alebo odkiaľ chceš ale poznať tie zmysly dokonca domyslené do poslednej chvíle domyslené do posledného momentu ´času´? Alter ego, ktoré jeho osudom je od kedy smrť počala dávať zmysel, od kedy musel zo zmyslu Zeme ´stvoriť´ nadčloveka. Zem je ľahká a jej zmysel, s ktorého stvoril ´nadčloveka´ je tiež ľahký preto je ľahký aj zmysel Zeme, v ktorého rytme sa poneviera po svete. Je to ontós óm.
x
Sa ma pýtaš načo s tebou bojujem a ty zo mnou načo bojuješ? Nejaký zmysel. Radšej zabudni o nič nepôjde. K poslednému vrcholu, na ktorý si sa dostal po jej chrbáte. K tomu osudu, do ktorého sa večne vraciaš, aby si neodmyslel, aby sa nespomenulo jeho ´meno´. Meno koho? Večne ´uvedomelého´? Toho, ktorý bdie nad jej vrcholovým dnom? Na vrchole jej dna? Smiech cez slzy, ktoré sú už, ale celkom studené. Celkom vychladli, a tváre dávno nehovoria ´svoje´. Od toho, ktorého momentu, v ktorom je tu, a potom znova tam. Do toho momentu,v ktorom je tu, v ktorom je tam už sám ako nikdy, ako vždy a nehovoriac ešte o ničom,v ktorom tom toku myšlienkovom,v ktorom tom veku, do ktorého si ´prihrieval polievočku´, aby mu neuschla ako ´alfa´ človeka stigma ´utrpenia´ na jeho vedomí. To nevie, že vedomie dáva, že vedomie berie, že nato sa pozrie, že si nevyberie, že prekonáva sa, že ale sám seba prekonať je čoraz ťažšie, lebo koľkokrát sa prekonáš toľkokrát si ďalej ako to pekne povedal, že ´ten kto svoj ideál dosiahne tak ho aj prekoná´. Preto, že žiješ s ´ideálom´, že žiješ, v ktorom tom momente, v ktorom tom okamihu,v ktorom tom pohybe, s ktorého sa prežívaš, s ktorého sa do tempa dostávaš, len aby si kopíroval svoje ´spomienky´, aby si kopíroval svoje myšlienky, v ktorých si vždy dýchal vzduch ´horský´, v ktorých si vždy nazeral svetla, s toho ´rozbitého vedomia aparátu´, v ktorého strede sa došlo na pomyslenie, na pomyslenie na nemožné. Áno vedomie je nemožnosť sama o sebe. Nikto ju preto, ale ešte nespochybňuje, že nie je možnosťou sama o sebe potencialitou. Potencialita, v ktorej je on, v ktorej je bolesť, v ktorej je potencialita ´karmy´. Karma totiž neznamená nič iné ako potenciál ako ´umožnenie´. Čo je ´umožnené´ je ´karmou´ je karmickým ´mementom mori´. Všetko čo je človeku umožnené sa ´stáva´ definíciou svedomia ´bytia´, pokiaľ, v bytí nachádzaš ´ospravedlnenie´ pre skutky, ktoré ti neušli ako udalosti, ktoré si hnal pred sebou, ktorý ti neušli vari. V bytí, v ktorom nachádzaš ospravedlnenie, ale, v ktorom nenachádzaš ´seba´ samotného ´jedného´ jediného bezpredmetného človeka. Súmerné, s každou duševnej kvality kvalitou bezcenných silou mocou. Za tie skutky, ktoré ho vyniesli, ktoré ho rozniesli, v zuboch po zbytkoch sveta, po ktorých nepáchol. Len tak sa prinavrátil, s cesty osudom života nebom, ktoré medzi ním a Zemou ostalo, ktoré medzi inými slovami riadkami, ktoré ostali nedopovedané sa nezavrelo, ako jedno ´slovo´, ktoré úchytkom dostal skrze clonu negativity, v plnom bdení, ktorého existenciu dáva do daru,v karme, v ktorej metóde, v ktorej metóde je ako tak na rade.
x
Celá debata | RSS tejto debaty