národný satanista

Copak není jasné, že JINÉ = svaté a že symbolem je každý znak

?Symbolický svet, v znaku, v ktorom padám na ruku, ktorá ma vedie. Jej sebevražda, ktorá utvorila medzi nami priepasť. V ponore do prázdna tejto existencie, v ktorej je o človeka postarané. V ére komplexov, ktoré sú ´vychované´. Ako teľatá, ktoré vedú k porážke. S vedomím ´seba´, lebo takého konca sa človek nedožíva od radosti a nepamäti →

Uvědoměné je informací pro svého nositele.

..má vedomie nositeľa? V kontexte symbolického sveta, v ktorom ´zažívam´ radosť, alebo bolesť, ktoré sú zmiešané do pocitov. V návale akéhosi citu, v ktorom nevidím svoje zadosťučinenie. Ruky ma skoro neposlúchajú a nohy, a hlava. Všetko si melie svoje, každý orgán za seba do vetra ako uragán.

Ešte chcem chvíľu. Znásilňujem vedomie svojho ´ja´. Všetky tie závoje svojho ´bytia´. Aká hmla, ktorá je hlboká. Hlbšia ako temnota. V zrkadle ceny svojho ja svojho vedomia, v ktorom temnota sa rozlieha od zeme. V tandeme, v duchu len potichu sa opakujú slová, každá zem je ako stará ako nová.   

To není válka, to je překřikování.

Prekrikovanie sa pudov ,s ktorých každý si ide svoje.

„Předsudky jsou umělé pudy lidí.” cituje Nietzsche Lichtenberga. Odkdy jsou pudy umělé? Od té doby co je to pudí ke vzpomínce?

Zaujimavé, že predsudky by mali byť umelými pudmi ľudí, keď je vôbec predsudkom, že jeden žije. Je život ako taký motivovaný ´pudom sebazáchovy´? Keď niekto nemá ´motív´ nato aby zotrvával na žive je preto jeho sebazáchovný pud motívom? Ako by malo motivovať k životu, že človek ´žije´?Zenit 13, ktorý stačí prekročiť. Pudy medzi sebou sa prekrikujú. Dáva mi to aj celkom zmysel, ale do dokonalosti sa domyslieť neviem. V predsudku, ktorý je spomienkou? Predsudok, ktorým je, že žije je umelým pudom vyvolanou spomienkou na človeka? Aký  zmysel by niečo také len mohlo dávať? Mohol byť človek by len byť?  Keď sa tak nad tým človeka osudom jeden zamyslí tak by ani nebol a možno ho história nebude pamätať, ale všetko očividne znesie na DNE, na ktorom pracuje na ktorom škrabe škrabošku, s tváre.

..mlčanie nie je ticho? Ticho je hlbšie ako mlčanie. Mlčať nie je zlato ako Zarathuštra, ktorý ho nosí v hube, a musí sa zo svojím mlčaním skrývať ako niekto kto ho pojedol príliš veľa. Mal si nechať celé ticho sveta újsť. K tomu ho nebolo>>

Pokud je svět soubor fakt vyjádřitelný konečným souborem výpovědí – tiše předpokládám, že zákaz (nedoporučení) je skrytým příkazem, předpoklad předsudku způsobuje mlžení…

Zneješ ako lingvistický idealista. Predpoklad predsudku. Predpoklad nášho ´života´ je podľa Nietzschého ´sexualita´. Predsudok na druhú stranu je životom samým. Predpoklad predsudku bude len ´pud sebazáchovy´, ktorý chce aby sa jeden množil do dvoch, troch, štyroch, piatich. Zase tá biológia. Melanchólia krve.

II

Tunel iluzemi? V kruhu nebloudíme. Kruhem definujeme. Kruhom definujeme no presne a jasne. Nemať o sebe vedomie ešte nemusí znamenať, že človek prejde sebou ako konsekvenciou poslednou. Úradujúci nie je kruh, v ktorom sa opisujeme, ale, s ktorého vychádzame živý ako predtým. Do jedného kruhového ´opisu´zmyslu sa radí celý život celého sveta i jeho posledného predsudku. Keby existoval koniec bol by to predsudok, v ktorom sa k slovám ´vyjadriť´, ktorými sa ´uvedomiť´? Tunel na konci, ktorého svetlo je predsa kruhom, v ktorom sa to svetlo snažíme chytiť, v ktorom sa chceme ´uvidieť´ ako kráčame k smrti. Radosť sa obetovať pre nič za nič, ale ešte nie je tak veľká, aby na ňu jeden nedoplatil ani omylom.  Zmyslom kruhu opísaného ako život je potom ten tunel iluzórny, ktorý je v priepasti otvorený a na hrane zločinu, ktorého je trestuhodné nebyť ako aj byť medzi očami z mäsa a krve. Preto sa s tebou rozíde, v každej hodine minulej ´ticha´. Klimax je predom a kruhom definovaný stav. Taký, ktorý sa vystupňoval, a že Nietzsché svoj ´život-ako-stav´ stupňuje dokazuje aj fakt, že Zarathuštra tvorí ´vrchol ľudstva´. Nejde o vrchol ľadovca, ale o vrchol ľudstva, ktorého koniec bude snáď na jeho DNE. Zarathuštra, ktorý je známy svojím lezením po horách a lezením do ich útrob, ale sám je takým, ktorý sa prihovára za kruh. V tom kruhu života sa nedá pretrhnúť, a kontinuita sa nedá stratiť pokiaľ je jeden od toho aby sa do kruhu vracal. Keď tomu môžme veriť, že sa do kruhu života dá vrátiť. Že je tiež históriou, ktorá sa neopakuje, v konečnom dôsledku skôr ako sa k nej jeden ´upíše´.  Na poslednej hranici vedomia sa aj tak nebalansuje.  

..a keď si to vieš predstaviť ako niekto opisuje svojimi krokmi kruh,v ktorom je celým životom a telom prítomný. Kde inde by sa zaviazal uzol nutnosti ako, v kruhu? Svetom, ktorým kráča, v nezmyslenom poradí. Všetko, ale je ´zmyslené´ lebo je to tu od zmyslov. Zmysly, v ktorých je čo muselo byť pred tým, v intelekte. Domyslené. Alebo naopak. Nič nie je tak ako si myslíš priateľ môj, lebo všetko je ináč ako vieme. Sa zmôžeš ozmýšľať- ozmyslením-opisom. To nie je ešte oná ´deskripcia, ale keď už to musíš vedieť tak nie je byť filozofom ako byť filozofom. Sú len dve možnosti. Jednou je byť pri zmysloch v intelekte a druhou v intelekte pri zmysloch. Nehovoriac o tom, že najlepšie je kruhom opísaný tichom. Čo mňa motivuje aby som bol pri zmysloch je  že …v tomto svete sa vidím akosi ´obrátene´. Tento svet je zrkadlovým obrazom môjho vedomia to je celé. Neexistuje nič mimoto ani v tom, lebo je to jeden a ten istý smer. Hľadám svoju zbraň. Narodil som sa bez pušky v ruke, a to je môj problém.

Jedna z hypotetických před/stav… Klíč k ní hledej v klíčových slovech. Zámek toho klíče je frekvenční slovník.

.

Absolútny zázrak je pojmová metafora. Inými slovami čo je ´automat povinnosti´ podľa Nietzschého kritiky Kanta? Automat povinnosti je pojem. Myslieť, v pojmoch znamená na seba brať povinnosti ´zmyslu bytia slova´… Má moje slovo zmysel života? Musí ho mať, lebo každý zázrak má absolútnu logiku. Nie je to, ale stav, lebo svet nie je ako predstava a vôľa mysliteľný do kruhu. Ja ako taký som už sa narodil, ale ešte aj zomrel už. Čo mne je  do frekvenčného slovníka aj s kľúčom, keď absolútna logika je úplná tragika? Sémantika významových nuansí, ktorými sa človek vzdáva ´vízie´ ó vlastnom pokľude na loži smrti. Skoro neviem čo hovorím, alebo to viem celkom presne, ale nespochybňuje to myslenie, ktoré ide v ruke rukou proti mne. Som nemysliaci na slovo. To znamená počúvať ´samého seba´? Formálne svedomie, ktoré sa vytráca s množstvom nedožitých pocitov, ktoré sú priamo z jeho inteligibilného vnútra. Rozkladá sa v podivuhodnom tranze. V obraze, v ktorom je, chýba, ale rám. Príroda je Satanovým chrámovým komplexom, ale ten si ju nedá vziať. Chce dýchať zo smrti do života a zo života do smrti vydychovať. Spolu prerazia do nového svetla a nového ´post-rehu´. Mohol by to byť aj ´post-rehot´, ale tu sa nikto nerehoce, lebo všetci plačú nad preliatou krvou. Biela rasa ja vyhladzovaná ako duševne tak aj fyzicky. Chcú aby skončila pred súdom isto nie prvým a ani posledným, ale aj aby ten súd dopadol horšie ako dokonca naposledy. Vtedy sa jednalo o druh a v prítomnosti ide skôr ako o druh a ´rod´.  Samé vyšľachtené telá, ktoré sa ráčia honosiť svojou zdatnou kostrou, žľázami, časťami orgánov vonkajšieho sveta, alebo takého, ktorý nie je zvnútra mysliteľný onou vôľou k moci chcieť. Nepatrí do sveta z vonku, lebo telo nie je prítomné, v pravom zmysle slova to ani nie telo, ktoré by z vonkajšieho sveta mohlo byť spochybniteľné, lebo ono to telo sa v tom svete tam vonku skutočne ani nehne. Preto sa tvári, že jeho intelekt je ten, v ktorom svoje zmysly dokonca domýšľa, ale telesné orgány samotné nemôžu ten svet z vonku tvoriť do dokonalosti, lebo ani tam kde len svet je nemá ani on a ani jeho ja o dokonalosti šajnu.