národný satanista

To samozřejmě odvisí od vztažného míry, kterou poměřuji. Ale na ́víceméně

se tu nehraje. Poměry povahy jsou situačně akční, nikoli větší­menší. Zakoušení

ZA není povoleno…

Tak som myslel, že domyslel som.

On ho nečeká, on už tam je…

A co JÁ? Má JÁ byt? Má pokoj? V křesťanství je pokoj považován za mír (dar

to samého Boha člověku). Mир je svět. Má světlo bytí?

Je nezvažitelné. Zatímco osobní tzv. mysl má za to, že se vyvíjí z organizační

struktury hmoty, hmota se organizuje z vědomí, duch na velikost nehraje, je

nejmenším z nich… a samozřejmě na chvostu; první posledním, ne?

Duch, ktorý je inde?

Noli ma tangere?

Som nič?

Ale vždyť člověk umírá každý den. Neustále se s někým či něčím loučí,

odděluje, odchází, něco pořád ztrácí, např. iluze. Což je ovšem v tomto

případku asi dobře. Horší je když ztrácí důvěru…

..dôveru,v život, ktorá je preč.

Emoce není myšlenka. 

Asi by z toho nic neměl, že existuje..

Když jsem v bezvědomí či umělém spánku, tak přece existuji. To, že nemáme

ponětí o jiných formách vědomí než lidských, neznamená anulaci jejich

existence.

Všetko je vždy stratené a nikdy nič sa nenájde. Ja chce byť ´egotarián´ , lebo chce žrať svoje ego. Ale nie je ja egom?

Súhlasím, že slovo je radom  ́inteligencie ́ bez rodokmeňa, ale čo je rodokmeň?

Hlúpy svet, ktorý zastaráva. V ´zmysle´ v akom sa my, ktorí obývame svet nenaháňame za ´tovarom´ a ´zábavou´, ale za nimi sa vrháme hlavou do priepasti ako šialení ako bez hlaví.

Nikoli! Stádo není řízeno, ono je bezhlavě říceno dobovými tanci.

Zániku toho rozhodnutí? Pořád totiž ještě platí, že kdo je proti, ten kráčí vstříc.

V protismere v ústrety. A ozlomkrky.

Historie není za, historie je nutně proti, přichází naproti, v ústrety. Historie

není sto let za opicema, ale sto let před nima…

História sa opakuje aj s opicami. Neopakuje sa, ale celkom podľa nich, lebo si ide svojím ´tempom´. Je to ako s tým ´vývojom´ pri ktorom sa veci uberajú svojím smerom nezávisle od ´zvolenia masy, alebo vätšiny´. Teda pokiaľ ide o to tak ´ľudstva´. Ale pokiaľ ide o neho tak o ´zbytok´. Veci sa teda uberajú svojím smerom a svojím tempom nezávisle na zvolení ´demokratickej vätšiny´. Alebo demokratickej mršiny kto chce ako chce, ale isté je, že demokracia je ako tá zdochlina, ktorú objedajú supy. Tu ekonomickí supy, tu ekologickí supy, tu feministky, tam národovci. Všetci sa nažerú svojho ega, svojho ega, ktoré žerú aby z ruky zobali. Ale neostanú u tej ruky, lebo pôjdu ďalej a natiahnu sa aj po ďalších častiach tela ´ľudstva´. Mizéria má rada spoločnosť aj keď sa veci uberajú svojím smerom nezávisle od zvolenia ´demokratickej vätšiny´ s čoho súdi, že sa do sveta vlúdilo niečo podivuhodné. Keď ide o väčšinu, ktorá je pre neho ´zbytkom´, lebo sa jedná o ľudstvo,o ktoré ´ide´, ktorého hviezda vychádza príliš neskoro, alebo príliš nevhod, keď už ide len o to ľudstvo,  v ktorom nenachádza nič cudzie okrem seba. Človek od

výmyslu sveta, ktorý je pred ním vecou hotovou. Od výmyslu sveta ´vo vývoji´. Každý svet je vo vývoji. Produkt vedomia ´jazyka´. Naše slová na ktoré ide s myšlienkami, alebo tak aby sa od myšlienok nedal svet rozoznať. Vlastne je svet na nerozoznanie od myšlienky. Nikto nevie preto, že či ten svet je na nerozoznanie je na nerozoznanie od myšlienky, alebo je od pravdy, ako pravdy ešte na viac na nerozoznanie. Celá táto hotová vec, v ktorej vedomí sa ´uvedomuješ´ sa k tvojmu prekvapeniu ´položila k spánku´. Otvorená myseľ času, ktorého pravidlá pozná asi každý, ale aj nik

to. Evidentne spodinu z DNA si mohol vyniesť na svetlo sveta, v ktorom jedným dychom dodáva, že na smrť nestačí. Nežijem tak rýchlo aby som dosť pomaly neumieral. Na všetko príde čas, lebo čas sa môže chápať ako imperatív, ale ak ide o logiku, ktorá je ´čistou´ potom je imperatívom suma všetkého v logu, alebo zmysle.

Inštinktívne pomaly, ale jazyk, ktorý metabolizuje

tempom akým sa skracuje história je procesom tohoto skracovania ́vydaný na

nemilosť a milosť-Řekl bych, že jazyky mutují celkem svižně!

..nedotýkať sa jazyka? Akého jazyka, ktorého jazyka, ktorý je vydaný na malosť a nemalosť? Jazyka prvkov života, znakov, farieb,alebo štýlov? Myslím, že čo mutuje celkom svižne sú hlavne jazykové štýly, ktoré sa rovnajú metabolizmu, alebo ´výmene´ energie medzi stratenými existenciami ľudskými.

Optimista říká, že sklenice je poloplná, pesimista řekne, že poloprázdná. To je

situační zpozdilost!

Ztráta je neuralgický bod a chyba základ didaktiky.

Stráta hlavne ´časopriestoru´ je neuralgickým bodom druhého radu. Každý rad značenia, ale svoj neuralgický bod má. V prvom rade ´značím´, v druhom rade ´určujem´. Chaos sa v ústrety sebe stráca, v nevedomí akého plnosť je prázdnotou. Nota-prázdnota.  A chudoba duševná. Zohnutá nad smiešnym svojím plánom sa hýbať do všetkých okamihov, v ktorých je dávno dané, že v ústrety bytiu sa pred ničím nezastaví, že sa sama nezastaví pred ´nikým´, že len Zem bude čo stáť to na nohách na, ktorých sa  bude cítiť ľahko ako na ľahkej zemi,v pomere jedného ku dvom. V pomere jedného ku dvom, s ktorých je rad-radom spojený s každým slovom, v ktorom sa púšťa za šťastím, na ihlách, na ktorých  tancuje ako na hlavách špendlíkov telách. Dokonca, v jednom zábere sa pohne a nechá byť nadbytok. Nie neviem. Alebo asi ani netuším, že prečo som musel do toho sveta liezť. Načo som sa vkrádal do bytia, ktoré je na horách tancom v bahne tu dole.

Stačí chtít, aby věděl že je?

Latence (ani potencialita) není mrtvá, jen neživá… protože se nikdo nedívá!

„Ňambikwárové mají jen jediné slovo pro pojmy hezký a mladý a rovněž jediný

pojem pro ošklivý a starý.” poznamenává Lévi­Strausse a JÁ teď nevím, zda se

to týká slovníku či estetiky. Do paroma… zdali tu není jedno pro druhé?!

Jedno zviera je tu pre druhé tunelom, ktorým ide von. Ono v okamihu, v ktorom je niekto ta tam sa tam pozerám. Nie je všetkého bytia na svete až príliš? Nie je svedomie úzkou bránou, v ktorej sa človek ani neohreje ako v posteli? A nie je tunel posteľou? Keď prídeš na hranicu medzi prvým a druhým človekom, s ktorým si v blízkej budúcnosti sa nedobehneš. Medzi ako povie Zarathuštra. Si je treba uvedomiť, že medzi znamená ´medzi človeka posledným a najkrajším´, alebo ako to on povedal, že medzi ´najkrajším a najškaredším´, alebo ´najdokonalejším´ je príliš ešte malý len rozdiel.Človek, ktorý by potom vedel povedať, že je svojho druhu? Človek je svojho druhu opicou. Naďalej Zarathuštra presadzuje myšlienku, že človek je ešte furt s opíc najviac opicou,že medzi ´človekom a jeho obrazom´, ktorý on zboril, lebo sa v ňom videl nepozdvyhnutý nevidí rozdiel ešte stále ani toľko.

Brána svedomia, ktorou všetko už bežalo a pobeží znova?Všetko je jednoduché, ale nato

aby sa k večeru uložilo slnko k spánku na zemi sa ešte musí ozvať do pohybu dať, a viesť …slnko ovšem je na Zemi a sype zlato za lesy a hory a doly, ale čo je tým zlatom? Nie je to ticho? Nie je to mlčanie a to preto, že mlčať je tak ťažké mu? Komu nie je ľahké mlčať, kto nevie mlčať by nemal ani hovoriť. Vedieť mlčať je toľko ako vedieť hovoriť.

To je poněkud prkenné. Jednotlivé kmeny tvoří pospolitost, kterou nazýváme

les. Les je skupina stromů. Polesí je skupina lesů, ale liší se každý kmen, ba i

list,

nenajdeš dva zcela totožné stromy a každý jeden lupínek na větvi se liší jeden

od druhého (tvarem, nikoli strukturou.)

Agnosticizmus je metóda, ktorá spočíva v prísnej aplikácii jedného jediného základného princípu: pozitívne sa tento princíp dá vyjadriť takto: vo veciach rozumu používaj rozum bez toho, aby si sa dal rušiť inými vplyvmi.

Pod vplyvom rozumu je zviera oklieštené. Jeho obraz sa zmenšuje, on človeka sa zmenšuje a kde kto ho umenšuje. Estetika sa dá hodnotiť ako celok,lebo život ako celok je estetickým fenoménom. Pekný a mladý je vec slovníku, a tiež estetiky. Preto, že život je vecou estetiky, ktorý je fenoménom. Pokiaľ je život ´pekný´. Ale je ´pekný´ tým pre život najlepším prívlastkom? Alebo by bol pre život lepším prívlastkom ´ťažký´? Život ako estetický fenomén je ťažký aj ako prípad. Netreba to asi zľahčovať pokiaľ nejde o život nejde o nič. A život, ktorý nemôže byť nič aj nebyť nič niečo váži keď je v ´ja´. Život nemôže nebyť iný, lebo je ťažký. Zarathuštra to vie od svojich zvierat. Život je ťažký, lebo nemôže byť iný. Ak by život bol rovnaký by bol ľahký. Avšak preto, že je večne iný je ťažký?

Je ťažký lebo je zmenou a každá zmena je ťažká. Trochu irónie po biliónoch rokoch v stave dokonalosti mŕtveho. Nikto sa nepozerá na život už preto, že je ženou, ale preto, že k žene má ešte ďaleko. Aby to nevyzeralo tak, že každá zem mu bude rovnako ľahká ako život. Taký je život, ktorý je ťažší než neznesiteľná ľahkosť bytia mŕtvych.

To ovšem není jisté. Lidský druh nemá čas k uvědomění si svého uvědomování.

My si proces uvědomování neuvědomujeme, my jsme už rovnou doma. ́Doma ́

je místo kde se nalézám, pokoj. Pokoj je darem samého Boha, který je „všechno

ve všem”.

V Tak hovoril Zarathuštra sa píše, že za sebou Zarathuštra zamietol stopy ako metlou ľudstva. Určite ho tá matka prenasledovala, lebo toho malo za potrebu,ktorej hučala do ucha. Príroda je pre človeka poslednou hranicou medzi štyrmi očami štyroch ročných období. V každom človeku sa nachádza Boh, ktorý je všetko vo všetkom. Je vecou vo veci. Či už je mu byť dané, alebo za predpokladu, že mu dané nie je nič iné ako byť teda ´sebou´. Tento svet, v ktorom sa všetko obracia vždy proti mne je svetom, v ktorom v tom všetkom čo sa obracia proti (je) mne je všetko iné čo sa obracia zoči mne voči v tom všetko čo je proti teda pre. Alebo ´pře´? Pře jediného nic za nic co chce. Jeden pilier ,na ktorom stojí ´vedomie´. Tým pilierom je rozum, ale ľudský druh ho nemá pre vlastnú potrebu, ktorej hučí do ucha ´čakať a čakať´. Ale za čím?A pritom za každým čakajúcim aby jeden hľadal ženu druhého. ´Doma´ je všade kde sme zdomácneli. Ľudia 21 storočia, ktorí sú doma na mesiaci. Schéma každej myšlienky, v ktorej klopí oči, v ktorej ich prevracia v pilier, v ktorom stojí čas. Čakať a čakať. Osamelý ostrov s osamelým človekom, ale nech ťa tie vízie smrti nemučia do okamihu sa nestretneš s nikým toho, ktorý príde potom. Večný mier zo všetkými na všetky veky. Už nič horšie neustojí ako myšlienku. Tá myšlienka, ktorú ani neunesie ako Európu. A bude všetko vybavené, keď bude Európa z neho unesená ako žena na kolenách pred svojím obrazom chorobným. Kto pozdvihne jej obraz, v ktorom jej podoba ešte niečo znamená keď, v každom hlodá psovský strach zo smrti? Nie je chudoba vašich duší aj mojou chudobou? A nie je všetko vedomie pri zmysloch preto, že v každom vedomí je každá moc, ktorá v každom jeho okamihu vyvoláva svoju poslednú konsekvenciu? Konsekvenciu-frekvenciu smrti zmyslovú, ktorú nemyslí, ktorú neregistruje, lebo nie je životom? Život je nezbadateľný?  Život je nezbadateľný ako zmysel, v ktorom sa smrť neregistruje. Ale nebyť smrti, a nebyť zmyslu,v  akom človek jej vedomie nadobudne sa človek nepohne ďalej ako ide život. Nebom života, ktoré je plné náhod, ale je stále hore. Stále hore sú aj jeho cesty, v ktorých zahliadne okamih, v neskonalom znamení aké pozná, v ktorom mu niekto sľúbil ´čas´. Znamenie, ktoré pozná, ktoré je prísľubom.Prísľubom, ktorý berie za svoj pôvodný. Tak ako prvý a posledný stupeň intimity. Ťažký prípad, keď človeka ženie nevysloviteľný hlad, v ktorom sa ´opakuje´,do ktorého formy sa ´uvedomuje´, alebo ešte, v predforme života, ktorá je pohyblivá sa ´realizuje´. Boj o moc, v ktorom vidí komédiu.Veľká politika boja o Zem, ktorá je ťažká. Teda tá politika, lebo veľké myšlienky sú ťažké. Záleží v akej miere.