V súčasnosti sa nachádzame v dobe masového zániku. Zánik druhov je palivo podporujúce rastúci pokrok civilizácie. Človek je odlúčený od reality tohto zániku druhov. Odcudzený od prírodného sveta, vedený antropocentrickým postojom. Človek je nevšímavý a nevnímajúci tento každodenný biologický holokaust. Je to jasná realita. Za našej generácie postihne zánik viac živočíšnych a rastlinných druhov, ako za posledných dvesto miliónov rokov. Naša generácia, ľudia narodení medzi rokmi 1930 až 2010, je svedkom vyhubenia tretiny až polovice všetkých foriem života, z ktorých je každá výsledkom dvoch miliárd rokov vývoja.

Ľudstvo na Zem útočí v globálnom meradle. Biotopy, oblasti prírodného prostredia, od tropických a miernych dažďových pralesov až po korálové útesy a ústia riek v moriach, sú masakrované. Deštrukcia pralesov bude mať za následok odstránenie 20% všetkých rastlinných druhov na Zemi v najbližších päťdesiatich rokoch. Pretože ale pralesy tvoria základ celého biotického spoločenstva, bude to mať exponenciálne vyšší vplyv na zánik živočíšnych druhov – možno až desaťkrát viac živočíchov na jednu vyhubenú rastlinu. Ako odchádzajúci vlas sa civilizácia rúti po koľajach vlastnej výroby oproti múru zániku. Ľudskí pasažieri usadení pevne v sedadlách sa smejú, zabávajú, rozhodnutí nepozrieť sa z okna. Environmentalisti sú jedni z mála, ktorí pritláčajú svoje tváre na sklo a referujú ostatným o miznutí zvierat a rastlín, ktoré vidia. Environmentálni aktivisti sú ale ešte zriedkavejší a snažia sa rozčúlene a zúfalo o odpojenie stroja chamtivosti vedeného s ničivou zaslepenosťou.

Civilizovaní ľudia pochodujú desaťtisíc rokov po zemi a nechávajú za sebou stopu púšte. Pretože máme krátku pamäť, zabudli sa na zázrak a nádheru panenskej prírody. Mali by sme zhodnotiť naše dejiny a poučiť sa z nich. Napríklad – ste si vedomí, že pred dvoma tisícami rokov bolo pobrežie Severne Afriky pokryté pralesom ? Feníčania a Kartágijci stavali svoje mocné lode práve z pevného dreva z tejto oblasti. Rím bol významným vývozcom dreva do Európy. Chrámy v Jeruzaleme boli postavené z obrovských klád cédra, obraz ktorého zdobí vlajku Libanonu. Ježiš Kristus nežil v púšti, ale bol mužom lesa. Sumeri boli preslávení klčovaním lesov pre poľnohospodárstvo. Ale zničenie pobrežných lesov zastavilo postup dažďov do vnútrozemia. Bez dažďa stromy zomreli a zrodila sa mocná Sahara, splodená človekom a postupujúca na juh rýchlosťou desať míľ za rok. To isté sa dnes odohráva v Brazílii. Zničenie pobrežných porastov a premena Amazónie na púšť – to je to isté. Nepoučili sme sa. Zabudli sme. Taktiež sme zabudli ako kedysi žil mrož pozdĺž pobrežia Nového Škótska, ako sa šesť miliónov bizónov páslo na prériách Severnej Ameriky. Sto rokov pred tým sa biely medveď potuloval v lesoch Nového Škótska a v kanadských prímorských provinciách. Teraz je nazývaný polárnym medveďom, pretože to je už jeho posledné stanovisko.

Navždy odišiel európsky slon, lev a tiger. Labradorská kačka ani obrovský auk už nikdy neprispejú ku kráse našej zeme. Stratená v čase je atlantická šedá veľryba, biskajská hnedá veľryba a morská krava. Naše deti sa nikdy nezahľadia na kalifornského kondora v divočine alebo na paloského modrého motýľa ako lieta z kvetu na kvet. Zánik je ťažko celkom uznať. Čo bolo, už nie je a už nikdy nebude. To by predstavovalo druhé stvorenie a miliardy rokov znovutvorenia. Je to strata miliárd rokov vývoja. Je to zničenie krásy, vymazanie pravdy, odstránenie jedinečnosti, zjazvenie posvätnej tkaniny života. Byť zodpovedný za zánik je dopustiť sa rúhania proti božskosti. To je najväčší zo všetkých zločinov, väčšie zlo než vražda, hroznejšie než genocída, obludnejšie ako najväčšia z perverzít ľudskej mysle.

Jeden novinár v Kalifornii mi povedal: „Všetky Sekvoje v Kalifornii sú menej ako jeden ľudský život.“ Je to neuveriteľná povýšenosť. Právo druhu, ktoréhokoľvek druhu, má takú istú prioritu, ako právo hociktorého iného druhu. Toto je základný ekologický zákon. Každý jeden z tridsiatich miliónov druhov utvára pôvab našej krásnej planéty a má tiež podiel na pokračovaní bytia, z ktorého sme my iba časť. Planéta Zem – ten božský celok, nás vytvoril z úrodnosti svojho posvätného lona.

Ako námorný kapitán by som prirovnal celistvosť biosféry k trupu lode. Každý druh je ako jeden nit držiaci loď po kope. Ak by som vošiel do mojej strojovne a našiel by som tam strojníkov zamestnaných vyberaním nitov z trupu, bol by som rozrušený a prirodzene by som sa pýtal, čo to robia. Ak by mi povedali, že zistili, ako možno zarobiť doláre z každého nitu, mal by som tri možnosti. Mohol by som to ignorovať. Mohol by som sa spýtať, aká časť zisku pripadne mne. Ale mohol by som ich aj nakopať do zadku a vyhodiť ich von zo strojovne. Keby som bol zodpovedný kapitán, urobil by som to posledné. Keby som to neurobil, mohla by prísť silná búrka, cez diera spôsobené chýbajúcimi nitmi by začala do lode prúdiť voda a krátko na to by som mohol aj s posádkou zmiznúť vo vlnách. A to je stav dnešného sveta. Politickí vodcovia stojaci za kormidlami národných štátov, ignorujú odstraňovačov nitov, alebo to sami robia pre zisk. S vyberačmi nitov vo vedení nie sme ďaleko od kolapsu biologickej integrity našej Zeme. Keď začne zúriť búrka smrti, bude to cena za pokrok – ekologický kolaps, smrť prírody aj s bezcitnými divákmi masívneho ľudského ničenia. Čo z toho vyplýva pre nás, drahý čitateľ? Rozmysli si, či hodláš zostať na sedadle a zabúdať na blížiace sa zničenie? Alebo mať tvár pritlačenú na okno a strážiť zúriaci kosák pokroku? Alebo ťa zamestnáva hádzanie kotiev, obetujúc pri tom materiálne potešenie civilizácie, riskujúc všetko, aby tvoja planéta a tvoje deti žili? Toto je jedinečnosť výberu našej generácie. Budúce generácie už nebudú mať príležitosť a predošlé nemali toto videnie ani poznanie. Je to na nás – na tebe a na mne.