„Divoký stav prírody nedotknutej civilizáciou“ môžeme náležitejšie pomenovať prírodným anti stavom. Nikdy nebol rajom (záhrady obklopené múrmi) alebo utópiou (perfektné miesto predstavivosti), on jednoducho bol. Ale nie je to jednoducho ani historickou vecou. Lineárne myslenie o Príčine, vedené prorokmi Produkcie (Mojžiš, Smith, Marx, atď.), by nám to chcelo nahovoriť. Anarchia je v našich kostiach. Je to spôsob akým konáme; je to spôsob, ktorým sme boli vytváraní po milióny rokov evolúcie. Ako to vyjadril Paul Shepard, sme bytosti paleolitu: zberači – lovci, primitívni, bytosti Zeme.Ale niečo sa prihodilo. Nie je to žiadna veľká záhada a nezáleží ako sme oddaní bohom Rozvoja a Produkcie, všetci vieme, že veci nebežia tak priaznivo.

Boli sme zvedení zo správnej cesty. Aby sme preskúšali čo to znamená a konfrontovali to, musíme najprv pochopiť to, kto sme my. Život nomadických zberačov – lovcov je vnútorne rozdielny od spirituálne mŕtveho sveta modernosti: súčasnej tváre globálnej, technologickej civilizácie. I keď zberači – lovci nie sú sami o sebe iní. Nie sú žiadni rodení primitívni alebo rodení civilizovaní, ale sú ľudia narodení v inom čase a mieste, a ten väčší kúsok z nás mal to nešťastie narodiť sa v tej druhej kategórii.

Nomadické zberačské lovecké spoločnosti sa vyznačujú rovnostárstvom. Sú, ako aj musia byť svojou prirodzenosťou, flexibilní a organickí. Byť nomadický znamená byť prispôsobivý: toto je kľúč k anarchii. Keď sú obdobia sucha, spoločnosti sa vedia presunúť do pohostinnejších regiónov. Hranice, keď vôbec nejaké existujú, sú definované centrom a nie svojvoľnými čiarami a znakmi. Kto je na jednom mieste v určitú dobu je flexibilný a neexistujú žiadni cudzinci. Egá sú úmyselne uzemňované, aby žiadna zručnosť nebola cenená viac než ostatné. Populácia sa kontroluje samou povahou mobility a čo Richard B. Lee nazýva „antikoncepcia na bedrách“. Ale najdôležitejšie je to, že každý je schopný sa o seba úplne postarať.

Takže keď chcú byť ľudia v skupine, robia to podľa svojich vlastných kritérií. Ak sa niekto nahnevá alebo je z druhých frustrovaný, môže kedykoľvek odísť a dopad bočenia od ostatných je cítiť prenikavo. Nie sú žiadni skutoční špecialisti a žiadne vlastníctvo, ktoré by sa nedalo jednoducho vyrobiť alebo vymeniť. Nie je žiadne sprostredkovanie medzi životom a prostriedkami prežitia.

Nomadickí zberači-lovci žijú v úplne posvätnom svete. Ich duchovno siaha tak ďaleko ako ich vzťahy. Poznajú zvieratá a rastliny, ktoré ich obklopujú, a nie iba tie, ktoré sú pre nich bezprostredne dôležité. Rozprávajú s tými, ktorých my voláme „neživé objekty“, ale oni vedia rozprávať rovnakou rečou. Vedia ako sa pozerať poza seba a nie sú limitovaní ľudskými rečami, ktoré si my tak hlboko ceníme. Ich bytie spočíva v mieste, potulujú sa slobodne, ale sú vždy doma, vítaní a nebojácni.

Je jednoduché kritizovať hocakú teóriu, ktorá sa zaoberá „pôvodnými hriechmi“ alebo ukazuje prstom na akúkoľvek konkrétnu udalosť. V mnohých veciach s tým súhlasím, ale myslím si, že tento obraz je omnoho komplexnejší. V žiadnom určitom časovom bode nebolo rozhodnutie stať sa civilizovanými vedomé alebo bod, kedy ľudia prestali načúvať Zemi. Namiesto toho sú tu určité veci, ktoré sa stali a ktoré mali vážny dopad na spôsob akým sa k sebe správame a ako sa správame k Zemi.

Nemyslím si, že prví ľudia, ktorí domestikovali rastliny a zvieratá, vedeli, že to, čo robia, premení ich milovaný svet na niečo, čoho sa budú musieť báť. Alebo že zväčšovanie strachu z divočiny bude nakoniec znamenať zničenie všetkého mimo múrov záhrad, aby sa zaistilo, že sa nič nepriplazí dnu. Je skutočne nepravdepodobné, že prví ľudia, ktorí sa usádzali na jednom mieste vedeli, že podnikajú kroky k životu vo vojne. Alebo že mať viac detí bude znamenať neustály a zvyšujúci sa stav rastu. Je diskutabilné, že by prví ľudia, ktorí sa stali závislými z väčšej časti na uskladnených zásobách, realizovali, že to bude znamenať vytvorenie nátlakovej vlády a zlom v rovnostárstve, ktorý mala skupina autonómnych ľudí.

Samozrejme, nikto z nás nikdy nebude vedieť naisto, čo si vtedy ľudia mysleli alebo prečo robili takéto veci. Nie je núdza na teórie o pôvode domestikácie, sedentizmu alebo orientácie na prebytok, ale pre všetky praktické účely sú tieto teórie vedľajšie. To, že prečo boli spočiatku robené tieto kroky nemení fakt, že tieto kroky vyvolali nejaké následky. Keď bol podniknutý každý jeden z týchto krokov, stalo sa niečo podstatné a cestička nezamýšľaných následkov spojila tieto udalosti s tým, kde sme teraz.

Ale toto nie je znamením, že vlády alebo moc sú nejakou neškodnou silou. Politici a ziskuchtivci vedia, že ničia planétu a otravujú všetok život, oni jednoducho považujú peniaze za dôležitejšie. Ich voľby sú len ťažko „nezamýšľané“ v porovnaní s osobou, ktorá bezmyšlienkovito niečo napojí do elektrickej zástrčky alebo vleje do auta benzín. Mocichtiví budú jednať vo svojom vlastnom záujme, ale ich moc závisí na našom uspokojení sa s podmienkami, ktoré na nás uvalili.
To neznamená, že každá zúčastnená osoba je si toho nutne vedomá alebo že by mala byť prekliata; to nás ďaleko nedovedie. Ale je očividné, že naša situácia sa stáva horšou a horšou. S rastúcou závislosťou na fosílnych palivách, okrádame budúcnosť ešte nepoznaným spôsobom. Stojíme teraz už v pomerne známej pozícii: tak ako pred nami Cahokiánkse, Chacoánske, Májske, Aztécke, Mezopotámske a Rímske civilizácie, nevidíme symptómy kolapsu, ktorý definuje našu dobu. Nerozmýšľame nad ničím iným než nad tým, čo je pre nás dobré tu a teraz. Nemyslíme poza naše návyky. Nerozmýšľame poza civilizáciu.

Ale my to ani len nevieme. My dokonca nemáme tú schopnosť čítať dnešné časy, pretože je to v odpore k Racionálnej ceste Dôvodu predloženého pred nás.
Ale veci sa menili a stále sa menia. Či to spoznáme alebo nie: niečo sa stane. Máme tú schopnosť pozrieť sa späť a pokúsiť sa a prebudiť tú časť samých seba, ktorá bola zakopaná domestikáciou: civilizačným procesom. Môžeme vidieť, že predsa niečo je na tej existencii nomadických zberačoch – lovcoch, ktorá jednoducho fungovala. Môžeme vidieť, že to bolo prelomené sedentizmom, domestikáciou, prebytkom a tieto prelomy sa ďalej upevňovali hortikultúrami, vytváraním štátov, poľnohospodárstvom a ešte väčšmi priemyslom a technologickou modernosťou.

Niečo z týchto krokov nám zobralo našu autonómiu. Urobili nás závislými. Boli sme údajne oslobodení od barbarizmu sebaurčenia kvôli novej Slobode práce a svetu vecí. Zapredali sme rovnostárstvo za umeliny.

Naša súčasná situácia je zlá, ale my nie sme bez nádeje. Máme pred sebou dedičstvo nezamýšľaných následkov, ktoré nás pomaly odviedli od rovnostárstva k totalitarizmu. Otázku, ktorú sa musíme spýtať je, čo sme stratili. Ktorá časť našej bytosti bola v tomto procese zapredaná? Vieme vidieť poza mýty Dôvodov, božstva, Lineárneho času a Pokroku, a zobudiť sa v tomto procese?

Civilizácia je obrovským terčom. Prekonať domestikáciu je obrovská úloha, ale v stávke sú naše duše a životy. Ale budúcnosť a minulosť sú bližšie než si myslíme. Krv a duch anarchie tečie našimi žilami. Nepotrebujeme sa pozerať „pred civilizáciu“; jednoducho musíme načúvať sebe samým a svetu okolo nás. Máme tú výhodu vidieť, ktoré kroky nás priviedli na nesprávnu cestu, a s tým vedomím môžeme podniknúť kroky k anarchii.

A v tomto procese, procese stávania sa človekom, abstrakcie medzi našimi osudmi a osudom Zeme uvädnú. Nebudú žiadne pochybnosti kedy je ten správny čas udrieť proti konktrétnym prejavom civilizácie alebo vedieť kde udrieť.

Keď sa naučíme otvoriť divokosti a chaosu, bude prúdiť organická anarchia našich bytostí. Útočenie na civilizáciu nie je jednoduchým úsilím, ale keď budeme načúvať, keď objímeme náš prírodný anti-stav, budeme presne vedieť, čo máme urobiť.