národný satanista

..môj nástroj je minimálny.

Nástroj mentality

Nástroj vedomia,

Alebo druhej nátury, druhej mentality.

Vedomie je vševedomie.

Prepínam non-stop som ako prepínacia persona non stop grata.

Persona non stop grata, ktorej sa stalo, že má brata.

neviem si spomenúť ani žeby som si nevedel spomenúť, že si spomínam.

hodnota, ktorá spočíva, v duc-hovne?

Na tom všetkom by ešte nič iné nebolo, ale moja frustrácia, ktorú cítim rokmi rastie.nemal by som si to tak brať, ale musím, lebo sa udusím všetkým tými myšlienkami.vieš to presne popísal, že ako na tom bol, a koľko nato mal.že to všetko videl.ja som len utekal.nemal by som ti klamať, ale ja pravdu nepoznám,  a preto všetko čo ti poviem bude len klamstvo.či chceš, alebo nie.nemám koncept sily.nemám koncept moci.nemám myšlienky, ktorými by som sa zadusil.vedomie, ktoré je ako triezve neudýchateľné.lucídne vedomie je nemožné predýchať.je neudýchateľné.vidím sa len skrze reflexie foriem,s ktorých mám myseľ za svet, na ktorú si neviem spomenúť.neviem si spomenúť ani žeby som si nevedel spomenúť, že si spomínam.

keď hovorím, že preháňaš je to v tejto postupnosti.nemám rád čiernych, cigánov, žltých, a všetkých, v podstate ani teba,ani nikoho tebe podobného,keď ide o bielych, nemám rád nikoho, a nič, lebo ma všetko len robí nespokojnejším.zo všetkého cítim len nespokojnosť, len samotu, ktorá je na hanbu.aj ja sa cítim na hanbu, ale na druhú stranu sú všetci na hanbu mne.lebo idú po mne ako mŕtvoly z radu vystupujúce nahor do temnej temnoty.aj keď sa všetci rozídeme je ostatne aj jedno, že sme kedysi spolu niečo mali.asi to niečo o ktorom hovoril.to niečo ako forma, a nič ako obsah.presne tá otázka, ktorá mi trkla.otázka formy je otázka ´niečoho´ čo spolu ľudia ´mali´ a otázka obsahu je otázkou ničoty, ktorá s toho vzišla.otázka tela, alebo jeho mentality druhej.animality. disciplína.netreba zabúdať, a nezabudol som.vašušpinu som niesol celý život a je len na vás ako to vezmete.špinu tejto špinavej skorumpovanej, nehoráznej, odpornej spoločnosti, ktorá musela byť snaď usraním si diablovým keď vznikla.diabol si usral ako bol v tom a porodil túto ´spoločnosť´ slušných dementov.aby som, ale nepredbiehal, lebo nejde o slušnosť, ale o celú vec názoru.nikto predsa nedá na tvoj názor.lebo ten je beztak každému ukradnutý ako tak.ale nato sa nespoliehaj, ale ani sa nespolieham.veď je to tak, ale ja si s tým až tak hlavu nelámem, lebo už trochu poznám o koho ´každého´ ide.pravda oslobodzuje a v tomto prípade deto.v tomto prípade pravda oslobodzuje v tom zmysle, že nie je prečo sa kým zaoberať.že nie je dôvod byť pre niekoho, v tom zmysle tým za koho ťa má.má ťa za nikoho takého ako si ty. má ťa za každého takého ako si ty,a nikto iný.ale škoda sa tým trápiť preto ešte len sa svet nestal svetom.dávno pohŕdam ľuďmi vo všeobecnosti, keď si tento rys na mne nevšimli ešte stále ukazuje to len na ich ľudskú nadutosť, a nenormálnosť, ktorú stále vnucujú všetkému okolitému svetu.nejde o to, že všetko sa skončí, ale možno o to, že sa nemalo ani začínať, ako myslenie do smrti vedľa.do smrti som,ale nešľapol.lebo to by som ešte len šľapol vedľa s cesty, ktorá mala koniec, ale nemala začiatok.ešte než prvé slovo z neho vypadlo, keď sa mu muselo zdať, že sa ide stať niekým, ale niečím, ale v tom ho prepadol ´omyl prírody´, ktorá mala zato, že tento svet spoločenský mu bol ukradnutý do posledného dôsledku konečného fundamentu, alebo živého ty a ja mŕtveho spojenia konca, do ktorého sa zabil.on sa dokonca zabil?dokonca pre začiatok, ktorý sa neopakuje,v štýle toho jazyka, ktorý mu pripomína, že do stratena sa z lona derú neboráci, ktorých vždy čaká osud jeden a ten istý, ale očividne im to nedochádza natoľko aby s tým prestali.súdni nie sí natoľko aby brali niečo súdne.a nato všetko sa poznanie nedá deliť.poznanie sa nedá deliť medzi sebou a zvyškom sveta.aj keby ten svet mal byť inde, alebo dávno preč.a on aj tak skončí, že bude dávno preč———————————————————————————————————————–oslava smrti, alebo života?hodnota, ktorá spočíva, v duc-hovne?

Duševné hovno zbieram sa zo zeme, ktorá bola priblízko nato, aby ma z nej niekto zodvihol.ale realita musela zobrať za svoje.bola priblízko ako taká zem, ktorá je prítomnosťou.lebo človek nemá inú prítomnosť ako zem.len táto zem pokiaľ sme na nej a potom keď z nej zídeme budeme preč preč budeme mŕtvi, a všetko už neviem a nebude už nič, s toho všetkého, s prítomnosti, ktorá je len ilúziou, ktorá je len šokovou autoterapiou.celá prítomnosť ako šoková terapia.ako antišoková terapia.kultúrny šok, ktorý sa navracia na vedomie,na ktoré prichádza, lebo vedomie je nosné, ale nie hovnosné.hovno také vedomie neunesie,lebo je životom, o ktorý nejde.každý odkýve, že zýve a na priestor, ktorý je celý, lebo nikto nemá v ňom viac miesta ako ten, ktorý je na dne, sa ozýva, v hlbočine sa ozýva, s priestoru priestor, ktorý je bezprostredný,v tom akom je kontakte,lebo život je paradox vôle k moci,lebo vôle k moci nemá nikdy dosť, ale nikdy nehovorí nikdy, ale hovorí nikdy dosť isto, ale tej vôle k moci, ktorej sa mu nedostáva si myslí, že cení si len preto,že neostáva na vedomí, lebo sa tvárou mu nevyrovná i skulptúra a taká je ako drezúra a to myslenia takého ako to, ktoré je vedomím samotného jeho ako nátura.čo v kľude darmo, že polezie hore nadol k zemi, že polezie, len sa neodmyslí,s prítomnosti, ktorá je vecná, že len nenachádza slov, ktoré sú od zeme asi nevidieť,ani nepočuť, ani necítiť, ani nemyslieť, lebo slová nejde myslieť ako paradox,ktorý je na živé do živéhovna delený autorským komentárom,alebo aj takým, ktorý núti k zamysleniu.

Prichádzam na svoje vedomie, alebo ono prichádza na mňa.ako horúčka, alebo ako zlý pocit, že to nemám do hrobu ďaleko, ale práve preto rád žijem pri cintoríne.preto, že to nemám do hrobu nikdy ďaleko, že mňa brali ako mŕtveho vždy, že ma nikdy ináč nebrali, že o to im šlo a že to dostali o čo im šlo tak to majú a sú ticho, lebo tak je to správne tak im to patrilo.a patrí aj ďalej, že keď oni môžu hovoriť svoje údajne ´slobodné názory´, ktorými sú   nahučaní ako televízory tak môžem aj ja povedať svoje, a budeme si v slobode kvit,keď už od mrku príde svit.a čo bude ďalej sa ešte len uvidí, ale nepovedia to oni, ani ich názory za nich to nepovedia,lebo sú ako špiny, lebo sú akošpiny v ústach ich názory, ktoré ja obraciam na prach.ostala mi po komunikácii s tebou nejaká zlá chuť v hube a tak som si ju musel na tebe vyčistiť, lebo evidentne ma považuješ za toho posledného, ktorého táto spoločnosť má, ale ja ti poviem ty a táto spoločnosť ste pre mňa to posledné čo existuje a ber to tak, že vôbec mi na tebe ani na spoločnosti nezáleží ako život beží by som ďaleko bol radšej byť ďaleko ďalej inde, ako v tomto hnoji ty voláš ´slobodný život´, ale situácia nepustí, ale situácia, ale sama spoločnosť, ktorá je tou poslednou je mojou ako záchranou, ktorá je tou poslednou pred smrťou, a je to tak ako keby sa vec mala tak, že sa nemala zle, ale že ma moje telo nesie, aže ma ponesie.ale ty a táto spoločnosť ste to posledné, ako ja som pre teba to posledné,a preto mi ostala taká zlá chuť v hube po poslednej konverzácii s tebou.bolo mi dané pocíť ako som malý červ, a nula tejto spoločnosti, ktorá ma stokrát ma ďaleko preskočila, a že som ten posledný,že som s posledných ten najposlednejši, aj keď neviem ale možno je v tom ten sled.že sledom sledoslova,že tak púšťam si hubu na teda na teba lebo mi nedávaš šancu existovať ako hovno s kurvy tohto sveta, ktorým sa tento svet stal.ale dobre gŕ&tulovať ešte treba tu nejakému víťazovi,tak nech sa ti páči tvoja gratulácia.moje grcy, aby sa ti páčilo ako ti patrilo.

golgota persona non grata mašina.a smrť by si rada.tak ja ti smrť dám keď by si smrť rada.ako smrť je vážna, lebo je smrť istá neviem.zdá sa mi, že čo je ´isté´ sa iste neteší takej vážnosti ako to čo isté nie je.tak ja ti dám smrť.ostala mi zlá chuť v hube po konverzácii s tebou pán M.mal by si si uvedomiť ani nie tak s kým rozprávaš, ale že čo a načo vôbec, keď nechceš nakoniec nič povedať, keď silou mocou chceš len presvedčiť, že nevieš nič, keď chceš predčiť nič za nič.tak sa nedáva karma, alebo ústa otvorené do styku, s vedomím prvotným samotným.také vedomie neostane nikto ti dĺžny.ja neostanem nikomu nič dĺžny a drzosť oplatím drzosťou,tak ako som vždy bol naučený a zvyknutý,v kurve spoločnosti menom.tak to môžeš chápať lebo tak to je,že spoločenské sú mravy, ale nespoločenský je potenciál človeka, lebo človek čaká len nato kedy chytí do svojich rúk príležitosť, kedy sa bude príležitosti chopiť môcť, aby ju zobral ako chcel.tá forma toho odporu je uvedomelá, lebo ja si uvedomujem, že kladiem odpor a klásť ho naďalej budem, lebo len odporovať má ešte zmysel.pokiaľ teda nejde človeka priamo po krku, alebo po ďalších životne dôležitých orgánoch, aby usmrtil.tak to chce príroda a tak to chcem aj ja,lebo mám za chrbtom prírodu.obsah slov nie je dôležitý.všetko je vecou chcenia, alebo rozhodnutia pre nejakú vec.ja a karma, alebo karma mne vlastná, je o pôvodnom,alebo prvotonom.uvedomovať si znamená do istej miery existenciu si strážiť na duchu a na tele, ktoré vedie rečou s duchom boj,ale nič to ináč na veci nemení, lebo esencia, ktorá vyráža na povrch sa stráca medzi riadkami.chce len smieť, ale smieť nechce chcieť.nato nemá odpoveď,a príčinou je isto nejaké zranenie.zranenie, ktoré je hlboké.citové zranenie.duševné zranenie.hlboké rany tela.rany ducha, v ktorých sa neza(tvár)a.a potom prichádza chvíľa, v slabosti ducha, ktorá je každú chvíľu napokon sa končí, s koncom posledným.a prichádza,ale on naráža na rozdiel, v tele, ktoré je nemožným sp.      –ô-s-obom formované do poslednej minúty chtíča samoty, ktorý je fantazmagóriou, v pravom zmysle slova o niečom čo medzi nimi je ako medzi zemou a nebom.alebo keď to popisuje, alebo nepopisuje, ale v akom takom poradí, v ktorom si fandí, že sa randí,že sa živí, že živí smrť v sebe, lebo od toho je tu do smrti,aby bol mŕtvy na žive.

Pointa je to jednoduchá.je to taká pointa, že žiť ja nechcem,že to chcenie žiť nie je zmyslom života.to Nietzsché vysvetľuje celkom jasne, keď tvrdí, že pud sebazáchovy teda ´chcenie žiť´ nie je teleologickým cieľom.chcel by som žiť len keby som nemusel.keby som bol v situácii, žeby som bol ohrozený na živote, len vtedy by som chcel žiť, ale ináč nikdy.otázka teda skutočne stojí tak či žiť musím, alebo chcem.ako možno ide len o zlú hru zo slovíčkami, ale keď žiť skutočne chcem len v situácii keď to už chcieť nevyhnutne   musím, teda povedzme keď mám nôž nejakého psychopata na krku, alebo na chrbte, tak v tej chvíli chcem ´prežiť´, ale asi dalo by sa povedať.´žiť´ slovo akoby obsahovalo niečo ako naviac k samotnému bytiu na žive.byť na žive znamená nejakým spôsobom prežívať, ale žiť znamená niečo viac ako prežívať, znamená byť na žive ešte viac ako nebyť na žive.život je niečo viac ako byť na žive aj ako nebyť na žive.je to o to viac by sa dalo povedať.viac ako byť na žive ako ´zviera´ povedzme, aj keď to definuje prítomnosť a nemusí byť dobrým príkladom, ale len pre ilustráciu, že človek v tom zmysle toho bytia na žive nie len, že prežíva, že je na žive ako zviera, ale aj to, že je na žive nejakým spôsobom žije,nejakým spôsobom si uvedomuje.človek je v živote ako ten, ktorý si uvedomuje svoje postavenie voči smrti, ale aj voči životu, o ktorý ako keby žil viac.žije viac život ako život.je to pre porovnanie, pre ilustráciu, ale v žiadnej prirodzenosti sa nedá povedať, že človek prevyšuje iných živých tvorov,lebo ľudská mentalita nie je ani životu naklonená dosť.aj toto žitie je len prežívanie často, alebo bytie na žive, v tom zmysle, že nejde o viac, lebo nejde ani o život, ale to je potom tiež ´živorenie´v nadbytku, ktorý nie je nadbytkom, v pravom zmysle slova, lebo človek len samého seba znásobuje,lebo len sa od seba vzďaľuje.neplatí,že existuje, alebo neexistuje,lebo nemá práve kde.lebo nemá práve kde zomrieť.to je dilema, ktorá je ako je.človeka život je naviac životom, ktorý je treba žiť, a nie len prežiť.na prírodu sa pozeráme tak, že zvieratá v nej chcú len prežiť, že nežijú v nadbytku, ale toto koľko-krát platí viac o živoriacej ľudskej spoločnosti ako prírode.v prírode je všetkého často hojne.človek odtiaľ berie stále viac a stále je tam toho dosť.a potom čo bude keď sa tento roh hojnosti zavrie?keď sa príroda zachmúri?