Ocitávame sa totiž v priestore, kde zároveň existuje možnosť, že niekto podozrivý spraví niečo zlé, no zároveň kontra-aktualizujeme túto možnosť „menším“ zlom ešte predtým, než sa virtuálne zlo stane.
Presne tu je potrebná tretia línia, ktorú Deleuze nazýva „čiarami letu“ (lignes du fuite). Čiary letu sú všeobecnou odpoveďou na otázku – prečo ľudia robia niečo namiesto nerobenia ničoho? (Povedzme, že sedenie a pozeranie do blba nie je ničím, ale sedením a pozeraním do blba.) Problémom je, že čiary letu nie sú definovateľné inak, než vo svojich konkrétnych podobách, teda, neexistuje všeobecne čiara letu, sú len konkrétne čiary letu v konkrétnych situáciach. Existujú virtuálne. To znamená, že smerujú vždy smerom z existujúcej reality do ne-reality a preto sú vždy produktívne a vytvárajú novú realitu, aktualiyáciou, či kontra-aktualizáciou. Otázka sociálnych agregátov teda spočíva v spôsoboch, akými sú schopné absorbovať a mobilizovať naše kreatívne kapacity a akými spôsobmi nám umožňujú artikulovať a predstaviť si, čo chceme. (Tu sa Deleuze a Guattari vychyľujú od psychoanalýzy, kde je túžba definovaná ako chýbajúci objekt – túžba je produktívna, rovnako ako od marxizmu, pretože neexistujú vopred definované objektívne záujmy a z nich vyplývajúce „falošné vedomie“, napr. triedy.) V tejto rovine je fašizmus charakteristický tým, že jeho čiara letu je samovražedná (jednak Hitlerov telegram 71 ‚ak vojnu prehráme, musí celý národ zomrieť‘, rovnako ako mikro-stratégie tokkōtai, t.j. samovražedné nálety lietadiel[5]). Preto Deleuze a Guattari pripomínajú Reichove surové konštatovanie – fašizmus a svoju vlastnú represiu masy (čo neznamená „všetci“) chceli, ktoré postupne upravujú na otázku, prečo túžba túži po vlastnej represii? Ich odpoveďou je koncept mikro-fašizmu. [6]
Celá debata | RSS tejto debaty