národný satanista

Na samom poslednom slove, s ktorého neviem výjsť, ktoré ma nesie, ktoré je iné ako každé. Na samom poslednom dne, ktoré je hlboké, ktoré je pevné. Žiadne istoty, ktoré nie sú. Sú istoty ako život, ktorý je sám istotou nulovou. Život nie je istota. Spásná  istota, ktorá neberie konca začiatkom konca, ktorý je braná ako berná minca. Otvára oči sama otvára, v ktorých sa smeje, s ktorých sa smeje zo strachom, v duši, v tele, v celej duši, lebo tiež viem byť aj zlý niekedy.

Vrchol drzosti vraj. Presne to čo robíš je vrchol drzosti. Presne tak ako vždy sa od toho momentu, v ktorom sa človek našiel stratil, lebo od toho aby bol nebol, lebo od toho aby nebol bol. Slová sa mi miešajú, ale témy mám.

Aký zákon taký pes. Nerobím nič len, že sa bránim. Obrana jediná, že je útokom.. takým útokom aký zobral celú vec. Všetko. Vlastne sa človek nepohodne, alebo nedohodne na veciach, ktoré ho stoja úsilia veľa za málo, v časoch, ktoré sa menia, ktoré nemenia ľudia, v ktorých sa človek stáva ´večným´. Na večnosti nezáleží medzi iným, ale inakosť je večná nie je len vzácna. Aby sa človek nenarodil do tej miery zbavený vlastného názoru, ktorý je kontrolovaný z hora. Kontra-kontrolovaný svet nepokojný. Keď som sám a nič iné mi neostáva, sa mi to snáď len zdá sa mi to snáď ani len nezdá.   Na všetko čo ma stojí ´úsilie´, ktoré ma nestojí nič.

Cítim sa zranený, alebo ešte skôr stratený. Nie zatiaľ zmyslov, ktoré dokonca domýšľam zbavený. Na oko sa mi zdá, ale nič sa mi nezdá.. Premietam svoje slová čo mi ostali na mysli, alebo na duchu, alebo dokonca na tele, ktoré mi ostali. V živote, ktorý je môjho druhu, ktorý nie je môjho druhu, ktorý mám rád, ale nemám rád, v tom, že chcem, ale aj v tom, že nechcem, v duchu doby, ktorá sa nikdy neskončí, ktorá sa už dávno skončila. V každom prípade sa človek musí vedieť obhajovať keď už nie útočiť, keď už nie bojovať za svoje myšlienky, ale za tie ja bojovať budem až do súdneho dňa. Nech mi je ten deň súdny keď nebudem, a nech mi je súdny každý deň, ktorý o svoje myšlienky a za svoje myšlienky bojovať nebudem.

Zamyslieť sa nad formou boja, v ktorom sa existencia mení na formu, ktorá nemá deliacu čiaru, lebo z delíria do zabudnutia a zabudnutia do delíria sa človek vracia. Iste požívačný  život, ktorý ten chcel žiť, ktorý žil len pre srandu. Žil z delíria do delíria. Automat povinnosti. Sa človek len ťažko si zvyká, že bude v miere svojho vnútra do akého si pustí niekoho bojovať, ale v tom vnútri, s ktorého sa bude, ktoré ho bude musieť vzdať mať rád ako nikto ako každý, v ktorom von koncom sa mu hnusí vedieť-vidieť a myslieť a cítiť. S duše, s ktorej nenávidí, s ktorej cíti strach na mieste, v ktorom sa vracia v myšlienkach, na ktorom sa vznáša aby nezabudol, aby zabudol. A keď len zabudol nôž do chrbta, ktorý je ako fakľa, ktorý je ako rokľa, hľa je smrť nám súdená . Nie, ale ja nepôjdem na kolená, na kolená, lebo už som na kolenách bol, už som pred týmto životom kľačal dosť, už ma tento život dostal kam chcel a keď ma dostal kam život chcel, a ja som dostal život kam som chcel ja tak sme  navzájom, v živote, v ktorom sme sa stratili a našli v očividných pravdách, v očividných klamstvách. Tak ako vyslovujem túto pravdu ako vyslovujem túto pravdu, aby som nepovedal, alebo aby som povedal, že viem, že myslieť chce svoje, že to chce aj odvahu. Pokiaľ je myslenie dobrodružstvo tak určite chce odvahu. Odvaha, ktorá sa človeka musí dotknúť, ale nedotknúť už je jedno. Echt, alebo recht čo je za tým ak nie K. Ale ona len myslí, že myslí, že musí sa od toho momentu, v ktorom jej je dané odosobniť, lebo sa nemôže len tak nechať.

Nikto sa nemôže len tak nechať. V posune, v ktorom sa rodí bez seba, v budúcnosti, ktorá mu je bližšia ako prítomnosť, ktorá je jeho formou boja, vo forme odpovede, ktoré za niečo stoja. A keď sa aj v zásobe, ktorá má smrť na jazyku ukáže, že vie, ale myslieť, že nechce tao ako pravdu, tak tao ako pravda sa ukáže, lebo vie, že chce sa mu ukazovať, že chce sa mu dostať na myseľ, že chce sa mu dostať pod kožu myšlienky, že chce prísť s originálnym nápadom, že chce prísť s nápadom, ktorý mu vnukne, ale ktorý nebude inde. Si ty inde, alebo sú inde tvoje myšlienky? Myšlienky, ktoré sú inde, ktoré sú mimo diskusiu? Neexistuje pritom zmysel, alebo forma, ktorá vyvracia, ktorá mení svet, v pozadí, ktorej je nejaká ´sračka tohto formátu´. V pozadí, ktoré Zarathuštra chcel vidieť, ktoré chcel poznať na všetkom a ničom.

V opaku, ktorého sa dovoláva. Opaku, ktorý mu dáva, v ktorom sa mu dostáva za pravdy. Koľko, ale s toho za pravdy znesie duch? Je duch, ktorý si myslí, ktorý myslí v opaku k bytosti, ktorá nie je tvorom ani do tej miery, že vie, ktoré sú jej podstatou svoje archetypy? Je snáď Nemesis archetypom? Celá existencia, v ktorej rátam skúsenosti, ktorá je po častiach rozložená do posledného dychu, ktorá je rozložená. Tak sa rozkladá telo, ktoré je do posledného dychu telom, v akom je duelom čistá dualita.

Tak ťažko povedať, že či je dualita vedomia a nevedomia, ktorá je vonkajšia vrstva, ktorá je vrstva vnútorná, ktorá sa nechá počuť ako obal, lebo každá forma má bez obalu ´čas´, v ktorom je možné, v ktorom je nutné. Zaobalené do posledného slova, ktoré vydychuje, ktoré počuje, ktoré jedným dychom vypúšťa a vpúšťa do seba, v slove, ktorého začiatkom konca sa uvoľňuje, s ktorého sa mu musí robiť zle? Alebo sa mu zo slov nerobí nič, alebo si zo slov nerobí nič?

Ten kto som

Nikdy sa nepretvarujem a vždy hovorím čo si myslím. Ak ma nič iné nerobí tým kto som tak aspoň toto jedno určite áno. Chcem vidieť ten zákon, ktorý mi povie, že niekam nemôžem s tým aby som povedal čo si myslím.

Ten kto som

Chcem počuť ten zákon, ktorý mi povie, že nemôžem niekde slobodne vyjadriť svoj názor, že nemôžem mať vlastné presvedčenie, že nemôžem zastávať svoj názor. Ak taký zákon existuje chcem o ňom vedieť.

Ten kto som

Nie je utrpením mojím s toho všetkého vychádzam, ktoré je živelným strojom.

Ten kto som

V tejto forme, ktorá je mi vlastná, ktorá je môjho druhu, ktorá je vidím čo vidím, ktorá je myslím čo myslím, ktorá je hovorím čo hovorím. V tejto forme, ktorá sa nedá vypočuť, vymyslieť, vycítiť a utvrdiť, v názore,  v priestore slabosti slabosti, ktorá neexistuje. Slabosť, ktorá neexistuje. Nikdy sme sa nemali extra radi.

Ten kto som

V mojej filozofii života, ktorá je bezprostredná, lebo myslím, v bezprostrednosti  jazyka, ktorý sa počíta, ktorý sa myslí ako všetkých 5, alebo 6 pohromade. Jazyk je tých všetkých 5, alebo 6 pohromade. V každom páde skloňovaných myšlienkových zákonitostí, ktoré sa nedajú ´vyjadriť´ formou iného kalibru aký ma striebro.

Ten kto som

Sporadické sú okolnosti normálne, ale žeby sa nikdy nevyskytovali som nepovedal.  Marx bol podľa môjho názoru anarchista a Nietzsché anarchistov a anarchiu nemusí. Snáď s výnimkou toho Berlínskeho leva. Leva z Berlína, ktorý je na počiatku ako to slovo, ktorého sa dopustil. Dopustiť sa slova, ktoré vyšlo z jeho huby.

….

O niektorých veciach sa hovorí dosť ťažko, aj  keď asi smrť je tématom najťažším, alebo jedným z najťažších. Zo všetkého trošku, trošku do čoho sa povie, do čoho sa vyjadrí, lebo v krátkosti asi nemá ´čas.´ Ale ja jej dám čas. Ešte sa bude diviť. Čas, ktorého nikdy nemala málo, ešte ho bude mať toľko, že jej s toho bude zle. Pretože sa nikdy nikde inde nenachádza, ale v hodine pravdy sa končí.

´´´

Myšlienka na budúcnosť a budúcnosť na myšlienku.  Už ani neviem a ani nemyslím, ani necítim, alebo necítim už nič k vonkajšiemu svetu. To je potom ´negatívne myslenie´? Na rozdiel od myslenia pozitívneho ? Sa mi zdá, že myslieť má ešte ďaleko k tomu aby jeden ´bol´. Pomalosť. Pomalky, a žmuda. Aby sa tu od toho neposral niekto. Nie som tu od toho aby som sa posral s teba ani z nikoho iného.  Na všetko je isto odpoveď, ale odpoveď byť by bola aká chce nebude konečná. Nebude večná, a ani nadčasová, a bytie, ktorého koniec príde je radosť, je aj tak bezpredmetné. Bytie je bezpredmetné, lebo sa všetko končí smrťou- nadávka je charakterom sveta. No ovšem túžil mať character, a charakter sveta, v tom túžení.

Roztúžený a neuspokojený, ktorí si myslia svoje o všetkom a z ničoho nič o ničom, lebo tak sa človek vracia ´ k sebe´. Normálne cítim, že myslenie, že to všetko myslenie je skoro príťažou, ale neviem čoho príťažou. Neznesiteľná ľahkosť bytia, ktoré sa vznáša. Je to zámok ´vzdušný´ bytia. Je prevzdušnelý. Vzduch, ktorý dýcham je vzduchom môjho ´vzdušného zámku v horách´, vzduchom mojej chaty.

Z akého titulu a ty zo mnou tak bavíš, že nič nič, ale využil to. Ako využil tak využil. Ani nápad, žeby som gratis robil pre niekoho niečo. Už ma toto využívanie unavuje, ktorého som furt svedkom. Pomaly, ale isto sa pritom ponáram do reči zabudnutia. Je to údajne voda, do ktorej sa neponorím dvakrát. Musel som preto to všetko zažiť ešte opakovane. Na mieste, v ktorom som sa dostal do bodu varu. V tej vode, ktorá je riekou nihilu, do ktorej dvakrát-trikrát nevstúpiš, a sám seba sa neopýtaš prečo byť, alebo nebyť taký kategorický? Sa musí nechať, že kategorický imperatív, ktorý stojí za houby sa môže nechať byť, v pozore. Nechať byť v pozore ako sa sama vyjadrila.

Byť v pozore, v miere všetkých vecí, ktoré sú vo veciach vecí ďalších. Nechcem ani príliš radiť, ale ani príliš zavádzať. Ovšem spolu zo všetkým, s čím sa viem poskladať dokopy ´myslím´ zo všetkými piatimi pohromade. Nie aby dali všetkých päť zmyslov dokopy aby mali všetkých päť prstov pohromade na každej ruke, ale aby sa tak nezačalo nič iné stávať. Aby sa tak nezačalo stávať niečo čo sa stávať pred tým nestávalo ´od začiatku´, alebo ´od piky´. Rieky nihilu, ktoré sa končia, ktoré sú začiatkom konca, alebo koncom na začiatku.

Na pomedzí formy, ktorá sa nedá myslieť, ktorá sa nedá dokázať ako jeden celok, v ktorej sa odohráva ´prítomnosť´, ktorá je prítomným okamihom, v ktorom sa odkazuje na niečo iné čo je inde. Vzhľadom na okolnosti, ktoré sú mi úplne u riti, ktoré svojho druhu sú formou, v ktorom sa ´deje´, alebo nedeje vôľa k moci, alebo vôľa k moci nad smrťou.

Vôľa k moci nad smrťou

Vôľa k moci nad smrťou, ktorú človek nedrží si od tela, lebo k telu sa ešte nedostal. V nedostaku je potom sila tej túžby, ktorá je večná. Sebavedomie, ktorému nevládne osud ´myšlienka´, ktorá je na slovo vzatá. Presvedčenie, ktoré je celé. Ako sa je ľahko skrývať za slovami, a písmenami, ako aj za význammi slov, ktorých sa nedoberie. Niekedy je ten obal, ktorý ma drží asi tak na hrane. V dotyku, v ktorom sa mi zdá, že život prechádza, ale že si to ani neuvedomujem, že nato aby som tak pravdu povedal, že na to nemám ani bunky a ani pamäť. Aby som tak pravdu, ktorú neviem povedal. A napovedať si dať od myšlienky, ktorej sa mu nedostáva, ktorá je celá iná a inde. V skutočnosti je nebo života už skoro holé a ide jeseň a zima, ktorá tu bude celé mesiace, alebo celé roky. V pravde, v ktorej myslieť znamená sa radovať zo života, ktorý je celý preč. S čoho je život celý preč a s čoho je človek celý preč? U vedomia, ktorého sa mu nedostáva. Možno až príliš neutrálna káva. Možno až prílš slabá neutralita. Neutralita ako zásterka pre špinu, ktorú ďalej šíri. Neutralita v názoroch, ale v praxi zvrchovaná brutalita.

V osamote. V neu-tralite. nEU-tralita. Nech sa pred týmto iditom z dlhým zobákom tu každý klaňá. A nech sa mu dáva do poriadku jeho pysk. Neinformovať, alebo sa púšťať do spolku s týmtito vydedencami, ktorý kazia ´hru´. Ale toto nie je hra. A keď je tak veľmi zlá hra, ktorá nemá páru. V nekonečnosti, ktorá sa musí nechať, vo večnosti, ktorá sa musí nechať, v zmysloch, v ktorých sa Pravda musí nechať. Len vedomie sa nemusí nechať, len vedomie sa môže nechať. Les vedomia rúk, ktoré niekto nepospájal, v ktorých niekto sa nedostal k slovu, ktoré niekto nevypustil z hrdla, ktoré niekto ďalší nevzal zo stalo, ktorého padla –nepadla ona Luciferovi do náručia. Do náručia, v ktorom sa tak, alebo tak musí nechať človek podľa všetkého, ktorý nie je jeden aby sa nepovedalo.  Nepovedalo, alebo aby sa nenechalo nato čo chce povedať nič nové. To je práve tá zásterka, že nato čo chce povedať nemôže povdať nič nové preto sa pýta čo nové. Od toho tu je, aby povedal, že poveda-l, že nedopovedal, že sám sa v sebe stratil, že mysľou, ktorá sa ukazuje, že mysľou, ktorá sa ukazuje, ktorú našiel sa vrátil v myšlienkach do bodu, s ktorého už nie je večného návratu. To je teda zvláštne, že on sa do neho vrátil, ale, že sa nevrátil z neho. S toho bodu, v ktorom sa mu mohlo niečo stat, ale sa pre istotu nestalo nič také čo čakal. Na veľa nebol, ale ani na málo. Ako zmysel života, ktorého sa dalo preži  –    ť po kvantách toľko čo nepokoja, alebo miery, v ktorej je vec vecou.