národný satanista

Medzi zvieraťom a človekom je jeden základný rozdiel. S pohľadu etického to nie je rozdiel ani zvieraťa a ani človeka, ktorý by na zvierati, alebo človeku ako takom niečo menil. Zviera je len zviera a človek je len človek. Teda čo myslíš v čom je ten rozdiel? Ja myslím, že v tom, že človek na rozdiel od zvieraťa ´má slovo´.

Okrem toho by som si ešte požičal jednu múdrosť od Aristotela, ktorý tvrdí následovné: Podľa toho, v čom možno vidieť obsah šťastia pre človeka, rozoznáva Aristoteles tri typy života: život rozkošnícky, politický a teoretický. Najvyššie stavia život teoretický, pretože sa v ňom najviac uplatňuje činnosť rozumu, ktorým sa človek odlišuje od zvierat a podobá sa bohom.

Aristoteles vidí, že človek sa od zvierat odlišuje v takej miere ako dokáže používať svoj rozum. Tento rozum spája, s teóriou, ktorá je potom ´žitá´ ako niečo čo označuje ´teoretickým životom´. Hovorím to obrazne, ale v určitom zmysle tu máme čo činiť s pojmom ´noosféra´. Noosféra je sféra rozumu. Táto myšlienka o človeku ako ´rozumnej bytosti, alebo tvore´ sa v posledných dobách  rozvinula do pojmu noosféry, ktorá sa dá charakterizovať ako antroposféra či technosféra čo znamená , že ide o oblasť planéty Zem ´obsiahnutú ľudskou činnosťou´.

Zatiaľ je môj článok možno plný myšlienok, ktoré nie sú celkom zámerne vyjadrujúce jednu vec, a môj milí čitateľ sa dozvie hneď prečo. Chcel by som povedať, že človek je na rozdiel od zvieraťa opakujem to znova ´bytosť, alebo tvor´, ktorý má slovo. V celku to môže znamenať minimálne tri veci, že za prvé ´človek používa svoj rozum na slovo´, že jednoducho nejak má rozumové schopnosti vyjadrené tým, že hovorí, za druhé, že tým pádom, že hovorí sa riadi ´myslením´, že preto upustil od možno povedzme inštinktov, a skôr takého ´prírodou pred-programovaného chovania´, že sa jednoducho nechová už ako zviera, ale ako človek (známy výrok je ´chovaj sa ako človek´), že vytvoril on spomínanú ´noosféru´, ktorú zdieľa typujem, že zo všetkými ľuďmi ostatnými, v ktorej ich ´chovanie´ sa dá charakterizovať ako ´ľudská činnosť´.

Hovorím tu teraz ako si môj milý čitateľ všimol o ´ľudskej činnosti´ a zámerne v činnosti nechám zaznieť ´chovanie´.  To ako sa chovám je ako ´sa činím´. Medzi zvieraťom a človekom je teda jeden ´neporovnateľne veľký rozdiel´, o ktorom  hovorí Aristoteles, že čím ´ďalej od zvieraťa tým bližšie k Bohu v podobnosti je človek´, že akoby v tom videl priamu úmeru, že čím sa človek odlišuje od zvieraťa viac tým sa Bohu viac podobá, že zviera je ´nemé´. Zviera je nemé v zmysle toho, že  nepoužíva ´slová´-hovorím to teraz pre porovnanie. Človek podobný Bohu slová používa kým zviera, ktoré sa od Boha o to viac odlišuje slovo nepoužíva, lebo jedným s atribútov Boha je slovo ako vieme ´na počiatku bolo slovo´.

Môžeme za tým vidieť zlomyseľnosť, že človek slovo ´od Boha´ dostal, a zviera ho nedostalo? Ponechám, na každého aby sa nad tým zamyslel sám, ale ja by som chcel povedať, že človek zvieraťu slovo nedlhuje. Ak niekto dlhuje slovo zvieraťu je to ´Boh´. Človek svojím slovom sa od zvieraťa vzďaľuje pokiaľ ide o podobnosť s Bohom, ale pokiaľ človeku ide o podobnosť medzi Bohom a ním je tým, že hovorí Bohu naozaj bližšie?  Alebo majú aj zvieratá ´božské atribúty´, ktoré človeku ´chýbajú´? Cítia sa zvieratá ukrátené o slovo? Nikdy ho od človeka nedostali a nedostali ho od Boha. Predstavme si tie milióny porazených zvierat na mäso čo by sa stalo keby ešte ako živé prehovorili. A ku komu  by hovorili? Chce ich človek počuť, chce ich poznať ? Keď za bránami bitúnkov vreštia o pomoc, chce človek počuť ich nárek? Keď zavrené v klietkach, alebo v laboratóriách pomaly a kruto umierajú chce človek počuť ich ´žiaľ´? Myslím, že odpoveď nie je jednoznačná, ale myslím, že nepočuje zatiaľ čo neviem či chce. O človeku sa hovorí, že je tvorom ´zvedavým´. Často je prirovnávaný napríklad k ´vydre´. Jeho ´zvedavá hravosť´. No človek je zvedavý zvyčajne len sám na seba. Poviem, že človek je tvorom, alebo bytosťou. Bytosťou, ktorá je zvedavá sama na seba. Vidíme, že tu jazyk nás ľudí trošku diferencuje, že slovo ´bytosť´ má možno bližšie k človeku (ľudská bytosť) kým slovo ´tvor´ má možno blízko aj zvieraťu (zvierací/ľudský tvor). No tvor, alebo ´netvor´, a ´bytosť´ alebo ´nebytosť´, tak myslím, že jazyk je niečo čo odlišuje ´zviera od človeka´ a neviem či môžem zodpovedne povedať, že tento jeho jazyk alebo jeho slovo je tým jeho ´najbožskejším atribútom´. Teda inými slovami, že človek má svoje slovo od Boha. Pokiaľ by tomu tak bolo by išlo o vážne podozrenie toho za koho Boh má zvieratá, keď im uprel ten jeho najbožskejší atribút. A zároveň je možné povedať, alebo sa tu vnuká, že ´človek je najmenej podobný zo zvieraťom vlastne v slove, a jazyku´, keď je tou mierou akou hovorí viac podobný Bohu. Teda čím viac slovom podobný Bohu tým viac odlišný od zvieraťa ak je ´slovo´ tým extra božím atribútom. Atribútom, ktorý s človeka robí takého ´poloboha´ kým zo zvieraťa jeho absencia napríklad ´vec´ na ´ľudské použitie´.

Chcel snáď Boh aby sa zviera od neho líšilo tou mierou ako sa mu podobá človek? No plynú, s toho aj ďalšie otázky hlavne tá o suverenite. Človek prakticky vzal zvieratám akúkoľvek ´suverenitu.´ Vzhľadom nato, že zviera svoju suverenitu stratilo, že mu ju človek vzal tak ´zvieracie druhy miznú´.  Zviera ak môžeme veriť nášmu jazyku je tvorom, alebo je vo väčšej miere tvorom ako bytosťou. Niekto by možno povedal, že zviera ´je bytostným tvorom´ kým človek je ´tvorivou bytosťou´, alebo ´stvorenou bytosťou´. No záleží asi na tom, že či človek je skutočne ´bytosťou´ od Boha a nie len povedzme ´tvorom´ od prírody ako ´zviera´. Človek na základe toho, že sa má za ´do slova božského tvora či bytosť´ odníma zvieraťu jeho ´nemú suverenitu´ bez slova. Vôbec sa zo zvieraťom nebaví. Tak ako zviera nemá pre človeka slovo tak človek zviera bez slova teda bez bez slova ´likviduje´. Likviduje ho na všetkých frontoch. Po miliónoch, miliardách.

Ešte by som sa v závere môjho článku, ktorého tému by som chcel ak Lukáš dovolí rozvíjať na vegánstvo. org vrátil k Aristotelovi. Ten definuje človeka ako ´zoon politikon´ ako ´tvora spoločenského´.  A pohrať sa tu ešte trochu zo slovíčkami lebo na nich často tak veľa stojí. Slová, ktoré sú tak málo samé o sebe znamenajú pre človeka tak veľa. Zo spoločenského tvora sa totiž stalo ´spoločenské zviera´, ktoré je ďalej človekom. Táto rétorika by sa však dala obrátiť a povedať, že aj zviera je spoločenským tvorom, že aj zviera je živou bytosťou, že aj ono je bytosťou z mäsa, kostí, krve, a duše snáď tiež, že aj zviera je nie len živým tvorom, ale aj ´živým spoločenským tvorom´, ktorého je treba chrániť. Zviera je tiež ´živou spoločenskou bytosťou´, živým spoločenským ….? Človekom snáď? Keď si človek skrze jazyk osobuje byť ´výhradne spoločenským zvieraťom´ myslí tým snáď svoju ´božskosť´, alebo svoju ´bohorovnosť´? Žeby sa človek len predsa chcel podobať Bohu tým ako ´veľkým je zvieraťom´? A zviera? Je snáď ono človekom pre Boha?