národný satanista

Je dobré se ovládat, ale nenechat se (tím) příliš ovládnout. S imanencí je to obdobné jako se strachem. Prof. Pavel Floss (v knize „Od počátků novověku ke konci milénia“) prohlašuje všechny podoby imanentního absolutna za ontologický redukcionismus vedoucí k uzavřenosti a dalším strašnostem „věku objektivity“.

ako to mysli s tym strachom?

Imanentní skutečnost – říká už samo slovo – je ta skutečnost, která zůstává v sobě: v tom, co je jí vlastní.

Promiňte, ale mně to asociuje problém “border-line”, či, jinak řečeno, “terén rozhraní”.

Teren rozhrania ako pudoveho napr.

S termínem “border-line” jsem se zatím setkala pouze v kontextu klinické psychologie. Tam je spjatý se syndromem destruktivní fixace k černobílému vidění “buď-anebo”.

зpýtaju sa Shininga ako vníma ´rasizmus´ tj ´čierno-biele´ videnie človeka-a on nato, že rasizmus je blbosť, že sme všetci bezcenným odpadom.

A věřila byste tomu, že mi jeden úctyhodný člověk, filosof a básník v jedné osobě, upřímně tvrdil, že za prototyp černobílého vidění považuje ono biblické: “Vaše řeč budiž ´Ano, ano´ – ´ne, ne!´ Co nadto ze zlého jest.”?

Áno?

Vieš, že Nietzsché považuje toto za formulku šťastia? Áno=áno, nie= nie= priama línia =cieľ? A keď si čítal od Klímu Ivama ´posledný stupeň dlvernosti´ tak tam ten farár ako hlavná postava knihy cituje s Nietzschéovho Antikrista práve toto ako ´byť šťastný´-že to je proste založené na tomto priamom dialektickom vyrovnávaní sa s jazykom, alebo ako to nazvať-áno presne tak vaša reč-moja reč budiž ´ano-ano- nie-nie´ toto je s Antikrista to je divné teda. Žeby antikrist bol prototypom čierno bieleho videnia?

„Nežiji už já, ale Kristus žije ve mně.“

Tento výrok interesantním způsobem interpretuje  C.G.Jung. Spatřuje tu přechod subjektivního „já žiji“ v objektivní „jsem žit“.

buď já žijem, alebo som žitý-konfrontačne-konkhradikcia- tá dikcia-ako by si to nazval to kategorizovanie prísne medzi áno a nie? Ten klímov farár s tým dosť polemizuje tiež-je to svojho druhu jazyk, alebo také myslenie či dokonca videnie? na akej rovine prebieha vlastne rozdiel medzi videním a myslením?  On sa vymedzuje jazykovo, ale voči čierno-bielemu videniu kým tá formulácia je čisto o videní, na ktorú to má byť ako náplasť-znamená to šrubovanie štruktúr jazyka do videnia-? existuje jazyk, ktorým človek vidí? od čoho je tu čierno-biele videnie vo svetle jazyka, ktorý takto kategorizuje na áno a nie? Ide tu o niečo viac ako o kategorické ´ano´ a kategorické ´nie´?Šťastie sa má odvíjať v  týchto medzných kategóriách jazyka? Jazyk šťastie vymedzuje tým, že ho ohraničuje tým, že mimo jazyk neexistuje ´šťastie´, ktoré by nemalo takéto kategorické určenie? Že dokonca môžme jazyk vidieť v zmysle kategorického ´čierno-bieleho´, že ako ´čierne myšlienky´ sú áno, a bilee myšlienky nie, alebo podobne? Prehlbuje si znalosť jazyka človek videním sa v týchto kategorických škatuľkách, v tom, že kategoricky myslí, alebo resp kategoricky vidí?  .

Existuje aj senzomotorické videnie, alebo vedenie v rozhraní jazykových kategorií  ako áno a anie? O aké presne rozhranie ide? Nie je to záležitosť pudu?Nietzché chápe jazyk ako hlboko pudovú záležitosť pokiaľ ide o realitu, o pritakávanie realite-realita je fundamentom, ale jazyk má nad týmto fundamentom stáť ako v realite vlastne udržiavať tieto vzťahy-hoci diametrálne odlišných-ale vzťahy-vecí s kontextov toho pudového rozhrania-ktoré je neprotikladné-na tej bazálnej úrovni by som povedal, že jazyk čierno-bielej je o protikladoch-protiklady držia ćloveka mladého-ale iná úroveň je tej reality -tam je o tú protikladnosť nie až taký záujem-realita nie je v protiklade k jazyku, ale jazyk k realite by som povedal.

„Čarodějnictví je mistrem zdání“, je to „luciferské ne vůči nejvyššímu řádu“ – říká Lévinas.

Učit se a žebrat jsou pravé práce, ač obě nevytváří žádné výrobky.“
Tento stav pociťuje jako spásný, osvobozující, vyšší. Ano, „možná, že existují také ryby, které se domnívají, že v sobě obsahují moře.“

Áno to dáva zmysel. Moje telo je morom a v ňom sa ja topím. Topím sa vo svojom tele. Je pre mňa príliš veľké, príliš ´telesné´.

Co by jste Lévinasovi odpověděla na (jeho) otázku: „Jak se sakrálno může proměnit v očarování?“

Na rozdíl od SANCTUM je SACRUM magické.

Sakra-skrat. Psycho-Skrat-pat. Psycho-skratka-Katka-skrat-patka. Latka je vysoko, ale podprda nízko ako má byť aby sme sa mohli priblížiť je jednému druhý a druhému jeden. Za jeden za dva.
SACRA“ jsou posvátné věci – obrazy, slova, rituály – pomocí kterých můžeme vyjádřit svůj konkrétní vztah k SANCTUM – ke svatosti Boha a všeho, co mu bezprostředně náleží.

Odporné veci.

Zároveň však je pasivní součástí nejrůznějších skutečností vůči ní transcendentních – které ji přesahují, ale i prostupují: nevědomí, kultura, koneckonců celý vesmír. Z jejich strany mez neexistuje.

Celý vesmír. Ach to znenie. Hrozné. aký vesmír aký celý? Ako keby v našej moci bolo našim triviálnym výrazovým prostriedkom postihovať entity ako vesmír v ich ´celosti´. Celý jeden vesmír? Análny vesmír? A jazyk ako orálny vesmír?

Nemáš análny vesmír v pdfku náhodou?

Podle slovníkové definice je imanence opakem transcendence.

Žeby pravým opakom? V protioklade k ako ten jazyk k realite
?

„Rozhraní“ mezi imanencí a transcendencí není hranicí v obvyklém smyslu. Je zvláštní tím, že – jak to formuluje i jeden buddhistický kóan – je hranicí jen z jedné strany.

Rozhraničenie-imanencia-transcendencia-vedomie v oboch svetoch je ako doma-a nikde nie je doma ako všade-kozmopolitné vedomie všade zdomácnelo- chcelo sa nechcelo-byť ako doma či nebyť ako doma-onoma-anima-

Tato jednostrannost hranic imanence může pro nás být nebezpečná. Je dostatečně známo, jak jsme my lidé ovladatelní, manipulovatelní, zneužitelní. A náš život je prokazatelně právě tak smysluplný či nesmyslný jako to, čím se nejvíc necháme ovládnout: nějakou konstelací vztahů, nějakým prožitkem, nějakou úrovní bytí.

— necháme ovládnout-sebou? Neovláda sa človek sebou? Výraz ´bez seba´ hovorí o strate sebaovládania, alebo kontroly nad sebou, alebo nad svojím životom-tak keď povie Jung, že ja už nežijem, že žitý som -nie je to výrazom straty kontroly nad sebou, ale úplnej?

Jedině díky této možnosti disponovat svou imanencí – nenechávat se nekontrolovaně pohltit nedůvěryhodnými kontexty, ale usilovat o svobodný výběr vlastního osudu – můžeme objevit i tu nejzazší, absolutní transcendentní skutečnost, která je nám paradoxně zároveň nejbližší, protože s ní jedinou naše touha po svobodě dokonale koresponduje.

Tu by som bol trošku opatrný-´výber vlastného osudu´-pokiaľ to má byť ´osud´ mal by človek mať na výber? V čom spočíva osud ak nie je vo fatalite? Ja naopak neverím, že si človek svoj osud vyberie, ale že osud si vyberie človeka-idea osudu je ideou potiaľ-pokiaľ je nezvratnou-a absolútna transcendentná skutočnosť? Nemyslím, žeby transcendentné  malo byť absolútne-transcendentné ako ho chápem ja je relatívne v každom zmysle. Naopak to reálne je absolútne-reálne ako to ens realissimum to najreálnejšie-to považujem za absolútne-ten posledný základ reality-fundament-čierno-biely je hraničný-fundament tvorí hranicu-aspoň u mňa to tak je, že to na čom stojím je hranicou v absolútnom zmysle, že všetko čo je reálne je hranicou-kým to čo je transcendentné- to nie je reálne v tom zmysle, že na tom môžem hodnotiť absolútne-kategorizovať v konečnom dôsledku znamená hodnotiť-áno a nie sú hodnotové rámce- jazyk je pod povrchom ako pod kožou-dávať dole kožu je prehodnocovať v mediach, ale nie absolútne, ale práve ani nie transcendentna, ale len reálna-všetko to sú média-slová-tiež-len média-zmyslu, ktorý komunikuje svoje-ide si svoje-v medziach médií-médium-čo je imanenciou pre médium?

Ako je imanentné médium?

Ako je médium transcendentné?

Jazyk je transcendentným médiom?

A ak áno tak načo nám je kateogória áno a nie?

Od zeme sa nevidím.

Vyťahujem jazyk z úst ako z nejakého nebytia ma vyťahuje jazyk do bytia.

Jazyk ma vťahuje do života, s ktorého som vonku. Práve, že neviem, že či zo života ako s toho kedy budem ´vonku´. Predpokladám teda, že byť v živote znamená byť dnu. Ten fundament na, ktorom stojím.

Ano, ano´ – ´ne, ne!´ Co nadto ze zlého jest.”?

Ono totiž vždycky jaksi dochází k vytrhávání z kontextu, (mimochodem, klinické uvažování je právě takové, klinika je terárium); interpretace se pak velmi snadno stane opakem interpretovaného, zejména, když se stává stranickou, protože pak je to „my versus oni (ti druzí)“. Ne že bych to odpřisáhl, ale citovaný Ježíšův výrok zkrátka varuje před fixací (přísahou).

klinika je terárium?

A tá rezerva je potom to ćo si povedal, źe ´rezervácia´ ako ten HATE FOREST, že je rezerváciou nenávisti a zla. Chránené zlo a nenávisť-pod záštitou zla a nenávisti-sa realizuje-áno, áno, nie , nie. s konečnom platnosťou na druhom svete pod dohľadom tohoto sveta-tu-okazionálne výroky a ich logika- si v obraze jazyka?

Kdyby byl kompletní akt představy obrazu podkladem estetického zalíbení, které si samo předmět dát nemuže, pak by nám takové vztažení k obrazu vlastně obraz vzdálilo natolik, že bychom vubec nebyli s to rozpoznat, co sám obraz uvádí prěd oči.

Jazyk v obraze, ktorého som stvorený mi hádže slová na oči. Mám ich na očiach tie slová, ale rozdiel nevidím. Je len tušene netušený.  Povedal by som, že sa tu naráža na oné hranice objektívneho myslenia, ktoré chcel vytýčiť ako Schopehaver tak Kant. Oni chceli dať objektívnemu rozumu teda praktickému rozumu  onú autonómiu, ktorá si sama vytyčuje medze. Keď Schopenhaver u predstavy zdôrazňuje objektivitu vecí, a pod vôľou rozumie subjekt/aj keď ten zo subjektu teda z vôle samej dokázať nevie/, alebo keď Kant chápe morálne zákony ako týčiace sa dominanty svojho druhu jazykov nejak apriórne v sebe obsiahnutých a v nich zakódovaných pravidiel tak hľadajú logiku v myslení, ktorá sa orientuje vždy k cieľu akým má byť účel a danosť-účelové chovanie a danosť myslenia takto za účelom vždy rozpoznať hranice toho autonómne vytýčeného rozumu, ktorý je systémom-lebo pre nich je rozum sám systémom nad všetky systémy. Rozum je pokiaľ je praktický a účelný systémom, v ktorého logike, alebo logu sa materializuje predmetná realita. Táto predmetná realita nemôže byť bezpredmentá teda transcendentná, alebo v sebe samej imanentná-teda taká, ktorá -Imanentní skutečnost – říká už samo slovo – je ta skutečnost, která zůstává v sobě: v tom, co je jí vlastní–ktorá je vlastná len sebe samej-slovami Nietzschého inteligibilná-táto predmetná realita je ako paradox medzi dvoma realitami teda transcendentnou a inteligibilnou, alebo imanentnou.

Slovo tiež nie je fixované na význam-preto je formulované vždy nepredmetne ten jeho význam. Slovo vo vlastnom slova zmysle vždy sedí, ale za tento zmysel za tento význam sa slovo vkladá do kontextov každého druhu, kde sa jeho význam mení v závislosti od kontextu, ale ten kontext je tiež aj významovou skratkou vždy vyjasnený. Je otázne mne, že či je nejaký význam predmetný  ako ´daný´ v realite, ktorá je vlastná ´sebe´.

Hodnotový  rámec je predmetný, alebo bezpredmentý. Vždy však pokiaľ ide o logos tak ten má svoje predmet, ktorým je hodnota celku teda hodnota v rámci celku. Pokiaľ taký ´celok´ tvorí ´jazyk´, ako napr, alebo ´vesmír´. Keď nie je problém označiť ´vesmír´ za ´celý´ potom by ani jazyk nemalo byť problém označiť za celý. Filozofia je ´celá jazyková veda´.  Konštitutívny rámec dekonštrukcie teda toho čo snáď začala Derridova forma jazykového skúmania navezujúc na Husserla a jeho fenomenologickú metódu. Dekonštrukcia sama vychádza s toho, že hodnotové protiklady sa dopĺňajú, v klasických dichotómiách, že sa zobecňuje, že sa skutočnosť vlastne tvorí v skutočnosti čierno-bielej, že všetko sa dá dekonštruovať-to je pre mňa výraz aj pre to áno a nie-to je fenomenologická metóda dekonštrukcie- ktorá vychádza zo štruktruralizmu. Jazyk je štrukturovaný tak ako štrukturuje skutočnosť-objektívne, alebo subjekivne-v opaku k sebe jazyk dáva skutočnosť-obrazná je forma, ktorá má logicky nosný charakter-forma-štruktúra-myslenie v jazyku-je myslením v medziach do krajnosti-ale v týchto mediach  sa vlastne informácie stávajú metabolickou extenziou štýlu jazyka-teda res extenza-res cogitans-vedomia si bytia.

Každý si je vedomí svojho bytia, ale v celku to bytie nemá, ako nemá v celku ani seba. Človek v celku je neuchopiteľný. Významom, ktorým sa dáva opisovať sa vracia k ´sebe´, ale to je vždy kategoricky dané-vlastne je to dané to extenziou toho jazyka, ktorá je priestorom ako si povedal LU, že jazyk je priestorom, že jazyk čo som ti pritakal je ´exemplom´ a práve tento kategorický model, ktorý sa jazyk ´sebatranscenduje´ teda sebaprekračuje je modelom postaveným v protikladoch res extenze a res cogitans. Res extenza je to čo štýl jazyka teda tempo jeho metabolizmu a res cogitans je potom to čo je v predstave–tá Schopenhaverova predstava, źe človeka predstava je predstavou objektívnej existencie vecí-, ale táto sa nevzťahuje k nemu samému. Táto objektívne predstava vecí je res cogitans a tá res extenza je jazyk, ktorý prekračuje seba samého. To pokiaľ možno kategorizovať- tá kategória, alebo cogitans je potom vlastne keď sa dobre pametám to, že veci môžme geometricky uvažovať-kým extenza znamená, že ich do priestoru môžeme uvažovať.

V podstate-attribute-režim ontológia R. Descartesa ‚, predĺženie je základným atribútom telesnej substancie.
Podľa Descarta sa realita delí na res cogitans a res extensa. Res cogitans označuje reality psychickú, ktorej Descartes pripisuje slobodu a vedomie.
Res extensa reprezentuje fyzikálnu realitu, obmedzenú a bez vedomia.

Karteziánsky subjekt by teda bol ´buď myslím, alebo som´?