Dnes sa rastliny snažia presadiť tými istými spôsobmi ako sa snažili tak povediac včera. Myslím tým na dobu, pred začiatkom likvidácie ich prostredia ľuďmi. Aj dnes sa rastliny smejú v extrémnych teplotách, v extrémnom suchu, vlhku, v nedostatku alebo nadbytku svetla i vody. I dnes spolupracujú so živočíchmi aj s hubami, i dnes využívajú klímu, reliéf, aj svoju geografickú polohu. Využívajú aj konkrétne situácie, aj tie, ktoré nazývame katastrofami a pre nás je prinajmenšom zaujímavé aké je toto „využitie“ v rastlinnom svete bežné a potrebné. Tak napríklad eukalyptový les. Eukalypty rastú, starnú, padajú na zem do hustého porastu stromovitých papradí (Alsophylla spp.), ktorým sa v eukalyptovom tieni dobre darí. Aj keď eukalypty tvoria množstvo semien, ktoré aj keby spadli na zem, v hustom tieni papradí nemajú šancu vyrásť. Po čase by všetky eukalypty odumreli, nové by nevyklíčili a paprade by uschli, keby…, keby nezhoreli! Počas požiaru sa otvárajú plody eukalyptov a semená padajú do zotletých papradí. Mladé semenáčiky rastú doslova ako z vody. Tie najsilnejšie vyhrajú svoj sociálny boj. Po čase sa vrátia aj paprade, no vtedy sú semenáče eukalyptov už „stromy“. Les vyhral svoj sociálny boj. Vďaka ohňu. Takýchto príkladov je mnoho. A ako je to s tými živočíchmi? Spolužitie rastliny a živočícha sa z pohľadu rastliny môže javiť ako využitie. Rastlina živočíchovi za poskytnuté služby poskytne honorár, alebo živočícha oklame. Najčastejším prípadom platenej služby je opelenie za ktoré dostane opeľovač potravu. Nákladne vytvorený kvet je vlastne iba reklamou.

Niektoré rastliny majú súkromnú bezpečnostnú službu. Jej členmi sú mravce, ktoré chránia rastlinu „za jedlo a nocľah.“ Akácia (napr. Acacia cornigera syn.= A. sphaerocephala, A. cubensis, …) pre ne vytvorila duté tŕne, sem tam im dá niečo na zahryznutie a oni zabezpečia ochranu akácie pred „akáciožravými“ živočíchmi a dokonca odstraňujú úponky a popínavé stonky rastlín, ktoré chcú akáciu využiť pre svoje ambície dostať sa ku svetlu – po akácii. Myrmekódii (Myrmecodia echinata) nosia mravce nájomné – jedlo priamo do žalúdka. Žijú totiž v jej tele a myrmekódia sa poteší tomu, čo tam mravce nechajú. Podobných prípadov nosenia rastlinnej potravy mravcami do tela rastliny je viac (Platycerium, Dischidia, Tillandsia spp., …). Bázy listov tillandsií vytvárajú nepravú cibuľu, v ktorej sú navzájom prepojené dutiny. Vovnútri dutín je stále sucho, dokonca aj v období dažďov. Ideálne bývanie pre mravce. Orchidea, Schomburgkia tibicinis, poskytuje mravcom bývanie vo svojich dutých pahľuzách a tie za to na svoju domácu nedajú dopustiť. No mravce nie sú vždy na strane rastliny. Aj tu platí tvrdý kapitalizmus. Kto dá viac? Vošky. Tie fungujú ako vrtné veže a mravce na nich ťažia rastlinné šťavy, ktoré cez vošky iba pretečú.

Sú však aj také rastliny, ktoré šetria drahocennú energiu a ich stratégia je založená na reklame a na následnom podvode. Patria medzi ne druhy rodu Ophrys (hmyzovník, tořič). Ich kvety pripomínajú hmyz. Nie všeobecne, ale každý druh napodobňuje svojim kvetom konkrétny druh hmyzu, najčastejšie blanokrídleho. Kvet neútočí na žalúdok svojho „klienta“, ale na jeho reprodukčnú motiváciu. Podobá sa totiž na samičku a do ovzdušia vylučuje na vzdialenosť 10-15 m látky, síce po chemickej stránke odlišné ako pravá samička, ale konečný vplyv na samčeka je rovnaký ako vplyv samičích feromónov. Samček podľa feromónov nájde „pseudosamičku“ a zaujme na nej kopulačnú polohu. Svojim následným pohybom prichádza do styku jedine s lepivými plochami bryliek, ktoré vytiahne z kapsičiek a na niekoľko dní (až týždňov?) sa stáva nedobrovoľným nosičom genetického materiálu orchidey. Brylky stoja na tele samčeka asi minútu a potom, po miernom prischnutí stopiek, klesajú. To je ochrana proti samoopeleniu. Za ten čas samček pochopil, že z toho nič nebude a odletel hľadať ďalšiu samičku; žeby orchideu? Samčeky si pamätajú konkrétny kvet, ktorému naleteli a naň už nesadnú, ale iný ich ešte presvedčí. (Čo ste chlapi, poznáte to.) Neskôr je však samček skúsenejší a dokáže rastlinu odhaliť ako druh.

Ophrysy hmyz využívajú, ale nekŕmia ho, ani inak nepodporujú svojich hmyzích služobníkov. A predsa si berú ich služby. Mäsožravky si berú oveľa viac. Telá komplet. Ale to predsa poznáte…

Ale hmyz nie je jedinou skupinou, ktorá takto výrazne zasahuje do života rastlín. Sú tu aj väčšie druhy. A tie rozhodujú o tvare krajiny. Pozrime sa na príklad: akáciový háj versus savana. Plocha je len jedna. Rastie na nej tráva, teda je to savana. Raz za čas zhorí, ale plamene ňou prejdú tak rýchlo, že sa koreňom nič nestane. Horšie je to zo suchom. Vtedy tráva uschne, ale to ešte nie je jej koniec. Ten sa začína až odchodom bylinožravcov za lepšími podmienkami. Bylinožravce na tejto ploche eliminovali druhy, ktoré majú vegetačný vrchol nad úrovňou zeme, čo trávam prospievalo – nemali konkurenciu. Ale po ich odchode musí predsa prísť dážď. A kým sa bylinožravce vrátia, majú už medzitým vyklíčené akácie takú veľkosť (a také tŕne), že si s nimi neporadia. A tak akácie zarastú celú plochu a tráva spod nich vymizne, lebo sa jej nedostáva dostatok svetla a akácia jej vytiahne väčšinu vody. A tu nastupuje druh, ktorý príde rozhodnúť. Slon. Bez problémov zvalí akáciu a pochutí si na jej listoch. Lenže prečo slony váľajú aj ihličnaté stromy, keď ich nežerú? Jedno vysvetlenie: Pestujú trávu. Je to ich obľúbená potrava. Tráva opäť vyhráva svoj sociálny boj.

Tak takto to bolo kedysi a je tomu tak aj dnes. A čo kedysi nebolo a dnes je?

Relatívne nedávno vznikol a premnožil sa, voči svojmu okoliu veľmi agresívny živočíšny druh, ktorý si dal meno Homo sapiens. Tiež pestuje trávu – obilniny a kôli nej vytlačil pôvodné druhy zo svojich lokalít. Tráva vyhráva svoj sociálny boj. Lenže mnohé druhy ho prehrávajú a mnohé už prehrali. Lokality druhov s výnimočnými ekologickými vlastnosťami miznú extrémnou rýchlosťou a nevidno koniec tohto stavu. Iba ak absolútny… Príklad: baktérie na agarovom médiu. Prudko sa premnožia, nemajú konkurenciu, rýchlo vyčerpajú výživné látky v médiu = neobnoviteľné zdroje a … A uhynú!

A čo bude?

Akú stratégiu zvolia rastliny na svoje prežitie? To neviem, mnohé to však musia urobiť okamžite a majú to ťažké. Prispôsobiť sa človeku dokážu akurát ruderálne druhy, ktoré taktiež ako trávy, využívajú ľudský „likvidačný potenciál“. Buriny aj potraviny, z nášho vnímania vzájomná konkurencia, ale obe skupiny náš druh využívajú k svojej reprodukcii. Na úkor ostatných druhov. Žiaľ. Vráťme sa k príkladu baktérií. Sme ako ony. A agarové médium je našou planétou. Trávy sú našimi živnými látkami. Obnovujeme ich stále na úkor iných druhov. Dokedy? Kým nebudú všade. Potom všetky spotrebujeme a … Pokiaľ sa ostatné druhy neprispôsobia faktoru našej prítomnosti, ale to by museli meniť svoje gény z minúty na minútu.

Ale nie je to také absolútne beznádejné. Položme si otázku: „Je mäsožravosť jediná adaptácia mäsožravých rastlín?“ Isteže nie. Každý jeden druh je inak adaptovaný na svoje prostredie. Lenže všeobecne, mäsožravé rastliny majú ešte jedu spoločnú adaptáciu. Avšak nie na svoje prirodzené prostredie, ale na tie naše skleníky,… Využívajú svoju atraktivitu (pozri Trifid 3&4/1998, Mäsožravé rastliny – koníček alebo droga). Ich korisťou nie je len hmyz a iné drobné živočíchy, ale aj my, mäsožravkári. Mäsožravé rastliny prežívajú v umelých podmienkach stále lepšie, aj keď na prirodzených lokalitách je to naopak. Prežívajú u nás na základe nášho času, vynaloženej fyzickej i psychickej energie, ale aj materiálnych prostriedkov. Sme to my, ktorí sme podľahli a ulovili sme sa do pascí týchto rastlín. Vynára sa otázka, či sa v našom vzťahu jedná o symbiózu, alebo sme obeťou našich rastlín, alebo sú to zas rastliny, ktoré sú iba zajatcami našich kultivačných chúťok? Na túto otázku si odpovedzte každý sám, je to čisto individuálna záležitosť. Ale prečo sme „podľahli“ práve my? Sme pestovatelia, musíme teda byť senzorický vo vzťahu k rastlinám, ináč by sme nevedeli čo práve potrebujú a táto naša vlastnosť, senzibilita, nás predurčuje podľahnúť blýskajúcej sa rose. Postupným prepadávaním mäsožravkárskemu syndrómu sa naša senzibilita zvyšuje a prehlbuje. Súvisí to z našou snahou pestovať stále náročnejšie druhy. Nevnímajte to však negatívne a nevyhadzujte hneď svoje rastliny z okna. Mäsožravkársky syndróm je veľmi pozitívny faktor vo vývoji našej planéty. Vďaka nemu a podobným sukulentárskym, orchideárskym, tropickým, citrusárskym, kaktusárskym a mnohým iným syndrómom môžu rastliny prežiť aj ľudskú éru. Možno. Snáď.

Krátky test zasiahnutia mäsožravkárskym syndrómom: Dostanete chuť na jedlo. Je to špecialita a má aj svoju špecialitnú cenu. Odchádzate si toto jedlo zadovážiť, ale tesne predtým si pozriete poštu. Prišiel mail od Kamila, ktorý si pravdepodobne hneď prečítate. V zozname čerstvo ponúkaných rastlín objavíte Nepenthes (alebo inú mäsožravú rastlinu), ktorý sa akosi veľmi hodí ku krčiažnikom vo vašom skleníku. A je to rarita a len za 999 Kč. Čo urobíte? Vzdáte sa nákladného jedla, kúpite si lacnejšie, tým o nič neprídete a zostanú vám financie na nákup rastliny, alebo si poviete, že si to nemôžete dovoliť a radšej si dáte na obed jedlo zo živočícha na pokraji vyhynutia? Myslím, že je to jasné. A navyše bude zachránený aj jeden vzácny živočích.

Ľudia tvrdia, že hlavným rozdielom nášho druhu s inými je to, že naša činnosť nie je len o potrave a prežití, ale aj o tvorbe, umení, … Vyplývajúc z myšlienok o doterajšej existencii človeka na tejto planéte, možno tvrdiť, že až na pár výnimiek pôsobí ľudská tvorba deštrukčne. Tá naša, mäsožravkárska, naopak. Chráni rastliny. Prežívajú. U nás. Keby nás bolo viac,… Keby sa senzibilita k rastlinám preniesla do ľudského genómu, mohli by sme žiť s vedomím, že rastliny nevymrú spolu s nami. Rozšírme mäsožravkársky syndróm.

Môžu mäsožravé rastliny niekomu pomôcť?

Pomôže nám vlastne ešte niečo?

Petr Jahoda v knihe Nazí a divocí, 2001, str. 37: Všude kolem je nádherná džungle. Ne stovky, ale tisíce masožravých láčkovek jsou na každém kroku.