Vyrastal v rodine židovského vojenského fotografa námorníctva a detstvo prežil v malom jednoizbovom byte. V Sovietskom zväze ho súdili za príživníctvo. Po vyhnanstve a nútených prácach ho sovietska moc prinútila v roku 1974 vysťahovať sa do Izraela, ale zamieril do USA. Na procese s ním v roku 1964 sa ho pýtali prečo neštudoval poéziu na vysokej škole. Básnik povedal: „Myslím si, že je to dané od Boha!“

Pre slovenského čitateľa je menej známa kniha švédskeho rusistu a jeho osobného priateľa Bengta Jangfeldta Jazyk je Boh s podtitulom Poznámky o Josephovi Brodskom. Vyčerpávajúca práca prináša pohľad na myseľ, alebo chcete filozofiu velikána svetovej poézie.

Čas a priestor

Čas je pre Josepha Brodského viac ako priestor a je hlavnou témou jeho torby. „Všetky moje básne sú viac-menej o jednej a tej istej veci – o Čase. O tom, čo Čas robí s človekom..“, písal poet. „Zrúcaniny sú sviatkom kyslíka“. Čas preniká do človeka, ktorý starne, umiera a mení na prach, telo času. Kľúčovými slovami v jeho poézii sú črepina,časť, fragment a podobne. Človek, zvlášť básnik, je časťou jazyka, ktorý je starší ako on, a existuje aj vtedy, keď sa čas vysporiada s jeho sluhom.

Čas a priestor je najdôležitejšia dvojica pojmov vo filozofickom systéme Josepha Brodského. „To, čo ma najviac zaujíma a vždy zaujímalo na svete – je čas a ten efekt, ktorý ovplyvňuje človeka, ako ho mení, obrusuje… Na druhej strane je to len metafora toho čo čas robí s priestorom a svetom.“

Švédsky rusista konštatuje, že v tvorbe Josepha Brodského sa vyjadruje protiklad „myšlienky a veci“. Táto myšlienka sa rozvíja v básnikovej eseji Cesta do Istanbulu. „… priestor je pre mňa skutočne menej vzácny ako čas. Nie však preto, že je menší, ale preto, že je vec, pretože čas je myšlienkou o veci. Poviem, že medzi vecou a mysľou si vyberám ostatne menované. Jednoduchšie povedané, priestor je telo, a čas je spojený s mysľou, pamäťou, citmi – dušou.“

Ako píše Bengt Jangfeldt, vzťah Josepha Brodského k minulosti je preplnený nostalgiou. Existencia vnímaná básnikom získava „status reality“ len posfaktum, čím sa dá vysvetliť to, že Brodsky uprednostňoval elégie o minulosti. Filozofia Josepha Brodského je založená aj na tom, že poézia má vyššie postavenie ako próza.

Jazyk, metafyzika, Boh

Básnik vnímal jazyk ako nejakú mimočasovú, mimopriestorovú veličinu, ako niečo metafyzické. Túto myšlienku najviac rozvíja v analýze básne Thomasa Hardyho The Darkling Trush (Drozd v súmrakoch), kde sa podľa Brodského jazyk vlieva do ľudskej oblasti z reality nie ľudských pravidiel a závislostí, a koniec koncov je „hlasom neorganickej veci“.

Myšlienky Josepha Brodského sa dajú vyjadriť stručne tak, že jazyk je podľa neho metafyzickou silou, ktorá operuje časom a v čase, ale mimo histórie. Joseph Brodsky hovorí, že poézia je „zachovaním času“. Poet hovorí o tom, že básnické rýmy sú samy o sebe svojráznou duchovnou a nevymeniteľnou veličinou. Myšlienka Josepha Brodského o jazyku ako o mimohistorickom fenoméne sa rodila v čase jeho emigrácie. Jazyk sa pre neho stal náhradou, presnejšie povedané osobnou náhradou za to reálne Rusko, ktoré musel opustiť. Jazyk sa stal pre neho najkoncentrovanejšou náhradou, očistenou od utlačujúcej reality. Jazyk sa pre neho stal lepšou maskou Ruska.

Hoci Jangfeldtova kniha nevyšla v slovenskom preklade, je najdôslednejšou prácou, ktorá je venovaná životným peripetiám, osobným vzťahom, ale najmä filozofii tvorby ruského a neskôr amerického básnika Josepha Brodského.