národný satanista

Genotechnická sonda vedomia zmazala posledné ostatky metafyziky a beznádejne odčarovala vieru na večné a nemenné jadro podstaty človeka. A predsa vyvoláva absolútna sloboda úžasný strach. Genotechnická transparencia vedie do temnôt: dáva do pohybu dialektiku poznania, siahajúcu do hlbokej internalizovanej zóny morálnych vzťahov medzi ľuďmi a zásadnej symetrie medzi slobodou a rovnosťou. Americký filozof práva Ronald Dworkin vysvetľuje túto archaickú úzkosť z genotechniky zakoreneným strachom, že by sme mohli stratiť chápanie dobra a zla, resp. porušiť pradávny zákaz definovať život.

Technika myslenie technického je vecou oportunizmu. Ovládnutie samého seba je vecou oportunizmu a tými normálnymi podmienkami, alebo okolnosťami som myslel tie, ktoré nemajú čo do činenia s oportunizmom. Oportunizmus, ktorého začiatok sa dá vidieť v sprostredkovaní, v sprostredkovávaní, v dovedna celku. Ale keď celkovo je celok dovedna?    

Sloterdijk využíva príhodný čas a predkladá prírodným vedám mierový návrh. Genotechnickému výskumu sľubuje filozofického ducha a z filozofie robí kráľovskú vedu. To by bol koniec kritiky a podozrievania faustovskej vedy, večný mier medzi poznaním a duchom, filozofiou a technikou: pretože z hľadiska „dejín bytia“ je genetický výskum šťastná náhoda. Po údajnom zlyhaní humanizmu umožňuje postaviť človeka do jeho pôvodného „bytia“: na čistine vedy mutuje excentrický súčasník elitárskym pestovaním do svojej modernou spreneverenej starej „bytosti“.

Starého ja?

Sloterdijkovo monumentálne dielo Sféry, plánované na tri zväzky (dosiaľ vyšli prvé dva), nám predvádza, na akých základoch spočíva tento pestovateľský „humanizmus“: v našich postnatálnych pomeroch sa musí obnoviť prenatálna symbióza – pôvodná bezpečnosť, chránené prebývanie v „bubline“, „klauzúra v matke“. Odtiaľ pramení Sloterdijkov afekt proti monoteizmu, ktorý vraj infikoval človeka fatálnymi spásonosnými nádejami. Nie nadlho. Keď sa z pamäti vymaže predstava rovnosti a podoby na obraz boží, nebude neprávosť škandálom – rovnako ako ani biopoliticky upokojená triedna spoločnosť, v ktorej ako sami sebe poddaní ponesieme na trh svoj osobný ľudský kapitál ako kožu.

Žiadny falošný altruizmus.

Tlak sociálnych problémov rastie a na miesto utópií o rovnosti nastupujú biopolitické selekčné fantázie. Hlásajú prispôsobenie sa logike výskumu, novovytvoreným prostrediam a bezalternatívnym modernizáciám – v Sloterdijkovom prípade aj ich genotechnickému zrýchleniu. Ak stará „bytosť“ nesleduje vývoj dosť rýchlo, ak reaguje s odchýlkami, treba ju postaviť na jej miesto; a ak sa už skutočnosť nedá zmeniť, treba zmeniť aspoň obrazy sveta. Nie sloboda a zodpovednosť, ale eticky odkôstkovaný konformizmus – tak znie parola. Čudné je, že táto biopolitika otvorene operuje v tôni Heidegera, genotechnicky zmanipulovaného s Nietzschem. Práve Heideggera. Ten by sa s hrôzou odvrátil od eugenickej pochabosti projektu Zarathustra – od generálneho útoku na nevýslovne krásny život „starých ľudí“.

Ale netáraj.