národný satanista

Prečo som kto som? Lebo nie som nikto iný ako som. Rozumom stenu vole neprebiješ. Zarathuštru aby si sa stal kým si si musel byť už kým si kedy bol. Alfou a Omegou. Nejvzdialenejším a najbližším koncom zo začiatku ktorého začínaš. Ja som na koniec ty.A ty si nakoniec ja. Ja som tebou a ty žiješ môj život. Nenávidíš ma a ja to chcem a ja ťa zato milujem. Za tvoju nenávisť ťa chcem milovať.Čím viac sa poznávam v sebe tým vzdialenejší som sám sebe, lebo od teba mám ešte naveky ďaleko. Vy ste ma urazili prví ako vždy. Vy ste si nebrali servítku na hubu ako vždy a ja som sa ako vždy len bránil. Nikdy vám nebolo pomoci a nikdy nebude ste len ľudia. A ja som len kto som len kým byť musím, lebo ináč nemôžem. Medzi nami ktorí sme len ľuďmi na konci Alfou a zo začiatku Omegou. Ako sa do konca volá tak sa s konca ozýva čas aký je hladinou. Jedna kvapka padne na jeho hladinu ako na tabulu rasu. Tabula rasa je hladina na akej sa zrkadlí všetko ľudské snaženie. Kedy kto jeho začiatok konca doženie? Som ja tu prítomnú si zobral za stenu? Načo ma počúvaš, načo si kladieš otázky, načo mlčíš, načo kričíš, načo chceš odpoveď, otázku na telo pekné ako na obrázku. Bol som hore a bol tam kľúč. Neotvorila mi nohy, ale mala nato aby sa stala kto som bol ja v tej chvíli keď zodpovedal, že zodpovedal, že vedel, že kto je kto medzi inými. Ja sa som nenarodil. Neexistujem objektívne neviem o sebe. Stávalo sa mi to vždy čo žijem. Len subjektívne, ale tá subjektivita tvorí ten rozpor, ktorý chcem objektívne prekonať, ale preto, že objektívne nexistujem nie som ako osoba stvorený pre tento svet, ktorý ešte som nestrávil ako urážku čo vymenil za meno. Najnižší spoločný menovateľ. Som ja. Ja som najnižší spoločný menovateľ tvojho sveta bez mena. Dávaš a ja beriem.Žeriem ti z ruky neviditeľnej trhu tvoje hov..ienko. Do vienka hovienka som dostal skrze oči sveta bolesť svojho ja. Nenesiem zodpovednosť na akú si brúsim zuby, lebo žeriem jej z ho…ra jej hovienko ruže žltej, lebo jej žltá ruža sa musí nehať lámať ako lámať chrbtová kosť v brale zastrčená, kosť čo vyčnieva na akej ja vysím v kulisiach ich očiach ako pravdy jej žeriem aby som sa zadusil špinou akú sa mi leje dole hore krkom mi lezie had je po smrti akou bola mat-urita, a jej psychický dym duše čo vychádza na mňa ako vietor veterného mlynu jeho systému hodnôt a istého logického formátu kataríny dechtovej na štarte. Vo formáte na štarte stojí v sebeobrane na stene má svoje meno jeho sveta menom nadávka, dávka. Aspoň sa vec inde ako tu kde je život stane realitou. Fauna je stena a radosť je samostantné rovnovážne a rovnosmiešne bytie. Zdá sa, že nevychádzam dopredu zo zadu zo zadku môjho svedka. Rada rozhodla. Ohla sa v prostriedku. Dnu a von šla vývodom mojím posledným logickým a empirickým dôkazom. Sa mi povedalo, že v maske vyzerám najlepšie. V prostriedku. Bol som sama tam. Niekto by bol povedal, že nepovedal nič FAUNA. Najnižší spoločný menovateľ, ale mal by si si priznať, že ju zničil pokiaľ žiješ a netváriť sa pokrytecky ako len ty vieš. SAUNA-FAUNA. Horor len čo otvorím oči na znak toho, že tu som. Sám od seba sa pokúšam vzdialiť a preto sa plazím do chladničky. Mám tam zmarené životy koncentrované v čírej nenávisti zo srandy akú žijem. Vždy má táto spoločnosť ľudského trusu presvedčí, že žijem zo srandy a na napĺňanie jej ekono záujmu. Píšem zo SAHARY. Som sám, ale pokladám sa na Zem je celá čierna ako studený plech. Obkročmo sa k nej vraciam. Rozťahuje anál. Je toto divadlo asi za Boha a národ, ale ja si neviem spomenúť na civilný prielom do mašinérie ako do baktérie civilizácie. Budím dojem, že budím dojem. Zalomím nohami, očami, pečeňou, srdcom, alebo obličkami. Vediem hovor. Husserl je môj človek lebo mi koluje v krvi. Tiež mi koluje v krvi krv jeho toho človeka.  Som v každom zmysle po tvojej smrti , ale ty nie si ja a preto som tu ešte ďalej. Ešte ďalej pozerám do prázdna. Dna prázdna. Moje nové tváre ma lámu. Koktám. Vlastne keď budujem svoju reč chcem povedať, že keď budujem reč tak jedine slovom aké je schodom –vysávam život. Vampír. Jedine slovo od slova čo počúvam za aké sa nechám sám sebe uznať. Som na vrchole akého sa mi stále nedostalo. Podomnou je iba priepasť. Ale ja na tom vrchole som pod sebou mám priepasť. Dovolil som si hore. Pozrieť. Všade je hlboká tma ako aj hlboké ticho. Slovo oproti tomu hlboké nie je až dovtedy keď nespadne mne na myseľ. Slovo nesiem len ťažko a tu sa začína končiť moja tragédia. Kozmická tragédia vlastného vôle voľbou aká náleží do budúcnosti. Obsahom toho, že žijem, že vníma svoje rozpoloženie, že moje rozpoloženie je mi vlastné na perách akých má strach, ale iba v úzkych krajinách. Divočina pritom je kolosálnou realitou aká sa uchopiť nebude dať inštrumentálnym rozumom. Dôvod nato je taký, že výhodou sa od toho zdá byť mrzák zvýhodnený. Mrzákovi sa pritom chcelo onanovať. Nato mal dôvod aby tlačil na pero. Jej pila jeho pero. A všetko je o mene pôvodu.