národný satanista

31.3.2016

Me

no-nebezpečenstva-v  tom nebezpečenstve sa život deje na posledný deň, v ktorý zmysel života príde-pomysli o nej existencii-dávno stratený v logos-dlho som nevydržal-nie,ale ty si musela poznať, že poznanie sa ti nedostalo u-seba v márnici.

Bezprostredná sexualita-karnalita-amoralita-typológia osobnostná-pretvárka-z duše sa pretvarujem ináč nič-ale byť znamená aj zomierať-tisíc náhorných plôch šikmých.

Moje oči nie sú šikmé plochy. Všetci v prach sa obrátime sme prachom v duši. Niekto klope na okno za akým je vedomie jedno. Studené sú naše myšlienky studenšie ako realita, ktorú tvoria. Fundament by som mohol postrádať za niečo niečo stratiť-genéza vzniku a zániku-vedomie formy-preferujem-som dokument-sila. A napokon sa odhliadnuc od pozadia všetkého pomaly sveta v myšlienkach dobitia dokazujem za seba. Na osud sa spoliehať asi nie je treba. Tam vonku je príliš veľa stromov. Mohlo by sa zdať, že skutočné nie je nič, ale život si predsa pôjde svojou cestou; život si ju nájde. Ale nájdeš si ju ty tú cestu skrze labyrinty? Otvára sa môjmu pohľadu je to priepasť čo zeje z mojich očí. Sedíme pri stole. Porozprávame na konci cesty sme spolu? Je možnosť hovoriť s vedomím seba? Myslím teda už budem na onom svete svojím pánom? Všetko ešte záleží na mne? Medzi  dverami som vyslovil domienku, že sa nájdem, že dostihnem svoju minulosť, ale minulosť dostihla mňa.

Stromoradie stĺpov čo zapálil. Horí les na popol sa obracia. Vidinou sa miesi sprostredkovanie. Pakultúra, alebo fóbia z lásky. Mám fóbiu, že vidím, že cítim, že myslím. Týto ľudia čo sa všade ukazujú ako sa majú radi my sú odporní. Skrze prsty na nich hľadím ich cesty nepoznám sú my labyrinty čo sa v nich nenachádzam. Chcem horieť z lesom chcem tlieť aby som až na poslednom mene sa zrútil do duše z nej sa vyrútil. Ďakujem za pozitívnu propagandu držal si ma ako si mohol. Ale ja som ťa nechal byť, ale ja som ťa nechcal padnúť so sánkou do neznáma.

Všade bol, ale všetko nevidel. Videl, ale iba skrze noc jej holú existenciu. Stvárnil sa v myšlienke,ale mieru pre seba nemal. Stačilo teda navodiť pocit, že všetko ju čaká? Jej existencia sa nezdala byť konečným dôsledkom dokonaná. Súhra rodených, a mŕtvych, alebo teda rodených za mŕtva. Počuješ zvuky čo sa líšia od dejín ničoty v akých hraješ samého seba? Ktorá mu stvorí nadčloveka sexu? Chce ho lebo v sexe je nadčlovek najlepší? Je to sublimácia vedomia sexu a karmy? Vychádzam z tejto tmy a venujem sa svojmu ochoreniu. Našťastie som si myslel, že som len posledný z vedomých si seba svojho existencie charakteru neformeného. Našťastie mne ´lítstvo´ nehovorí až tak veľa ako fenomén nesmrteľnosti BS. Fenomén nesmrteľnosti čo mi ostáva?
Susedíme so ženami, ktoré sú aké sú. Nepovedal by som, že im dlhujem ospravedlnenie. Moje riešenie tejto situácie je ako vždy žiadne. Celá honba za šťastím sa odvíja od módnych doplnkov. Muž je pre ženu módnym doplnkom. Netreba si tu robiť ´pražiadne´ilúizie. Žena je stelesnením nepoznaného konca s človekom. Stačí sa jej prizrieť a človek uvidí, že čo mu musí stačiť údajne na veky. Necháva ho zvyčajne iba tušiť, že koľko milónov rokov stratil v jej spoločnosti. Žena je totiž viac než fenomén, lebo je nomen-omen. Chcem povedať, že mne neučaroval život na Zemi. Musím povedať, že som sa bránil ako som vedel, ale že ma znásilňovali koľko to šlo. ^{Takto, ale sa zdá všetko vyriešené a bod existencie na súradniciach simulácie sa dostáva do reality znaku, ktorý neveští nič dobré}. A treba si priznať. Treba veď sme na Zemi nakoniec zato aby sme si priznali, že čo sa nám snívalo o dvojitom metri, a trojitom videní reality skrze optiku čírej bolesti. Nikdy si sa nezamyslel nad svojím osudom spýtal som sa človeka. A človek povedal, že ´čo?´…som snáď ja na to tu aby som do svojho osudu sa staral? Veď ja trpím agorafobickými múzami, ktoré nechcú ísť v kufroch nasekané von-z môjho lona-vôn z môjho územia. Nič na ničom nemenia. Nechaj sa počuť, lebo si v podstate niekto iný. V podstate nie som nikto iný ako si ty, ale o tej podstate ty môžeš vedieť asi toľko čo dáva zmysel? Zmysel je kľúčové slovo, ktoré podobne ako ďakujem má zmysel toho, že sa deje niečo viac menej neznáme. Viac menej neznáme, a viac menej nevediac komu sa to deje keď ja nie som nikto iný. Moje myšlienky naložené v tichu. Prečo všetky moje slová vezia v tichu? V nepozorovanej chvíli sa dobieham, dokonca sa pozerám v sebe zlomenom do seba sa pozerám. Kde som to a kto som to? Kde kto som ja snáď kto som?Kto, kto, kto je tým človekom čo nosí moje myšlienky, ktorý je ich nositeľom? Som snáď je hostiteľom súbežne s ním, ktorým sa vidím ako sebe samému? Štylizovaná deformita je od narodenie sa do tejto Misantropolis, ale tvoj stav je degenerovaný človek civilizácie. Zmysel hľadáš na všetkých nesprávnych miestach, ktoré ťa do bodky opisujú, opisujú, lebo sa nečuduj svete nečuduj, že počuj, počuj, počuj-juj, juj, juj, juj. Sme kto samy o sebe sme kto nie sme o tebe si ty, a smiech nič nerieši, lebo nič nemá súvis.

Súvis je zdokonaľovaním myšlienky na akú si nájde slov bez slov. Uskutočniť sa v podobe v akej sa k tebe odhováram sa mi zdá ako nemožnosť. Dejinné skúsenosti mi nehovoria nič. A nič mi nehovorí, ale ani to že odtiaľ-potiaľ sa vlečiem do zabudnutia. Nové dejiny sú ako forma bezprostrednosti ´slova´. Koľkokrát pociťujem, že človek používa slovo bezprostredne, že ja kto by som v slove mal byť majstrom ho tak použiť neviem, že slovo chce viac. Ale čo viac slovo chce? Kto mi povie? Bojím sa byť sebou, lebo ide o pretvárku. Doba zistila, že bytie je začiatkom konca sveta. Aby si sa dotkol vrchlov stromov, aby si sa dotkol vrcholov hviezd, ktoré na holom nebi nemajú čo robiť by si sa musel zamyslieť nad tým, že ty pod týmto nebom, a týmto slnkom nemáš čo robiť. Nemáš si zo seba čo robiť, ale vedomie, že o neho prídeš ti ani nedáva na výber. Priemer s ťažkou rezervou v každom smere, a každom videní. Dejiny ľudskej skúsenosti, ktoré by kto spísal ako knihu kníh. Čo všetko by do nich dal? Chronotonológiu aká sa nechá viesť históriou za nos?

Každého človeka vedie história za nos na porážku. Zrážka s realitou aká sa musí nechať. Poznanie ´sebavedomia´. Ak by sa sebavedomie dalo ľahko poznať by o nikto nepotreboval. O poznanie sebavedomia chudobnejší by som bol, a ach o čo ľahšie by sa mi žilo. V totálnom odriekaní sa všetkého života nepotrebného, postrádateľného z nadbytku žitého ničotného. Sebavedomie ako ústredný problém, ktorý nemá riešenie. Beckett v myšlienkach na život zabúdam o smrti. Ale ona si ma nechá nakoniec. Taká už je smrť je bez konca. Súca je duša pre telo, a telo pre dušu čo si môže myslieť svoje. A keď dôjde poohliadne sa po novom ´prevtelení´ sa po ňom ako vžitom svetle morálky. Vžíva sa do ničoty. Ako stroje, ktoré majú k dobru. Ako stroje, ktoré majú k sebe ďaleko. Rozdelený mostom čo spája na druhej strane niekoho. Nikto kto je večne živý nebude. Život nemá večného trvania, lebo jeho je každá rovina zlyhania.Na oko čo rastie do budúcnosti, cez mosty prítomnosti, ktoré ich nespoja dokonca dokonalé ako z úcty vybudované pre budúcnosť. Avšak taká budúcnosť nepríde, lebo nikdy nebude preto nikto nič robiť aby taká budúcnosť prišla.

Samota bude hlbšia ako priepasť z akej vyšla. Smiech nebude robiť nič s ňou. Na jej pozadí sa dokáže prirovnať k ľuďom akí pre neho nemajú žiadny význam. Ak tak najviac taký aký im pripisuje aký mu dlžia. Oči strážia najvyššie vrchy zrútenia sa do seba. Obrátená je ku mne neznáma sama. A elementy skrze prsty volajú po odpovedi. Nenútené sú vzdialené pohľady domyslené v konečných dôsledkoch ako výstrelky pocitové čo sa prišli na tebe zabaviť a ďalek sú toho aby sa ti chceli priblížiť-priblížiť sa naopak chceš im ty, ale márna je táto snaha, lebo pretvárka neznesie dokonalosť.

Pretvárka neznesie dokonalosť v sebavedomí. Dokonalé sebavedomie za aké by sa nikto nemusel hanbiť? Hanbiť sa ako v dokonalosti, ktorú si stačí priznať? Myslíš porážku? Všetko je vec názoru, alebo aj pohľadu. Porážka je stupňom vedomia ako aj víťazstvo. Komplexy sa nedajú vyliečiť za krátko. Na svete, ktorý je nad slnko hrozivejší. Slovenský nihil sa poukázal. Ukázal sa nie celý. Už som myslel, že nato dôjde reč, ale tá reč vzala za svoj. Osud, ktorý nikto nikomu nedlhuje. Mal by si pripraviť veci najnutnejšie na cestu. Cesta do nebezpečenstva bude dlhá a neskončí zakrátko. V reťaziach svojho myšlienkového prúdu na závadu nie ak aj by bol svojím celkom za prvé, svojím celkom za druhé. Organizmus teda ´holos´. Logos-holos. A ponevierať sa po Zemi s tým, že isté je všetko čo sa skončí. V skúsenostiach ako v reťaziach, v ktorých je ukutá vrstva spoločenská duchovná. Zázemie by nasvedčovalo novému a poopravenému stvoreniu, ktorým je žena. Treba jej ´dokonalosť´ trošku vylepšiť o niekoľko tisícročí je vedľa. Ale z toho sa samozrejme nestrieľa. Plodivá energia akou by mal byť jazyk. Jazyk štýlu je pritom metabolizmom a preto je energia metabolizmom. Je energiou aká sa večne mení. Rozprávame teda v štýle metabolizmu jazyka. Rozprávame teda telom, ktoré asimiluje, ktoré metabolizuje, ktoré v štýle ´reprodukuje´ sa slovom dokonca s takým významom, ktorého začiatok konca sa nemá brať vážne. Ale smrť by sa vážne brať mala? Smrť by sa mala brať ako jedno veľké mystérium? Ako jedno veľké dátum? Čiorana zaujíma iba toto dátum. Avšak hovorí aj o svojej neužitočnosti. Spoločnosť, ktorá pre filozofa nenachádza ´využitie´. Úplne sprostá spoločnosť, ktorú ´tvoria´ ešte sprostejšie individuality. Demaskovať túto skutočnosť je jediné čo robím. Predsa už ľudská pretvárka zašla priďaleko na vkus aj môj dokonca a to už je čo povedať. Snúbi sap o zuby ozbrojený človek, ktorý zvnútra registruje svoje nedostaky, ktoré sú mu ako živé. Nedostatky, ktoré sú očami skrze aké vidí ideál.    Teda má jeho ´optiku´. Optikou nevidúce. Vlastne všetko odkazuje na ´videnie´. Vidieť a vedieť, ale tvorí rozdiel. S tým rozdielom, že ja viem čo ty vidíš. Mojím prísľubom pre budúcnosť je variácia na tému smrti. Rozhranie pudové. Realita tu nemá do toho čo povedať. Pudové rozhranie sa ´myslí´ ako na hrane videnia-vedenia-aspoň tak si vysvetľuje objekt svojej poslednej túžby, ktorá mu musí pripadať ako navždy. Otázka čo mu nehovorí nič do očí na ktoré sa pýta. Fáta morgána, ktorá ho vyťahuje z bahna. Asi zato, že žiadna Zem nie je pod nohami istotou na betón. Atóm ako nús. Skús si poradiť s každou takou pointou. Istá pritom nie je asi najskôr pointa, ale skús dosiahnuť ´vedenia´ iba skrze ´hmat´. Fáta morgána prána. Z očí do očí vypadol. Medzi štyrmi nohami. Na štyri krát. Surogát sa prebral do divočiny. Ešte, že začul echo. Misantropolis.

Rozum, ktorý má sa zdať, ABY SA NEPOVEDALO. A tým, že sa po zuby odzbrojená dala nachytať padla do rúk vraha. Lepšie ako padnúť do rúk jej. ´Zmyselnej žene´.
A nie? Veď tak pravil Zarathuštra.

Večný návrat do kolísky. Zmar, ktorý začína tam kde ja končím. Perspektívy sa mihotajú aby sa nepovedalo, že niekto zomiera na trvalo. Aby sa nepovedalo, že máš to na trvalo. Koexistencia nad akou sa zbiehajú mračná, ktorých prietrž ma zleje. Napokiaľ, napokon. Napolovicu napoleon, ktorý je v nej obsiahnutý. Ak je polovica v polovici kde je kto? Kde je v polovici kto ľudstva?

Amorálna spoločnosť, ktorá produkuje svoje ´vedomie´ jazykom? Na okraj cez, ktorý padá do minulosti. Koexistencia sa rovná menu okamihu čo spája jednotlivé s obecným. Na ňom neupútalo nič vo všeobecnosti iba smrť. Ale všeobecne sa zomrieť nedá preto je klam aj ´jazykom´. Mám sa vydať za systémom? Vo všeobecnosti je nemysliteľné, že sa dokáže zobrať k sebe. K sebe zo seba vychádzať do jedného ako jeden ´prst´. V polovici z akej sa nedá poznať, že je celá druhá ´bez seba´. Ladom-skladom. Všetkého mám dosť tak akurát-tak akurát dosť aby sa realita zmernila v rozpor. V rozpore so sebou samým sa k sebe z vonku vzťahujem ako do vnútra sa dostáva ´bolesť´ teda obecný zážitok ´traumy´. Bolesť sa obecne vyjadriť nedá. Vo všeobecnosti ma všetko bolí asi nedáva zmysel. Paradox aký nesie každý význam slova obecne. Všeobecne je slovo s takým a takým významom v pravde slovom o sebe, ale také slovo nie je. Ako systém, ktorý je životodárny. Teda ´žena´? Asi áno, lebo system je životodárny do tej miery, že je hospodárny. Biele na čiernom je svedomie formálnym systémom. Vnútro je naopak svetom zvonku. A na sánku sa ešte nespoľahneš až keď padneš. Ledabolo. Ledabolo nebolo. Zámotok, ktorý sa vymotal zo svojho materiálneho plánu.