národný satanista

Aký je rozdiel medzi mnou a sebou. Aký je rozdiel medzi tým, že som a tým, že byť musím?

Automat

a u tomat.

Asi mám rád toho schizofrenického slova ´ zmysel ´. Zmysel, ktorý mi život ináč nedáva. Je ženou kýženou ženou tak prečo by mi zmysel aj dávať mal? Žena mi nedala nikdy nič, ale vzala vždy všetko. Tak sa chová ´život´ je isté, že takto sa život chová. Napokon sa od života ani nič lepšie nedalo čakať ako toto ´chovanie´, ktoré si vyprosím. Ovšem teda vyprosiť si všetko chovanie a potom sa asi zabiť sám od seba. Sám od seba sa zabiť aby sa nepovedalo, že za málo, že sa stalo sa.

Tak to je práve, že za málo sa stalo. Všetko sa stalo opakovane a vždy od znova sa udeje. Bezpredmenté. Konvenčné výkriky z duše. Duša zrejme nevonia príliš vábne a preto sa hodnotí kladne nie záporne. Vzorne sa postaví osudu, ktorý nepozná. Ani kameň úrazu, ktorým je nuda. Vláda a nuda. Zavládla ako pravá podstata človeka, ktorého jednotkou myslenia je ´pojem´. On sám, ktorým je svojou jednotkou myslenia. Myslí teda je pojem. Horizont sa uberá po svojom od toho som nie ja tu aby som videl, že sa budúcnosť nedá odlíšiť od prítomnosti a minulosti. Horizont je môj front 242. A nevedomie je moja tabula rasa. Klíma automatu povinnosti, ktorý z nutnosti sa dokáže ´uvedomovať´. Ale to je sebaklam. Ako Čioran povedal je ´poznanie´ teda ´sebapoznanie´, alebo ´sebauvedomenie´ je toľko čo rozpor sám o sebe teda sebaklam.
Je to zrejme preto tak, že ´subjekt´ nedokáže svoju ´subjektivitu´ dokazovať. Nedokazujem zo subjektu, že som subjekt. Každé vedomie je mierou objektivity ak je vôbec niečím do takej miery, že sa subjektívne nedá vyjadriť v čistých obsahových formách.
Moja čistá forma nemá obsah. Ak obsah má už nie je čistá. To je ako oxymoron niečo ako ´čistá špina´.

Teda vieme o kom je reč. Reč je vždy o tej, ktorá sa bude do tej reči tlačiť za každých okolností. Aj keby sa jej huba odula ako balón ju bude mať plnú, že z nej výde všetko na tento svet čo kedy sa dalo povedať.

Takto sa zmyslom reči vlastne ani nedeje v poukaze k činom ´slovo´, ale môže sa. Ak človek činy berie ´doslova´. Povedzme, že človek ide a niekoho zabije a je to čin, ktorý je doslovný v tom zmysle, že nemá realitu, ktorú by od tejto skúsenosti bolo možné odvrátiť, že nastolí ´nezvratnú realitu´. Slovo sa dokázať síce nedá, ale pravdu, ktorú človek vidí môže ´uzátvorkovať´. Ide o filozofické spisy. A nepokúšaj sa ma ty nymfa z inferna presviedčať o svojej ´pohlavnej inteligencii´ tej som si užil až dosť. Ak niekto svoju inteligenciu meria svojím pohlavým to už niečo o jeho inteligencii svedčí.

Život pudu, ktorý formálne svedomie relazivizuje, ktorý relativizuje, že nie je čo relativizovať. To je obecný názor, ale pokiaľ sa ´uvedomenia´ týka sme videli, že je celkom vecoíu relativity. Že žiadne uvedomenie v absolútnom zmysle slova neexistuje, lebo neexistuje žiadne ´absolútne poznanie´, ktoré by vôbec dávalo zmysel. Zmyslom poznania nie je absolútno. Byť je možno vlastné tomu kto je od seba sám. Ale mne ako sa poznám nie je ´bytie´ zverené do rúk. A nemám na bytie patent, lebo som pacient prírody. A keď ma moja príroda opustí tak sa pacient zabije. Vezme si život, ktorý pretrpel na prahu bolesti. Na prahu duševnej bolesti. Veď čo iného za zvesti sa potom donesú do budúcna o známom pacientovi od prírody? Tak ako Čiorana pochopil Nietzsché. Človek pacient od prírody, ktorý sa uvedomuje do ´seba´. Ale keď sa uvedomuje do seba ako sa dokáže uvedomovať zo seba? To je v pravde jeden pohyb, ktorým sa človek poznáva spätne už dopredu.

A napokon aby som neklamal ani Kantovi by som musel povedať, že všetky súdy apriori sú vedomím izolované stavy.Multimédium, žeby bolo správou?