národný satanista

Nedefinovateľné nie je sústredenie, ale vedomie, že sa sústredenie týka formy života, ktorá je opísaná zmyslom.Všetkým čím nechceš aby som bol aj som. Som všetkým čo byť chcem nechcem som. Však voči men sa vali prúdy, a ja tie prúdy musím zviesť do jedného koryta do jedného žľabu. Do jedného srabu, v ktorom som som som som som. SOM AKÝ SOM. Nebudem sa nikomu ospravedlňovať za nič. Naospravedlňoval som sa dosť a čím viac sa človek ospravedlňuje o to viac každý ho má kde má. Taká je realita. Realita, ktorú treba sadomasochisticky domýšľať od kosti, ktorú treba chápať ku kosti, ale neoddeľovať. Neoddeľovať handru od špiny, ktorú sa snaží vyčistiť.

Si handra a moju škvrnu vyčístí-š až vydezinfikuješ. A to bude tvoje životné poslanie. Pretože keď mám ja byť obeťou tvojej slabosti potom chcem vidieť kde sú moje možnosti. Nikto sa nenarodil dokonalý, ale do stavu dokonalosti speje tým, že chátra. Na rozdiel od budhizmu, ktorý vidí sa v sebazdokonaľovaní ako v ideále sa Čioran sebazdokonaľovaním zaoberá iba do tej miery do akej je také zdokonaľovanie ´samovoľné´ do akej sa človek vlastne zdokonaľuje približovaním sa do smrti.

Ako ovšem by som mohol povedať, že k smrti je krátka cesta ako takej. Človek môže napríklad spáchať sebevraždu a k smrti sa v tom momente priblíži vlastne je tam. Ale ak človek sa približuje ´do smrti´ tak tam sa približuje postupne krok od kroku, lebo každý životný krok je o krôčik ďalej zo života. Teda v princípe, ktorom ide ´čas´. Čas teda nie je stredobodom pozornosti, ale v každom prírpade sa začína tam kde sa človek končí.

Samota je unikátní pocitovou abstrakcí. Je samota unikátem, kterému nelze uniknout?

Ale on není sám, nikdy není sám, je provázán tisícero nitkami s ostatními nickami, což se nazývá emergencí. Samo lidstvo je samo.

Ostatné nicky. Vždycky. Preoznačiť svoju individualitu. Ako tempo ako temPO. A napokon sa s dychom vyvázdam aj z omylom a telom. Aby sa k veciam povezdme nemalo pristupovať ako niečomu inému. Ale oni sa takto jedine ´chápu´. Človek túži bezprecedentne. Čas ide skrze látku. Látka sa nepoznáva sa v zajatí sebavedomia, ktoré je v dualite. Metafyzická dualita sebavedomia.

Žiadna vlastná iniciatíva aby nebola odmenou za život, ktorý sa ´vedie´, aby sa nepovedal.Chce-nechce, ktorá časť celku, ktorý iniciuje. Perspektíva života sa obracia proti mne. V rámci svetla, ktoré vyvoláva odpor. Odpor, ktorý vyvoláva svetlo. Menom sebazáchovy. Kultúra, alebo fromálne svedomie svojej doby. Núti ho niečo k napredovaniu do zásoby slovnej? Jeho slovný zásobník na ňu vypálil. Asi neostalo z nej nič diametrálne odlišné. Dialateralita. Rozpoznávam sa v príklade ostatných? Na príklad od nikoho by som dvakrát nespoliehal a nikdy som ani nespoliehal lebo ľudia sú príkladom veľmi vzácne a aj vtedy musí človek byť na jednej stránke s nimi keď už nie v knihe tak v myšlienkach medzi riadkami. Myšlienky čítaš ´medzi riadkami´? Myslel som, že ti ide o slová. S pravdou, ktorú nepoznáš sa nikam nedostaneš. Prievan v duši, ktorú máš sám, ale z ktorej sa ona len naučila vytesňovať.
Nič zvláštne v civilizácii na vytesňovaní založenej.
Po sebe čítam svoje klinické riadky. V nových očiach staré poriadky. Tušila, že smrť sa nedá vyznamenať, že smrť sa nedá vyznať.

Vyznanie. Vyznanie sa v sebe, ktoré je moje mimo iného. Z vlastnej Zemi vyobcovaného človeka, ktorý sa bráni pred ´sebou´.Seba samého pozná a iným verí a ten rozpor mu všetko rozdeľuje na dve polovice z ktorých je jednou ona a jednou inou on. Jediná sebazáchova, ktorá sa skýta. Opitá je túžbou snáď je celá iná. Moja polovička, ktorá je z polovice odvrátenej mnou. Mesiac má svoju odvrátenú tvár. Už som natlačený na holej stene, ktorá v sebe obnáša všetky tromfy jednej nymfy.  A vidieť padať dážd ako hviezdy príde na rovnako/inako byť by v medziach zákona sa ona správala slušnejšie ako mŕtvi. A keď sa už všetci mŕtvi musia správať nekonečne slušne ja musím piť ich krv po dúškoch. Ochutnávať a zlízať si smotanu z prstov, ktoré páli ako funerál. Chcem prehlušiť ticho, ktoré nastalo, ktoré príliš hlboké. Doslova cítim ako sa ticho nadomnou uzatvára. Vidím akoby som stál dole v priepasti a nadmnou sa uzatváral výhľad do neba svetla. Však v tejto priepasti do akej ma uzatvára ticho, v ktorej hodiny bijú pomalšie ako sa nadychujem je mi chladno. Chvíľami lastovička príde a preletí mi nad hlavou. A potom už sa priepasť nadomnou definitívne uzavrie. V diere tejto je chladno. Sype sa zo stien. Zo stien sa zosypáva prach, a nejaká hruda.  Aj nejaké kvapky vody stekajú dole. Necítim v kostiach nič ako hlboké ticho. Najhlbšie ticho, ktoré nikdy žiadny smrteľník doposiaľ odtiaľ nepočul. Kým slovo prichádza z jednej stránky tak ticho prichádza z druhej.

Tieto pohyblivé povrchy, ktoré mi utekajú pred očami. Vidím si asi tak na nos do tej tmy žmúrim pred sebou, ale nevidno, žeby niečo bolo vidno. Asi by som sa musel k tomu viac nadchnúť aby som v tej tme našiel miesto spočinutia do slova. Do slova, ktoré si nepraje ´vidieť, počuť, vedieť´. Menovateľ najmenší je slovo. Preto za slovo chytá ako za najmenšieho menovateľa. Svojho  druhu, ktorého dáva na váhu.  Zmenšenina domova sladkého domova, ktorý je odznova. A na znak sekulárnej integrity v povahe veci. Od nápadu k nápadu, ktorý sa vydá za pravdu. Bytie jest ale jest to čo sa ´deje´? Skúmanie vyvolavá nesprávne dojmy. U ´ľudí´. V kostiach cítia dážd. V osude stojí, že Zem padne. Rozhodne sa netreba preventívne zatracovať. Vytesňovanie je zákon silnejšieho. Takto sa civilizácia stáva ´ideálom´ poriadku. Ideálom svetového poriadku v moci, ktorého je ´smrť´ dávať a brať ´život´.

Pod horami z kameňa stojí položenie, rozpoloženie v hnilobnom procese. Procesia vedomia sa uzatvára. Do záhrobia sa vstupuje po jednom a nemal by si sa tlačiť. Rozdiel medzi mnou a tebou je diametrálny. Hlavne v chápaní ´seba´, alebo presnejší toho čo ´subjekt´ ľudský znamená, čo označuje. Tak veľmi chce, ale tak málo. Niekto chce tak málo, ale tak veľmi. Čo je to za rozdiel? Rozdiel toho čo je a toho čo sa deje. Rozdiel medzi dušou a jej nápodobou, ktorá sa vyznamenáva ´sama´.
SAMA , ALE BEZ ROZDIELU. TEDA SAMOTA JE VEDOMÍM ROZDIELU BEZ ROZDIELU. TO NEDÁVA ANI EXTRA ZMYSEL. AVŠAK K LOGU TO MOŽE AKO SÚVIS SKUTOČNE PRISLÚCHAŤ. Logocentrické saturnálie. Všade sa to hemží ´ženou´. Žena sa húfuje. Stále sa húfne formuluje súvis jej vedomia a nevedomia. Asi ako ten otlačok reality, ktorým je šok z nej. Kultúrny až do tej miery, že sa s kultúrou neidentifikuje. Identifikačné znamenie, ktoré je ideou. Idea je vecou, ktorá je bezpodmienečne daná pre objektívnu ´realitu´ ako platná.

Okradomo sa pozrie, lebo pozrie sa omylu ľudskému do očí. Prečo sa nepozrie do očí ľudskej smrti? V zákutí, ktorej sa skrýva? Nemá snáď na svoju smrť peniaze? Tragikomédia ako bola tá škola. Ale človek si očividne neklame len tak z ničoho nič. Existujú na všetko objektívne dôvody. A preto je dôvodom na objektivitu vlastne aj subjekt. Je chcený ako celok. Celok, ktorý chce čas.  Času, ale je za málo. Za veľa sa nepočíta, lebo sa počíta iba vtedy keď si ona ´uvedomuje.´ Čo znamená témer, alebo vôbec nikdy. To bezpochyby. Čas je ako taký ako éter ako šiesty zmysel.

Životom prechádzať ako zo stratena do stratena. Mýtus karmy a fóbie. Asi som nepochopil.  Nepocho-pil. Všetko je relatívne až na všetko. A cez oko sa dopraví z hora dole sem do tlenia. Niekde by som šiel, ale nie je kam. Šťastie sa zdá byť nereálne ako všetko. Mlsné potešenie.
Ako z viditeľného do neviditeľného. Javový existenčný rámec. Rámec, ktorý je dielom jazyka. Jazyk, ktorý nie je dielom nikoho. Avšak všetci prikladáme ruky k jeho diele skázy. Skáza, ktorá na seba nenechala čakať pridlho. A krátky proces sa teda odvijál od slova myslím až na ono.

Ono malé ono v logike. Učíme sa výjsť aj bez toho ´onoho´. Vedomie onoho pod úrovňou toho ´živého substrátu´. Kondenzovaná eufória. Až z delíria do delíria. Fantazmagória. Existenčný rádius. Phallus. A kontext. Dotváraš tváre v konečnom dôsledku od slova tvar; ´eidos´. Domov je ´oikos´. Domovom ducha, ktorý napne plachty. Jazyk je médiom, ale správa je útekom od reality a protoaktivity.

Medzi rečou Zeme a nebom. Tak vzdialená tak blízko. Teror strata. Nirvána Fáta Strata Morgána.Sedenie na myšlienkach aby sa vyliahli. Na veľa sa nezmôže z hľadiska vedomia seba, ktoré je duchom neprítomné. Slovom neprítomné je duchom aký sa vyliahol. Najlepšie ticho pod rukou ho dostať. A je ním ticho hôr. Z kameňa vystavaných a nositeľov myslených vecí pomyselných pri zmysloch, ktoré ešte nestrádajú. Na viac za menej muziky nestačí čo počúva slová, ktoré šuštia v daždi a vetre, ktoré počuť v Tatre a podprahom. Až stihne sa opona a kaluž sa rozčerí uvidí sa primadona. Ako slovo sa do seba zauzlilo. Asi sa SebouSamé popustilo od nových významov čo mu dlhoval kontext. Ako kontext, ktorý je procesom skracovania sa slova. Ako slova tak jazyka, ktorý je ako celou rečou medzi nebom a Zemou tak medzi rečou Zeme a Neba, ktoré je oslnivo prázdne. Sojka, ktorá spieva do éteru. Žeby sa počúvala, žeby hrala na pravú nôtu. Bez drôtu, ktorý je vysí okolo úsmevu, ako bez doprovodu, ktorého je svedkom. Spoločnosť ako taký ´zvod´ čnie sa nad vecou. Vec ako taká ´realita´ čnie sa nad myšlienkou. Myšlienka nad vec a vec nad myšlienku, ktorá vysí vo vzduchu tak hustom ako tušenie, že znamenia sú v procesoch skracovania ich krátke ako posledné výkriky pred smrťou čo niekde dáva tušiť niekto kto nevie, že prečo by mal rušiť chod dejín zo zániku do zániku na znak. Všetko zaniká na znak, ktorý je ako protiúder. Si myslí, že si svoje si myslí, ale moja Zem sa pod nohami nestane kolovrátkom. Šaškovia a kolovrátkovia, ktorých Zarathuštra peskuje sú jeho zvieratá, ktorým nič nedaruje, ale ktoré vedia kto on je. Tým kto sa stane tým či je.

Objavil som nového IDIOTA. Nový IDIOT pod slnkom, ktorého plač ma tyranizuje. V miestnosti od oka hľadám nejaké záchytné body. Telo, ale nemá tento byt a mojím vznešením poslaním je mu dať zmysel, ktorý by mal ČAS. Avšak čas nemá taký zmysel ako život, ktorého jednou nohou som na tom dobre a tou druhou nohou som už z večnosti nazad. To je večný návrat, ale pomaly a potichy, lebo všetko sa keď si tam zabudneš nohu vyzradí. On ladí svoje myšlienky ako praktické úchylky na môj veru. Kričím do éteru aby som si pustil na špacír aspoň tú hudbu budúcnosti. Nevenujem sa myšlienke ako onoho dňa, onoho dňa, ktorého som sa postavil životu do smrti tvárou v tvár. Nemám návod ako vykresliť tvoju kauzalitu. Ale môžeš si pripadať ako doplnok, keď v jej hale tela sa ozýva tvoja nevedomosť. A staré ryty, ktoré majú svoj obzor vybájnený do hôr. A hory a všetky mramory, ktoré ležia na ceste. Čisté myšlienky, ktoré artikuluje význam, ktorých sa ustaľuje.Človek nevie, lebo keby vedel by sa bol dávno zkántril. Nato, ale mu nechýbalo. Ostatne sa ani nezdalo ako som povedal si o tebe myslím čo si myslím. Som zmenil už tak zmenený názor, ktorý som mal v podstate do doby do akej som sa nechal presvedčiť. Slabá kreatúra akou som som sa nechal presvedčiť bludmi. Ale to sa zmenilo, lebo vidím dnes veci istejšie a presnejšie ich viem zachytiť. Idem v diaľavy, ktoré mi nejdú z hlavy. Aby sa zmenilo pozadie všetkého života v kultúre na strome, ktorého vetve siahajú niekde k hviezdam kde sám som asi len sám.

Všetko čoho som sa nadial. Moja nádej.   Laibach =hovno. Borghesia je terno. Bingo a oingo-bingo-boingo. Moje telo ako zmysel života, ktorý mám niekde na fleku. Fleku som tušil respektíve zrušil ´zmysel života´ ako pojem hraničný. Ale vo všeobecnosti vo všeobecnej večnosti už iba z vďačnosti sa dokázať vzdať svojho druhu ´seba´. V prospech prírody. Egotypickým postojom, ktorým myslí, ale nezabíja vedomie svojho druhu ja, ktorým je ona skladba skutočnosti čo nevytvára žiadne presahy, ktorými sa dokazuje, že zmysel slov je niekde vo hviezdach, ktoré človek dosiahne až sa prehmatne. V každom mojej odhade je zrnko pravdy a keď už nie pravdy tak skutočnosti, ktorá je mimovoľná. Vôľa, ktorá by tú skutočnosť mala držať v rámci nejakého druhu človeka v rámci medzí toho, ktorého jazyka, ale nestačí aby sa v jazyku muselo stávať všetko samozrejmé. Recyklické a iné kultúrne šoky, ktoré sa vracajú ako také tiky voči ubezpečeniu, že k vedeniu nebude význam ani toľko znamenať ako jeho ´dlhosť´. Asi tak, že tým procesom skracovania myslí proces skracovania vedenia, ktoré je v rámci všetkého nezanedbateľné asi ako opomenutie na vyzdvihnutie svojho ´ja´ z nebytia do akého sa prepadlo.

V budúcnosti, ktorá mi nič nehovorí, ktorá je v prítomnosti seba; dávno na čase. Dávno na čase, ktorý je ako klinec v rakve. Niekto klope v mojom sne na rakvu.

Žatva bude ale najprv musím odtlakovať kotol. Stres vyfučí, a mne z očí vypadne ´svet´.  A nie, žeby som ho bol hľadal. A nie, žeby som ho nebol našiel, ale okolo sa miera do akej sa veci merajú dá vystihnúť od prípadu k prípadu na aký sa zdá byť sebou. Nič dobré neveští, že sa zmestí do kože, ktorá ho drží nad hladinou bolesti sveta  v akého očiach ešte neklesol pod ňu.

Nalejme si čistého vína a vykloktajme huby dechtom. Aby sme si neverili a aby sme si verili je obsiahnuté v jednom, ale nikoho nikde nevidno. A čím skôr sa podejeme tým skôr sa spôsob ako sa poistiť proti prápadnému kolapsu bude istejšie. V sebavedomí, v ktorom sa klín vybíjal klínom. Ostala plávať pravda hore bruchom. Nech si ma nikto neželá ako každý. Niekto taký, ktorý mi neleží na podlaží. Baží a baží, lebo si nevie priznať, že z podstaty vojny sa mu dokázalo, že budeš automatizovaný ako ten, ktorý je od teba na hony vzdialený, ale bez viny. Nech sa ohadzuje kameňom každý sme pod nejakým tlakom. O to nejde, že kto ho koľko unesie, ale sila charakteru je profilom aj iného hodnotového usporiadania ako toho diania, ktorého kontext je z čista-ista neutrálny. Skrumáž alebo blamáž, ktorá sa medializuje v ´správe´. Neviem, ale čo koho do toho čo kto kde má v úžine.
NAkoľKO sa vzďaľuje ideálu čo ho popichuje ako do svojho týla pritvrdzuje. Dávka reality, ktorá preberie každého smrteľníka. Každého toho istého smrteľníka preberie k životu, ktorý nemienim ani komentovať a ani evidovať. V poznaní, že sa inštrumentálny horor pojmového značenia neutralizuje? Je subjekt z vlastnej vôle subjektom? Emancipácia cieľavedomia. Byť by história nemala cieľ svojho konca v sebe. Začiatkom toho všetkého sa môžno by našlo niečo na zamyslenie, ktoré chce ČAS. Čas ten, ale nikto nemá. Preto je jedno, že kto chce čo chce, ale jedno aj to, že kto chce nič nechce.

Úmysel  ako spätná väzba, alebo reflexia reality z akej nemá význam vychádzať do sveta? Zo sveta sa nedostaneš nikde inde ako do smrti. Od veci vo veci, ktorá je bez ´seba´. Jej ja je v konečnom dôsledku za hranicami poslušnosti. Prečo sa chápať len samého seba? Je také jednoduché byť ako nebyť? Víťazom v spoločnej porážke? V ukážke sveta inteligibilného stredu, ktorého opisom sa dostáva do zásvetia v úžinách formy aká je relatívna voči svojmu obsahu? Enteogenetický fenomén je v superlatíve. Nebuď, ale ty v genitíve skôr sa prepracuj do inštrumentu. Ako inštrumentu na entu. Zhodiť sa môžeš, ale dosť hlboko nato aby sa ti oplatilo sa ešte vôbec postaviť. Predsa si sa len mi zmohol na niečo okrem bedákania. Starosti zahoď a uvidíš ako sa ti povodí. Menom jej to nebude, ale narábať za seba môžeš čím iným len nechceš. Vyeliminovať svoje predsudky ako z hry sa vykočírovať. Možno v tom najprudšom strese, ktorého možný fragment nechal na seba čakať večnosť, ale tú len v tej dobe v ktorej je večný aj návrat mohol ´objaviť´. Nový Kolumbus, ktorý nešetril chválou, ale ani tej sa mu nedostalo.

Možno mu šlo o špecifický sklon sa večne vracať. A možno sa z toho sklonu k večne sa vracajúcemu ani nemal ako priznať. Ja ako ty a my ako vy. Všetko vyznie ako umelé. Slová sú umelé protézy. Slová čo nenesú transmisie duševných pochodov ďalej ako skrze jednu prítomnosť-v-dvoch. Trpieť jedného človeka a vytrpieť dokonca jedného človeka. Forma asimilácie, ktorá sa neopotrebuje iba hlbokým nedorozumením, ktoré je pritom všetkým čoho sa človek o sebe pri vedomí môže chytať. Ale o sebe pri vedomí neexistuje nikto. Tak by sa vedomie musel prenášať z človeka na človeka ako mor. Mor látkovej výmeny transcendentného svedomia existujúceho za predpokladu, že človeka sa nedotkne z núdze cnosť do poslednej nekonečnosti večného návratu, ktorý mu sľubuje od ktorého si sľubuje ten istý život. Hovorí, že všetko má svoje medze, ale tyrania nemá svoje medze.

Človek taký aký je v celku svojho logu, ktorý v logu sa stretáva z vôle cudzej. Všetky medze sú cudzie. Návratnosť ľudská, ale je čistým nezmyslom. Nikto to jest ´žiadny život´ nie je návratný pretože každý život je nenávratný. Aj keď ma poháňa zmysel tak nie v zmysle, ktorý hľadám. Snáď sa zmysel života nenájde na nejakom nevhodnom mieste, ktorého stredobodom je ČAS. Ale to je len čisto ľudská domýšľavosť. Veď fakticky človek žiadny nevie ani kam čas ide. Nikto čas sledovať kam ide nedokáže len ten je bez jazyka čistou abstrakciou. Človek, ktorý neovláda ´jazyk´ neovláda ani ´čas´. Pre človeka mnohých čias sú mnohé jazyky výzvou, ale priame stotožnenie jazyka v čase a času v jazyku sa človeka nedotkne. Verím, že s očami na stopách sa mi nedostane pravdy iba z núdze cnosti.

Mojím spôsobom, ktorým sa realizujem sa inštrumentalita môjho osudu dá chápať AKO jednotný návrat v logos. Ibaže nato by si už musel veriť v onen logos. A ja v logos neverím. Neverím v konkrétny matrix teda v matricu nesubstančného ontologického modelu. Vlastne mi len logos akým má byť matrix v žalúdku ani nesedí ani nestojí ako ten rozum. Zbytočné dohady, a zbytočné odhady..samozrejmé automaty na úzkosť a roviny zdania. Všetko v jednej rovine zdania, ktoré je v závislosti na osobe nahraným celkom ´zhromaždeného´ v dave. Medze má iba prítomnosť, ale večnosti nekladú sa. To klásť je pritom dôležité v tomto kontexte. Čo kladieš kladieš na svoje myšlienky , ktoré ti nikto nevysí, ale ani nesúdi. Buď ako buď osud, ktorého začiatkom konca k dispozícii svojho JA sa ´počínaš´. V debate ako vo vate. Každá taká debata je ako vata, ale sklenná. Humanita silne vyvatovaná sklennou vatou. Nad vatrou, ktorá v hore páli sa ako bieda. Ledabylo a biedabylo. Tak by zhodnotil život, ktorý sa mu večne vracia na rozum, ktorý  stojí lebo sa premenil v stĺp. Tak stojí ako v nirváne svojho vedomia od akého sa myšlienka zdá odtrhávať ako reality. Musí ísť o nejakú textúru ináč to nevidím. Realita je textúrou fysis. Fysis je skúsenosťou Polis či Misantropolis.

Hybná sila sa spustila do reči formy, ktorú zniesla zo sveta za nič na svete, ktorý sa obrátil v mene, ale akého konca ešte nikto nevidel. Vlastná iniciatíva, ktorá nebýva tak dávna. Dávna býva, ale nie celá. Svojho ja sa dožaduje kým sa z reality vytráca situácia. Všadeprítomný prvý plán B, ktoré stroskotal na pláne A. Celá figúra všehomíra. Súhra logických koncov aké domýšľa dokonca aká pravica, ľavica, cica, mica. Centrum pre kognitívnu vášeň čo tu a tam koncentruje filozofického človeka ako pacientku prírody. Transmisia je vektorom, ale nie simultánne. Z vonkajším svetom to nemá nič spoločné.

Nato by si snáď neskočil. Realita vychádza najavo v pravde, ktorá je ako slovo. Slovo, ktorého moment je momentum prekvapenia. Pakultúra. Znamená kultúru ´po´. Doslovne, ktorá sa stala kultúrou zo zvyku, ktorý chráni tak, že usmrcuje. To je presne zvyk, ktorý si nehodlá osvojiť. Zo zvyku živý Nietzsché, ale k tomu pobáda. Len sa ´staň ´tým kto si. Veď vonkajší svet ťa beztak nedostihne. Je postavený na falošnom zdaní, že každé zdanie je falošné. Prestať znamená aktivitou, ktorá je mu vlastná sa mať k činu ako jednému životu odkázanému na smrť. Každý život, ale odkázaný na smrť, ktorá je za zrkadlom vedomia tým pravým daná do daru. Nie v dare ´života´ totiž je ´chrbtová kosť´, ale v dare smrti. V dare smrti je charakter života obsiahnutý. V dare sa zbaviť seba.

Kultúrne ohlupovanie, ktorého sme svedkami je tiež súčasťou toho, ktorého ohlupujúceho ´bytia´.  Zo seba vychádzať ani toľko nechce čas ako sebasprítomňovanie sa k logu. K logu. Čo by musela byť vlastná schéma toho, že k čomu vôľa. Otázka filozofie, ktorá nemala byť iba memoárom teda BIOS. Memoárom obce.Memoár obce, ktorý prechádza z jedného času na čas do druhého. On si síce všimne, že sa ´deje´, ale zo zvláštneho ihla pohľadu do duše ho pichne. Aby sa postavil zubatej, ale nebude mať ľahké vedomie. Tak je mu Zem ľahšia ako smrť, ktorá je vlastným stredobodom vedomia, ktoré okolo nej gravituje. Smrť čo je paradox drží človeka keď nie priamo na žive tak aspoň pri vedomí.

Pretože nič nedrží človeka pri vedomí tak ako smrť tu, ale bude musieť byť ešte niečo čo človeka drží pri živote. Život a vedomie toho života totiž nie je jedna a tá istá vec o sebe. A keby aj bola jedna a tá istá vec o sebe byť by zo života sa malo stať už len zvláštne prázdno ani také na slovo vzaté prázdno by nezmizlo hneď ako enigma. Enigma, ktorá sa pustila za šťastím, ktoré z hrdla vykričím. To by si ho tam musel mať. Nikto, ale nevedel, že načo šťastie, ktorého duchom neprítomný človek nie je schopný. Zrejme nato reagoval OTEC, že nie je schopný šťastia už preto, že musí udržiavať jeho ilúziu optickú ako medz medzi temným a menej temným. Nie je negatív toho celého prekonávania ´ideou´? On ako si svoju vôľu nechá zdať? Myslíš, že teda si? Ani ten najdodvážnejší nevie, že čo vlastne myslí aby nato mal aj odvahu to vedieť.

V rámci sebavedomia sa mu musí veriť, že dokáže uskutočniť svoju individualitu ako pravý zmysel života, ktorého začiatok  konca by v bytí predsa musel dobehnúť. S prvými naposledy a s poslednými poprvé. Útočisko, ktorého je svedkom.Jedným okom dnu do seba a druhým okom von zo seba. Naposledy   sa pozrie kde chce. On vie, že čo myslí z toho nevie výsť. Obsedantná neuróza moderného života, ktorého následky sú nedozierne a nedopočuteľné.

Z toho fóra spadol ako taký si udrel pysk. Obyvkle sa musí uznať, že uznať sa nemusí nič. Kondicionálna depresia. Kondične ako z hora nadol padá hviezdne popoludnie. Stačí povedať, že nie, ale hviezdne popoludnie príde ako v to momentum. Dátum akého sa nedočká. Pretrie si očká aby videl skrze bytia hodiny. Nie, alebo áno sa nedá vyjadriť medzi rečou aj keby druhým dychom dodal; W sa musel obetovať ako ´nadčlovek´. Nevie, že meno W mu nič nehovorí, ale zahorí keď už ničím iným tak nesmrteľnou výzvou po obetiach sebadeštrukcie. A na viac sa k sebe nedá povedať. Demagógia. Futurulógia depresívne momentky jednej študentky večnej. Nepovedz, že si do študentky sa nezaĺúbil až po uši. Jeje, ale jej Zem je zasľúbená ´inému´. Vždy inému ´životu´, ktorého sa nedopátra. Chátra pri opitá sa vysnorila z jej brlohu v rohu sveta. Tam čakali na koniec jeho iného. Nehovoril nikdy o rovnakej smrti, ale vždy len rovnakom živote. A aj keď viem, že smrť je vždy iná ako život tak ako ani smrť, ale ani život si nemyslím, žeby bol rovnaký s niečím. Pokiaľ , ale neidentifikujem život ako niečo dávno identické so smrťou. Ako nejaký plagiát. Plagiát spečateného pochybenia o realite. Realita, alebo spôsob ako sa jej vyhnúť ide cez mŕtvoly. To sa o ľudskej histórii dá povedať s určitou určitosťou, že sa cez mŕtvoly vyhýba všetkému čo by jej mohlo byť na prekážku. Pretože sa z tohoto hľadiska by mohlo zdať, že keď sa história takto kľučkujúca vždy vyhýba tomu čo by mohlo byť jej na prekážku cez mŕtvoly, že má cieľ, že každá prekážka, ktorej sa vyhne jej smer zmení čím sa teoreticky ona história priblíži ďalej k cieľu.

Tam kde sa skrížia cesty si ublížia ako v moci neznámeho, ktorého sa dobrali do budúcnosti celého, ale automat logu od toho živého ja ani nevzal za svoje pocity, ktoré šli stranou pravdy. Nie je tam vonku niekde posledný z posledných dní života tvojho ja, ktoré už tam v diaľke má čo má za bolesť katarzie formálneho svedomia celého humanity jedného človeka jeho averzie?

Po tom ako sa do schránky schémy identifikujúcej ´bytie´ zreviduje vízia dostane sa k fragmentu thanatu. Neodmysliteľné legendy rozhostilo sa po nich v nehybných stojatých rozumoch pod úrovňou bolesti Zemské teleso, ktoré ako také živelné hebedo sa ´ uskutočnilo´ v tvŕdzi čo na porúdzi má. Každá, ale minca afektu dobrá. Skloniť nad stratou sa, a prejsť životom bez debaty čo počuť z trinástej komnaty. Veď tak pravil Zarathuštra..