národný satanista

Krátce po listopadové revoluci založil Lesoochranárské zoskupenie VLK a dodnes je jeho „náčelníkem“. Pod jeho vedením se VLK stal jednou z nejvýraznějších občanských organizací na Slovensku, i navzdory tomu, že se úzkostlivě soustředí na jediné téma: ochranu lesů. Ty Juraji Lukáčovi vděčí za mnoho —pomohl zřídit první slovenskou soukromou bezzásahovou rezervaci Vlčia či nenásilnými blokádami ubránit Tichou a Kôprovou dolinu ve Vysokých Tatrách před kácením. Sebevědomý ochranář žije v Osadném na východním pomezí Slovenska. Do Brna přijel přednášet na Masarykovu univerzitu o tom, proč je existence divočiny nezbytnou potřebou civilizace. Souhlasil s rozhovorem a odpovědi nám v blízké pivnici servíroval s typickou neústupností a lakonickým humorem.

Vy jste původně vystudovaný elektrotechnik a profesionálně jste se věnoval navrhování robotů. Jak jste se odtud dostal k profesionální ochraně slovenských lesů

Ja som do lesa chodil v podstate vždy, už od detstva, keď som každé prázdniny trávil u babky. Mal som k tej prírode životne blízko a to, že som robil nejakú inú profesiu, profesiu elektrikára, bolo dané mojimi inými záujmami. Nejako som sa dostal do skupiny ľudí, ktorí chodili po východoslovenskom pohorí Čergov. Sedávali sme u táborových ohňov a tak sme špekulovali. A postupne nám dochádzalo, že to, čo sa v Čergovskom pohorí deje, nie je celkom dobré. A chceli sme mu pomôcť, priložiť ruku k dielu. Tak sme sa spojili s lesníkmi, ktorí podľa nás tomu lesu rozumeli, a tí nám povedali: tu saďte stromčeky! Tak sme sadili stromčeky. A potom nám prišlo divné, že sadíme iné stromčeky, ako oni ťažia — sadili sme smreky a borovice a náklaďáky odchádzali plné jedlí a bukov.

Nuž a tak sme potom začali pozorovať, ako pestuje les príroda a čo s ňou robí človek. Upozorňujem — to už dnes mnohým ľuďom nedochádza — že sme boli totálne odrezaní od akýchkoľvek zdrojov zo sveta. Tu zo západu nebola jediná knižka, takže akékoľvek myšlienkové prúdy, filozofické alebo environmentálne, tu boli totálne neznáme. O to viac ma potom prekvapilo, že sme tu prišli na rovnaké veci, ako ľudia v Austrálii alebo v Amerike.Tak sme opustili spoluprácu s lesníkmi a začali sme partizánčiť, totiž vyťahovať práve tie stromčeky, ktoré sme pred niekoľkými rokmi sami sadili. Namiesto vyťahaných smrekov sme zakladali jedľovo-bukové porasty zo stromčekov, ktoré sme povyťahovali z lesníckych ciest — lebo na tých bolo na každú jar veľmi veľa samosejok. Doteraz sú tam, ty naše štyridsaťročné jedľovo-bukové lesy, ktoré sme vytvorili. Ale i to je vždy iný les, než aký vypestuje príroda, lebo človek má iný algoritmus — kde sa mu ľahšie kope, kde sa lepšie postavil. Príroda vyberá podľa iných kritérií. Ona rozsadí milión semien a sto sa ujme, na tých úplne najlepších miestach. A tam sme začali špekulovať, že je treba zmeniť legislatívu, zmeniť lesnícke plány, obmedziť ťažbu a niekde neťažiť vôbec.
Zlom pre mňa ale predstavovala i tá moja profesionálna práca. Lebo ja som pomáhal pri vytváraní umelého života, videl som, ako ťažko sa to rodí a aké dokonalé veci sú už hotové v tej prírode, ako to funguje. Tam som začal chápať, že tomu vôbec nerozumieme. Na tých stonožkách som si to všimol — riešili sme kráčajúce roboty, to je mimoriadne ťažká vec, orientácia a tak — a potom človek leží v lese a vidí stonožku, ktorá má tristošesťdesiat nôh, nezakopne ani o jednu a ešte sa to vie množiť. Keď si predstavím, že vytvorím robota, ktorý sa sám opravuje a ešte sa sám namnoží, že prídem o rok a mám štyroch robotov, a chodí to dokonale — veď to je úžasné! Ja som zistil, že deväťdesiat percent ľudí si ani neuvedomuje, ako sa vlastne množíme. To všetci berú ako takú srandu. Taký dáky úkon a potom sa dakdo narodí — ale keď človek začne nad tým technicky premýšľať, aké zložité to je vlastne programovanie! No dostával som sa k ochrane prírody cez tú estetickú stránku, že lesy sú pekné, rys je krásne zviera — ale aj to, že je mimoriadne dokonalá a skoro nič o nej nevieme, to je pre mňa neuveriteľné.

foto: wolf.sk

Takže to bol taký filozoficko-ideologický prelom, po ktorom som sa tým problémom začal zaoberať radikálne. A slovo radikálny, ako vždy zdôrazňujem, je odvodené od slova radix — koreň, inak povedané som sa snažil dôjsť ku koreňom veci. Radikálny neznamená extrémny, čo si verejnosť bežne zamieňa.
Tak sme s mojimi kolegami zistili, že problémy sú ešte hlbšie, než sme si mysleli, že nie sú len estetického charakteru a že spoločnosť je premorená ľahostajnosťou. Keď ľudia idú po lese, vidia, že sa rúbu stromy, tak si povedia: „no to je v poriadku, lebo to robia tí odborníci“. Ľudia si myslia, že na všetko existujú nejakí ľudia, ktorí tomu rozumejú.„Predsa tomu musí rozumieť, keď je lesník!“ Lenže on tomu nerozumie, pretože pochopiť prírodu je mimoriadne ťažké.

Vy tedy dospíváte k závěru, že lidé přírodě škodí z nevědomosti. Jakým způsobem vůbec lze dlouhodobě zajistit, že si lidstvo pod sebou nepodřeže tu příslovečnou větev, že nezničí předpoklady své vlastní existence

To je veľmi ťažká otázka. Jedna vec je, že ja sa snažím, aby sa naša organizácia venovala jednému problému, ktorému rozumie. To je veľmi dôležité — neskákať z témy na tému. Preto sa snažíme držať témy lesov, lebo problémy v tej oblasti sú bohužiaľ obrovské. V tom živom, zložitom svete okolo nás sme si vybrali iba čriepku, lebo les nás zaujímal. Lesy sú pritom ináč veľmi ľahko pochopiteľná téma, lebo na rozdiel od takej energetiky má jasný estetický charakter. Ľudia ju vnímajú intuitívne od detstva . O to viac ma zaráža, že i v tejto téme máme v presvedčovaní ľudí veľké problémy. A obávam sa, že je to dané mentálnymi schopnosťami obyvateľstva. Lebo niekto nepochopí nikdy nič. Kedysi som sa snažil a hustil do každého. Ale to sa neoplatí. Polovica ľudí je odpísaných, tí nikdy nič nepochopia.A potom zostáva druhá polovica, z nich niektorí, nie všetci, niečo pochopia.

Nie som za nijaké zovšeobecňujúce riešenia, ktoré všade treba kopírovať, lebo situácie sú rôzne. Ale mne osobne vychádza, že odborné argumenty sa oplatí rozprávať fakt iba tej elite. Veľmi úzkej, ktorá je schopná s tými dátami pracovať. A politici to nie sú. Argumentácia typu štúdia proti štúdii je cesta do pekla. Najmä pri zložitých témach — a tie, o ktorých hovorím, sú mimoriadne zložité. Keby mi niekto zaplatil veľké peniaze, bol by som schopný zastupovať ľubovoľnú stranu. Odborné argumenty by som našiel pre všetko. A to sa týka lesov aj globálneho otepľovania.

Preto je dôležitý prístup, ktorý ma naučil Tóno Markoš (český biolog — pozn. red.). Že my tu žijeme v nejakej krajine a chceme tu žiť tak, ako sa nám to páči — a nám sa tu páči nevyrúbaný les. My na to predsa nepotrebujeme žiadne štúdie, hej? Sú iné také mantinely v ľudskej spoločnosti. Keby som sa rozhodol, že idem skúriť kostolné lavice z nášho kostola, a oni mi povedia, že nie, tak im budem vnucovať EIA, chcieť po nich, aby mi dokázali, že sa to z hľadiska výhrevnosti neoplatí? Ale takú hru my hráme s prírodou! Hovoria, že v lese je toľko kvalitného dreva a chcú ho. V kostole je tiež drevo, ale ten je pre nás tabu, je to boží chrám. Nejako sa stanovili normy, že lavice z kostola páliť nebudeme. A ja nevidím vôbec žiaden dôvod, aby sme si nestanovili normu, že nechceme, aby sa toto niektoré drevo spaľovalo. A žiadne EIA — koniec! A taký argument sa nedá prebiť odbornou štúdiou. To je jeho obrovská výhoda. My občania nechceme, aby sa v rezervácii Udava ťažilo. Koniec. Lebo keď začne tá bitka, tak aj keď my máme vždy tých vedcov s desaťkrát väčšími citačnými indexmi ako protistrana, debata môže pokračovať do nekonečna. Ale keď poviem, že tu sa proste ťažiť nebude, tak to je koniec, debata skončila. Nám sa to páči nevyrúbané, my tu chceme jedľobučinu a hotovo.

To je zajímavé, že podle vás není odborná argumentace strategicky nejpodstatnější. Přitom tady v           České republice se strategie ekologických hnutí proměnila směrem k úzkostlivě odbornické argumentaci —v devadesátých letech se stavělo mnohem více na argumentech volby z morálních, etických nebo estetických důvodů, nehledě tolik na vědecké argumenty a výpočty a studie protistrany. Jak se vám tento vývoj ekologického aktivismu jeví?

Paušálne riešenia neexistujú. My tiež máme štúdie a používame ich. A nedá sa paušalizovať, akú stratégiu používať. Lebo keď sa používa dáky typ stratégie a už nie je účinný, lebo tá protistrana si vždy vypracuje protitaktiku, tak je treba prirodzeně zvoliť iný. A stratégia povedať „my to tak chceme“ nám príde vhodná, lebo bola a je na Slovensku účinná. So zmenou v kvalite či radikálnosti aktivizmu to nemá žiadnu súvislosť. Ide tu o to nájsť koreň, príčinu problému. A akým spôsobom sa snažím ten koreň ošetriť, to už je iná vec. Ísť ku koreňom veci je najdôležitejšia vec, a to sa myslím zhoršilo. Táto snaha dnes environmentalistom veľmi často chýba.

zdroj: youtube.com
Nechcem povedať, že sa radikálnosť stratila — ostatne ani že by nikdy nebola. Neprejavuje sa tým, že vystavím niekde transparent, alebo ho nevystavím, pretože mám namiesto neho štúdiu. Radikálnosť spočíva v tom, že sa nebojím povedať: toto je chyba. A tu má environmentálne hnutie všeobecne obrovský problém, že nejde po koreni veci.

Když hovoříme o kořenech ekologických problémů: sílící hlas v zahraničním ekologickém hnutí v poslední době označuje za příčinu ekologické krize ekonomické uspořádání společnosti, založené na imperativu zisku. Například Naomi Kleinová říká, že problém změny klimatu nespočívá v oxidu uhličitém, ale v kapitalismu, který musíme vzhledem k vážnosti situace zásadně proměnit. Potřebujeme podle vás zásadně odlišnou společnost a odlišné uspořádání společenských vztahů, nebo jsme schopni se ekologickému kolapsu vyhnout i v rámci mocenských mantinelů dnešního systému?

Ja sa snažím chrániť lesy a to, na čo sa pýtate, je na omnoho hlbšie sociálno-politické štúdium. Ale názor na to mám a je opäť radikálny. Myslím si, že na Zemi nikdy nebol žiadny zlatý vek — človek ničil prírodu vždy podľa toho, čo mu dovoľovali prostriedky. Na Veľkonočnom ostrove vyrúbali Polynézania úplne všetky stromy do posledného. Nedokážem si predstaviť, že by na Slovensku prišli Slováci aj k poslednému stromu a ten zrezali. My si radi hovoríme, že kedysi to bolo úplne ináč a že indiáni dbali o prírodu, ale nie je to také jednoduché. Ja mám takú teóriu, že už medzi neandertálcami boli developeri a ochranári a že usporiadanie spoločnosti je vždy prirodzené, nikdy ho neovplyvňuje žiadny Boh alebo dáka tretia sila, že ho staviame my. A rozhodne si myslím, že to najhoršie, čo môžeme hovoriť, je, že tí zlí developeri alebo kapitalisti nám tu zničili prírodu. Veď to je ich biznis! Biznisom developera, ktorý rozvíja zjazdové lyžovanie v Tatrách, je rúbať stromy a stavať lanovky. Ja po ňom nemôžem chcieť: „ty buď morálny!“ Jeleň, keď vidí vlka, ho nezačne presviedčať, aby sa stal vegetariánom. To je absurdné. Jeleň rieši problém inak: utečie, ale veľakrát sa aj s parohami postaví proti vlkovi. To som videl. Že sa tu niekto rozťahuje, ničí prírodu a nám sa to nepáči, to je náš problém. Keď niekto chce zmeniť svet, mal by začať od seba. Kto ma pozná, vie, ako žijem. Ja som v živote nemal, nemám a nebudem mať auto. Kúrim len drevom a dokiaľ moja žena Dáša nedostala rakovinu, nemali sme ani kúpeľňu. A keď stretnem environmentalistu, ktorý tu rieši globálne otepľovanie a pije Coca-Colu a vozí sa v mercedese — nechcem povedať kto, ale niekoľko takých poznám — tak to je na vracanie. Celý problém je treba začať riešiť od seba. Vždy sa spýtať: „čo som ja urobil, aby to ten hnusný kapitalista?“ Je v nás, či je tu veľa developerov a čo im dovolíme. Na Šumave neurobili paseku len tí drevorubači či kto. Keď je v Prahe street party, je tam päť tisíc ľudí. Keď je blokáda na Šumave, príde ich pätnásť? Keby ich tam bolo päť tisíc, tak sa tam polícia ani len nepôjde pozrieť. Problém je nie v tých, čo rúbali stromy, ale v tom, že tam neprišlo päť tisíc českých občanov. Developeri pôjdu až tam, kde budú zastavení. Nemôžeme chcieť, aby boli lepší. Lepší oni nebudú. Vlk bude loviť jeleňov a kapitalisti budú vždy hnusní kapitalisti.
Myslím si, že i na tom Velikonočnom ostrove bola veľká časť tých, ktorí vyrúbali aj ten posledný strom, ako aj tí, ktorí vedeli veľa a mnohí asi aj viacej než my teraz. To je tá elita — celá spoločnosť nikdy nebola tak uvedomelá. Celá bola taká, ako je aj teraz. A zajímalo by ma, ako rozmýšľali na Veľkonočnom ostrove tí, ktorí videli, kam to ide. Že čo s tou spoločnosťou urobiť, ako ju zmeniť. Isto tam boli takí ľudia a nevymysleli nič.

Předpokládám, že vy, vzhledem k tomu, že jste se na to ještě nevykašlal, věříte, že takový konec není nevyhnutelný.

Ja verím v silu. Keď my budeme silnejší, oni zájdu len na určitú hranicu. Určite sa neoplatí vychovávať ľudí a apelovať na zmenu politického systému. Vždy sú tu ti, ktorí budú svine, budú mať viac peňazí, vedia zarábať. Niekto vie zarábať, niekto rozumie lesu. Ale našťastie pre nás je ten systém nastavený tak, že politici stále ešte potrebujú nás ako voličov. A to je mimoriadne účinná zbraň — keď sa povie, chlapci, nebudete v parlamente, bo Šumava. Tým smerom je treba ísť.

Bohužel mnoho ekologů, teoretických i praktických, pozoruje, že korporacím se stále snadněji politika ovlivňuje právě skrze peníze. A docházejí k tomu, že je třeba jim to znesnadnit.

Ja si myslím, že keby tu bol voľný trh, máme pokoj. Všetci z toho idú odpadnúť, ale tu voľný trh nie je nikde. Každý má regulovaný trh. Ako môžu stáť banány tridsať korún za kilo, keď len doprava stojí šesťdesiat? A benzín akú má reálnu cenu? Osem euro a predáva sa za dve. Keby neboli dotácie, svet má o poznanie menej environmentálnych problémov. V tomto bol katastrofou napríklad Kjótsky protokol. Pamätám sa, ako si roku 1991 predstavitelia Svetovej banky medlili ruky, „fasa, sedemdesiat miliárd dolárov dotácií na znižovanie emisií CO₂“.

Takže vy tím skutečným volným trhem vlastně myslíte, že by se započítaly ty takzvané ekologické externality…

…nič by nebolo treba počítať. Keby niekto mal tuto pri Brne vyrúbať strom a odviezť ho dvadsať kilometrov, stálo by ho to nepredstaviteľné čiastky. Nikto by to neurobil. Žiadne externality netreba počítať. Dnes tu nadmernú dopravu umožňuje dotovaný benzín, dotované cesty a infraštruktúra. Týmto vzniká obrovský deficit, ktorý si nepripúšťame. A vďaka tomu je tu benzín taký lacný.) Až toto energetické dotovanie prestane, sme hotoví. A to potom volám voľný trh. Každý nech si za seba zaplatí! Žijeme vďaka rope. Dotuje sa ropa, dotuje sa letecká a lodná doprava, a tak sa sem dostanú lacné banány. Ale až toto skončí — a to skončí — potom konečne nastane voľný trh a uvidíte, ako sa to rýchlo porieši.

foto: archív LZ VLK
Takže tvrdíte, že civilizace nakonec musí zkolabovat do nějaké formy lokálně soběstačné společnosti?

Nie, nehovorím o žiadnom kolapse. Hovorím o tom, že sa tu všetci bavia o globálnom otepľovaní a o tom, čiže jadrové alebo fotovoltaické elektrárne, a mňa to vôbec nezaujíma. Problém spočíva v tom, že máme stokrát väčšiu spotrebu, ako máme mať.

A jak to máme tedy řešit?

Jediné riešenie je úspora. My musíme niekoľkonásobne znížiť spotrebu, lenže to je politicky nepriechodné. Tu nikto, žiadne ekologické hnutie, nemôže prísť s tým, že je treba radikálne znížiť spotrebu. To vám hovoria v Greenpeace i v Hnutí DUHA, že to by im žiaden politik nezožral. No potom si hrajme na problém s globálnym otepľovaním a alternatívnymi zdrojmi. My na to nemáme!
My sa tu len hádame, či také zdroje alebo také. Ale hádať by sme sa pritom mali o to, ako znížiť spotrebu. Mňa prišli Slovenské elektrárne kontrolovať, či nerobím podvod, lebo som mal nižšiu spotrebu ako stará babka, ktorá žila sama.

My se tradičně ptáme, jak se snažíte snižovat vlastní ekologickou stopu, a vy jste nám na to odpověděl, aniž bychom se museli ptát, to je pěkné.

No ešte k tej spotrebe. Všetci moji kamaráti sledujú spotrebu elektrickej energie, ale keď už hovoríme o ekologickej stope, taká výroba počítača spotrebuje viac energie než on za celú svoju životnosť. To znamená, že je úplný blud hľadať počítač s najnižšou spotrebou. Dôležité je si počítač nekúpiť. Či kúpiť si nové ekologické auto — to je proste nezmysel. Preto my vo VLKovi berieme zásadne staré vyradené počítače, ktoré už boli použité. To je u mňa úspora a nezaujíma ma, koľko to zožerie. Tri počítače mám doma neustále zapnuté, a i tak ma prišli kontrolovať. To je preto, že najväčšiu spotrebu majú mrazničky a chladničky — a tie majú všetci v dedine, len my nie. Pivnicu máme a to nám stačí.

Povězte nám ještě něco o tom, jak se dnes daří vašemu Lesoochranářskému sdružení VLK. Před pěti lety jste hovořil pro SME o situaci v Tatrách takto: „Zmenšenie rozlohyprísne chránených území v TANAPe na úkor kľúčových biotopov kamzíka, svišťa, tetrova, vlka, rysa, medveďa nemá obdobu. Nebola celospoločenská diskusia, ani odborný prieskum dotknutých území. Jedinými záujmovými skupinami, ktoré profitujú, zostávajú lesohospodári a podnikatelia v cestovnom ruchu.“ Co se v Tatrách za těch pět let změnilo?

Konečne jednoduchá odpoveď — v Tatrách sa nezmenilo nič. Oni majú zaujímavú taktiku. Nikto nechce, aby bol konečne v Tatrách aplikovaný nejaký medzinárodný úzus pre národný park. Keď sa povie v Európe národný park, znamená to 50 až 75 % bezzásahového územia. Za Radičovej neexistovalo poriadne ministerstvo životného prostredia, lebo bolo zrušené za predchádzajúcej Ficovej vlády. Keď ho po roku obnovili, minister Nagy s nami celkom ochotne komunikoval a chcel problém riešiť, ale vláda po trištvrte roku padla. Za desať mesiacov sa nedá urobiť nič, sotva za tie štyri. Myslím si, že protistrana od tej doby umelo udržiava stav, v ktorom sa nedajú Tatry za štandardný národný park považovať. To ani nehovorím o veľkosti bezzásahového územia, ale len o jeho jasne stanovenej hranici. Lebo týmto skupinám práve vyhovujú nejasné pravidlá. Keď neexistujú jasné pravidlá, rozhoduje, kto má viac kamarátov v mocenských pozíciách. My chceme, aby bolo jasne povedané, kde je hranica. To sa volá zonácia. Urobí sa čiara, tu sú medvede a tu lyžiari. Koniec. A tu si robte podľa zákonov, čo môžte. Ale také jasné pravidla nikto nechce. Tak sa vlastne všade môže robiť všetko a všetci majú nádej, že až príde dáky dobrý minister, budú môcť stavať aj tam, kde sa teraz nedá. Pevná čiara by im zrušila takú možnosť. Za päť rokov sa v tomto skutočne nezmenilo nič a to je jasný signál, že tu nejde o to, aká politická strana je pri moci. To spektrum záujmových skupín, ktoré chcú Tatry pľundrovať, prechádza všetkými stranami.

A jak se daří lidem kolem Erika Baláže a Karola Kaliského, kteří chtějí postupně vytvořit na pomezí východního Slovenska, Polska a Ukrajiny jakýsi „Evropský Yellowstone“, čili obrovskou, souvislou plochu divočiny?

Treba sa ich spýtať. Oni sa myslím venujú hlavne natáčaniu filmov. To im ide dobre. Túto myšlienku, zdá sa mi, opustili. Ja v tom území žijem a snažíme sa, ale nie je to vôbec jednoduché. Je veľmi zložité komunikovať o tom s miestnym obyvateľstvom. Boli tam napáchané obrovské politické krivdy, ktoré treba zahojiť, a to nie je jednoduché.

Změnil se alespoň za posledních dvacet let vztah slovenské společnosti k velkým šelmám? Jejich ochrana je přece jen nejvýraznější aktivitou vašeho sdružení.

To myslím, že určite. Tam je jeden z našich najväčších úspechov. Z druhej strany, bohužiaľ aj jeden z najľahších. Lebo vlk, to je také pekné zviera a verejnosť ho prijíma vďačne. Horšíje to s medveďmi, lebo medveď je na rozdiel od vlka komplikované zviera. Keď rozmýšľame, ako našu organizáciu propagovať, robíme rôzne PR pokusy. Keď nasadíme vlka, všetci sú za, je to zviera charizmatické. Vlk, to bol za socializmu takzvaný „Výbor ľudovej kontroly“, organizácia, ktorá chodila po krčmách a merala teplotu a mieru piva. Dnes to robí Slovenská obchodná inšpekcia. A my sme sa podľa toho pomenovali, že budeme v lesoch kontrolovať, či sa tam lesníci dobre správajú. Taká to bola slovná hračka a až neskôr sa na to zabudlo.

Proč jste loni rozhodli zahájit kampaň Biomasaker proti dotacím na spalování dřeva ze slovenských lesů ve výtopnách a elektrárnách? (O kampani se více dočtete v článku Petera Sabo v tomto čísle 7.G —pozn. red.)

Kampaň vedeme proti porušování zákona a zneužívaniu dotácií. Rôzne kumulované dotácie dosahujú sedemdesiat euro na kubík dreva, ktorý sa pritom kupuje za desať. Naviac sa to robí tak, že tí istí majitelia majú firmu, čo to ťaží, aj tú, čo to spaľuje. Čiže oni majú zisk iba z tých dotácií, to sú vždy také dvojice firiem. A spôsobuje to zase pokrivenie môjho ideálneho voľného trhu. Tie dotácie sú určené na odpadné drevo, a pritom sa spaľujú dýhové stromy. Oplatí sa porušovať zákon: keď dostanú pokutu pätnásť tisíc eur, je im to jedno, lebo zarobili osem miliónov. Podali sme asi dvadsať oznámení a nedávno sa ukázalo, že to je pravda. Urobili sme veľmi úspešnú petíciu, štyridsať tisíc podpisov, bolo to pomerne jednoduché. Rúbu sa totiž ľahko vyťažiteľné porasty pri potokoch a ľudia sú na to alergickí. A politické strany už sa sami hlásia, že to chcú zmeniť. Požadujeme zrušiť dotáciu na všetko okrem odpadu a energetických porastov. Len toho odpadu je strašne málo a energetické porasty skoro žiadne.

V jaké společnosti podle vás dnes žijeme?

Výborná otázka. Klasická odpoveď — nie moja — znie: „nikdy tak nebolo zle ako teraz!“. To už keď čítam grécke texty staré dva a pol tisíc roka, mládež bola neuveriteľne skazená, bez úcty k starým, ničili všetko a Sokrates musel vypiť čašu bolehlavu. Ale ja si myslím, že žijeme v skvelej dobe. Nemali sme žiadne vojny. Keď dnes nadávame, len si to skúsme predstaviť. Mne sa veľmi páči tá Nohavicova pesnička Kdybych se narodil před sto lety. Špekuluje tam, jak by sa v roku 1910 oženil a krásne si žil — a pritom o štyri roky začala prvá svetová vojna. Diali sa nenormálne zlé veci, potom bol chvíľu kľud a začala druhá svetová vojna. A to zažila jedna generácia ľudí a bola to katastrofa, ja ich poznám. A aj potom sa dokázali usmievať! A mladí teraz? Žiadna vojna. Podľa mňa žijeme v krásnom svete a nevieme si to užiť.

Dnes jste na přednášce říkal, že když vám bylo osmnáct, myslel jste si, že všechno víte nejlíp, a postupne se vám zdá, že toho víte čím dál míň. Co byste dnes poradil mladým lidem, kteří si myslí, že vědí všechno nejlíp, a chtějí chránit přírodu před vlastním živočišným druhem?

Môžem čosi povedať, ale i tak sa budú musieť všetci presvedčiť na vlastnej koži. Predovšetkým treba chodiť do lesa, lebo osobná skúsenosť je nedoceniteľná. Každý vám môže v štúdiách povedať hocičo, ale les vás naučí najviac. Treba v tom lese spať, vo voľnej prírode. To považujem za duchovnú i odbornú skúsenosť. Zistiť, že sa tam nepohybujú tvory, ktoré sa usilujú o môj život. To som si aj ja myslel. Chodiť do lesa, spať v lese a všímať si, čo sa deje. A nech sa každý pozerá na to, čo robí on sám. Keď chce zmeniť svet, treba začať od seba. Lebo to je to najťažšie. Posielať protestné pohľadnice do Venezuely je ľahké. Ale keď sa ozvem drevorubačovi v lese, tak riskujem aspoň facku. Preto máme podstatne viac ochrancov tropických pralesov ako vlastných lesov a oveľa viac bojovníkov proti kapitalizmu na street party než blokádnikov na Šumave. Je treba viesť vlastným príkladom.

Připravili Josef Patočka a Martin Pavelka. Další 7.G rozhovory najdete zde.