národný satanista

Čo je teda tá Pravá Vôľa? Je to niečo, čo je každému indivíduu skutočne vlastné, jeho najpravejšia vôľa ktorá by v ňom bola prítomná a nejakým spôsobom by sa prejavovala, nech by bol narodený a vychovaný kdekoľvek, nech by mal za sebou akékoľvek zážitky a skúsenosti s akýmikoľvek ľuďmi. Pravdepodobne ide o kombináciu istých geneticko-astrologických faktorov, do ktorej Crowley zakomponoval ešte viac mystiky. S poznaním tejto Pravej Vôle sa má človek narodiť, ale časom, výchovou, osobnými skúsenosťami, výhrami a porážkami sa od nej vzďaľuje, a po puberte (čo je niečo ako posledné predsmrtné kŕče Pravej Vôle, alebo často ani to nie) sa stratí na dne jeho podvedomia úplne. Na to, aby človek objavil svoju Pravú Vôľu, si najskôr musí uvedomiť, že všetko (alebo takmer všetko), v čo verí, v čo dúfa, po čom túži, to všetko je lož, je to niečo čo prebral zvonka. Musí si uvedomiť, že ľudia okolo neho nie sú skutoční ľudia, ale sú to rôzne kópie imitácií niekoho iného. Napr. vždycky keď som viedol debatu, ktorú si dovolím nazvať filozofickou, napr. s nejakým kresťanom, alebo nejakým obhajcom komunitarizmu, alebo naopak individualizmu, od každého som počul viac-menej tie isté argumenty v prospech jeho názorov (od kresťana kresťanské, od individualistu individualistické…), samozrejme rôzne skreslené podľa jeho inteligencie, všeobecného rozhľadu, vyjadrovacích schopností a podobne. Keď som niekoľkým rôznym kresťanom, ktorí sa nikdy nestretli a boli z iných, dokonca i navzájom nevraživých cirkví, povedal, že som svoju vieru dávno prehodnotil, vždycky som čelil TOMU ISTÉMU trúchlivému pohľadu, pozerajúcemu sa na mňa v smútku ako na stratenú ovečku. Vždycky, keď som sa niekomu vysmial z jeho konzervatívnych názorov, cítil som z neho v jadre ten istý, ale navonok rôzne intenzívny (myslím si, že bol len vždy inak tlmený) a rôzne prejavený hnev. Dnes už viem, že ja som sa nerozprával so skutočnými ľuďmi, keď sme sa rozprávali o tomto: rozprával som sa s tými ideami, ktoré si tí ľudia vzali do svojej hlavy, a v prospech ktorých títo ľudia stratili svoju Pravú Vôľu, a ktoré rozprávali cez ich ústa. To neboli vlastné názory tých ľudí, to neboli ich argumenty, to všetko niekde už počuli, prípadne v lepšom prípade vymysleli nový argument z toho, čo už vedeli a čo si dali dokopy, ale tým v skutočnosti len prispeli k tomu, že rozvinuli ideu čo sa usadila v ich hlave a zotročovala ich, oni nevytvorili nič skutočne vlastné a nové, lebo to, k čomu dospeli, k tomu by časom aj tak časom dospel niekto iný. Skutočne, ani ten domnelý individualista nie je indivíduum (i keď je pravda, že individualisti sú často omnoho bližšie k svojej pravej vôli než tí, ktorí už úplne dobrovoľne strácajú svoje ego v prospech niečoho iného), je len obhajcom nejakej idey a nositeľom nejakej kultúry, ktorá sa cez neho snaží uchovať samú seba – zďaleka nie je jedinečný, ako sa mu to jeho ideológia snaží klamlivo nanútiť.