Entelechia človeka takpovediac je ´domýšľanie zmyslov v práci do konca´. Zapracovať zmysly do práce ako telos. Ako cieľ ´myslenia´. Tak aspoň myslí Nietzsche, že keď má telos akým je myslenie dokonca toho domyslí zmysly, lebo The entelecheia is a continuous being-at-work (energeia) when something is doing its complete „work“. Kompletná práca je tá, ktorá sa […]

noci sú plné ďalekých výkrikov živých na umretie mŕtvych na prežitie pokladám vence v kontakte s cestou aká vedie do nemocnice nikto nečaká nato keď sa ticho otvorí ako zaschnutá rana cieľavedomie sebevedomie strecha nad cintorínom ránom sa vlečie húf hlava otcova hlava matkyna syn je bez tiaže energia meno a platonizmus na adrese pre vyvolených pohanov od prírody […]

Most lásky aký nikam nevedie poradie kontaktov s kým sa mám požičiam mu krv a kožu prejde ma smiech a ubijem hlavou svoju hlinu na hrobe nepomôže vedomie šifry prekopnúť na vysokú školu aladinova lampa medzi nohami nepríčetný duchom neprítomný za seba povedal len posledné slovo akrobat na vysutej sánke po jednej zmienke o živote ho ten prešiel

zmysle zíde z očí bolesť v každom páde hosť do domu v každom ráme spolu, spolu červené líčka prišla ma varovať sudička neprežijem svoj život v mieri a bezpečnej karme je synonymom utrpenia prežitok z vôle povýšení na piedestal samoty mizantropia ako antropologický problém spoločnosť SRO mizantropa mizentropia mizéria a entropia v jednom mizéria a […]

nekvitne už nie lásky čas je preč smejem sa bezubej mea culpa samota chce svoje noci v chlieve ale smrť nemá nikto rovno v hlave povaľovať sa v blate divókom posilovať svoj úd k jej bráne na západe nič nové okrem kože starej mŕtvi v radoch spokojne tlejú ich celé sú cintoríny utonulí medzi začiatkom konca a samím koncom si pýtajú jesť lebo majú potrisnené spodky […]

do seba zabraný otázka života a smrti na jazyku na triku vlastnom v kriku povedomé obrazy dávno stratených koncov slov čo nejdú k sebe bez mien holých ako tie steny do morku kosti preniká túžba, hlad, a svedomie obrátené proti svedomitému vrahovi na mieste činu

bez znakov aké by povedali všetko za mňa v mojich slovách už necítim ani jednu myšlienku zo súcitu blahobytu ako známku života v hladomorni pálim svoje prsty na popol z neho, ale fénix nebude vstávať ako tieň nebezpečnej ženy čo večne sa vracia k sebe bez seba odvracia moju však pozornosť na zášť čo zdiera z kosti a ciev a všetkého čo nemá na očiach ako slepé […]

driapem sa po krku hadom čo zdiveli z ich očí nesú sa mi slzy pokladám sa za koniec sveta akého začiatkom si ty mlčíš, ale až za hrob a ja nevidím do tmy aká sa predmnou rozlieva vo vojne s humanitou naveky

pozri čo všetko život vzal krvavé a dravé noci čo sme skrze ne stratili myšlienky za petami slov len sa pousmiať a íst ďalej? nie tento krát mám toho tak akurát

ho ho bolesť na kolenách som pred tebou zbieram svoje zbytky po sebe som ešte som snažím sa príliš málo na tak veľa čo chcem? smejem sa pred sebou k menu matere a otca v duchu preklínam mor človečí z očí háveď lezie po jej krku v komnatách 13nástich sami sme si na smiech v neprospech ale pobaadám že ťažké časy mám na pláne najťažšie ale už som skoro kde chcem […]