nedoberie sa ho na mieste zabudnutia potoka krve preliatého jej menštruáciou kde perie spodky hnusu plná plne pri vedomí týraná ako Zem platónskej zimy ohnisko nad slnko čo povolané sa zvíja v nepríčetnosti od kosti zlomenej proti všemohúcnosti vyššej autority čo zahodila kocky za hlavu človeka v spánku

netni do živého tni do tuhého na tŕní sa brní v každej tela bunke v maske za každou tvárou je žena oblečená aby zabíjala a nahá aby privádzala k šialenstvu ako k rozumu bez všetkého citového vzplanutia od prvého do posledného hnutia mysle na prahu bolesti

no a čo a kto sa znova narodí do smrti od konca-koncov všetkých bludov bez ich prachsprostých slov logarytmov do tanca čo nevyvoláva dobrý dojem z ničoty hmatateľnej v každom záhybe vyumelkovanej vyvatovanej druhej prírody neutíchajúce myšlienky zo záhrobia velebia iba lotériu života na smrť á gónia v bez pečí biostopkách posledného obdobia zvereného do náručia za […]

Horko-sladké tlenie moje myslenie v rozličných chodoch po hore chodoch dole po myšlienkových symboloch v pravej miere akú nepoznám milosrdenstvo hnacieho motora aké zaznám iba čas, ktorého sa vzdávam v prospech stranou myšlienky jest chrám na vrub na líc dlaňou, alebo kostrou ak pohneš vzídeš z pohnútky v afekte z šera do kontextu k svetu medzi iným spomenutým ako zo […]

dýchať sa mi nechce ani toľko čo včera smrť kde len si dýchať sa mi nechce ani toľko čo včera smrť kde len si prečo ma nepočuješ volám ťa do smrti ako sa do teba volá z teba sa ozýva prečo ma nepočuješ na hladinu ticha volám rozčeriť temné koryto pokorená je táto zdochlina je pre ňu samu žrádlo pripravené

výsmech ako karma bezpredmetná nula čin čo drží človeka ako vôľa k moci osudu sa nechať vyniesť na vrchol krve a rán ľudskej hory vypnutej v jazyku sypajúc popol do smutných lánov čo smutne šumia za horami za dolami kde sa smolia muchy v smole tmy s dolármi za horami vypnutý jazyk publika do oka mi pychá a pychá

uvedomenie si zmyslu pre pravdu, povinnosť, a iné zmyslov zbavené chtíče gýč reality ozmyslenej do bezvedomia ako atrapa relativity každého rozhodnutia každej krízy aká sa vidí byť milodarom pomenovaným po smrti z duše akú nenávidím viac než toto pozdné narodenie sa do bytia v akom sa čoskoro stiahne záclona mena jej po smrti nového novšieho ako ten […]

všetko je bezduché bahno v akom sa prevaľujem zo strany na stranu z boka na bok ja sám už čoskoro nevydržím svoje vedomie neunesiem ono neunesie mňa spadneme do protismerov a bez slov uchovaných navyše ako memento mori ako jedno večné áno a amen

vyzbieram svoje myšlienky nepristali mi musím dvihnúť sebavedomie svoje od Zeme je ako balvan kameň úrazu hľadám cestu skrze nepriestupnú temnotu osud mi nedlhuje nič a ja nedlhujem nič osudu

stres vedomia a stres nevedomia agónia stelesnenia stelesnenia v agónii nového slnka pod ním celým v bolesti sa špiním s ľuďmi si ruky špiním a duša je miestom kde na nezabudnutie moje karmické stopy stieram zbieram čo ostalo po mŕtvych a hýbem rozumom ako kormidlom kormidlom kyvadlom nič v zlom mene smrti zákona pravdy