Autor sa vo svojom príspevku pokúša diagnostikovať zmeny negatívne zasahujúce do procesov konštituovania osobnej a občianskej identity, ktoré sa udiali pod formačným vplyvom súčasných médií. Ťažiskovou sa tu stáva najmä otázka, ako médiá vstupujú do procesu uznania a ako ho modifikujú.

Podľa Charlesa Taylora je osobná identita človeka konštituovaná na princípe dialogicity a princípe uznania. Vychádza tu z podobných myšlienok iných autorov (G. W. F. Hegel, G. H. Mead, M. Bachtin), ktorí takisto spájali identitu s fenoménom intersubjektivity. Identita je výsledkom (reálnej alebo imaginárnej, verejnej alebo vnútornej, itrakultúrnej i interkultúrnej) dialogickej interakcie („vyjednávania“) s iným, resp. inými.[1] Pod inými tu prednostne rozumie signifikantných druhých, teda ľudí, ktorí pre nás niečo znamenajú. Individualita človeka, jeho osobná identita, je teda bytostne závislá od iných. Týmto iným však nemusí byť len iný ľudský jedinec či jedinci, ale aj určitý artefakt (napríklad literárne dielo). Ako taký je však celý uvedený proces zakotvený v jazyku a jeho širšom kultúrnom zázemí. Pod jazykom však Taylor nemyslí len verbálny jazyk, ale aj jazyk (resp. rôzne jazyky) tela. Dialóg (vedený všetkými týmito jazykmi) tak votkáva daného jedinca do určitej širšej siete medziľudských vzťahov („siete rozhovorov“). Takto konštituovaná identita – tak ako je psychologicky prežívaná, teda určitým spôsobom presahuje jeho fyzickú individualitu. Čo je tiež podstatné, človek do uvedených vzťahov nevstupuje ako už sformovaný a vo svojom vývoji zavŕšený jedinec, ale ako utvárajúci sa subjekt. Na jeho formovaní sa podieľajú aj akty uznania, prípadne skúsenosť neuznania alebo zneuznania, teda akty, ktoré ho tak isto svojím spôsobom presahujú a votkávajú do relatívne stálych vzťahov s inými.

V dnešnej vysoko individualizovanej dobe však prevláda trend odpájať sa od tejto siete a uvedený výpadok kompenzovať pripájaním sa na iný typ siete, resp. sietí (web, facebook), teda vytváraním virtuálnych vzťahov (či skôr „kontaktov“) s inými, resp. k iným. Niečo zásadné sa tu mení a teda aj deje s našou identitou – telo a jeho reč sa dostáva mimo hru a tí druhí, s ktorými takto „komunikujeme“, prestávajú byť signifikantní – teda ľudia, na ktorých nám záleží. Identita druhých nie je teda verifikovaná ich telesnosťou. Inak sa tu rieši aj otázka uznania.

Virtuálna identita je zvláštnym prípadom identity, kde sa jej svojbytnosť vytvára bez obmedzujúcich limitov sveta fenoménov. Jej určujúcim znakom je teda netelesnosť a vyviazanosť z medzí lokality. Symptomatickým pre ňu je teda to, že tu absentuje jej priame spojenie s naším fyzickým telom a lokalitou, v ktorej sa reálne odohráva náš život a prebiehajú sociálne interakcie s inými konkrétnymi ľuďmi, reprezentovanými v celej totalite ich ľudského bytia. Vo virtuálnych svetoch nie sú totiž ľudia prítomní v celej svojej komplexnosti. (Hüther, 2011, s. 61) Znamená to potom aj to, že väzby na iných prestávajú mať v tomto on-line prostredí osobný charakter, nakoľko indivíduá tu nevstupujú do konkrétnych vzťahov vo svojej konkrétnej určitosti. Neprítomnosť uvedených väzieb jej poskytuje pomerne veľkú mieru voľnosti v tom, aké rôzne polohy môže zaujať a aké podoby môže nadobudnúť. Virtuálna identita môže byť preto ľubovoľne tvárna a animovateľná. Potenciálne je teda bezbrehá. Často je reprezentovaná len určitými dočasne existujúcimi štylizovanými sebaobrazmi, či dokonca čisto umelými konštruktmi namixovanými z prekurzorov rôzneho pôvodu (abstrahovaných nielen zo „života“, ale predovšetkým z médií.[2] (Malík, 2008, s. 55) Problematickosť takejto virtuálnej identity spočíva v nasledovnom: ak človek môže byť každým, resp. všetkým, nie je nikým a ničím. „… tým, že jedinec vie všetko možné a je všetkým možným, je v kontradikcii sám so sebou, čo je to isté ako nebyť vôbec ničím.“ (Kierkegaard, 1969, s. 51)

Druhou vecou je to, že ju nemožno postaviť a hrať s ňou proti konkrétnemu fyzickému svetu, t. j. že s ňou nemôžeme obstáť vo svete fenoménov, ku ktorému je človek pripútaný predovšetkým svojou telesnosťou.[3] Tvrdému fyzickému svetu môže obstáť len „tvrdá identita“. Tá sa formuje len zoči-voči reálnym výzvam a problémom, prekonávaním reálnych prekážok. Virtuálny svet je však svetom, ktorý má všetky steny priepustné. Jeho tvorcovia ho nadizajnovali tak, aby išiel človeku poruke. Jeho nárazníkové zóny sú veľmi mäkké a pružné. Človek sa tu učí reagovať len na situácie, ktoré sa vyskytujú iba vo virtuálnom elektronickom priestore a v reálnom fyzickom svete nemajú obdobu. Čo by nemusel byť problém, keby človek nemusel tento virtuálny svet v určitých chvíľach a situáciách opustiť. Na inom mieste sme tiež v uvedenej súvislosti uviedli špecifickú odpoveď ruského filozofa Nikolaja Berďajeva na tzv. „ruskú otázku“. (Malík, 2012) Väčšina ruských emigrantov po revolúcii v 1917. roku, ktorí sa usadili v rôznych kútoch Európy, si totiž až tu uvedomili priepastný civilizačný rozdiel medzi Ruskom a Európou. Všetkých ich preto, v tej či onej podobe, zamestnávala otázka: prečo je ich domovina taká zaostalá, prečo sa civilizačný rozvoj v Rusku takým výrazným spôsobom oneskoril. Podľa Berďajeva to bolo preto, že Rusko sa stalo obeťou priestoru. Civilizácia totiž podľa neho vzniká až vtedy a tam, kde už ľudia a jednotlivé ľudské spoločenstvá nemajú pred sebou kam ujsť a v záujme svojho prežitia a bezkonfliktného súžitia sú nútení, resp. nútené vyjednať si a prijať určité pravidlá spolunažívania. Tie tvoria nevyhnutné jadro každej civilizácie. V Rusku však z dôvodu jeho obrovskej rozlohy bolo možné vždy kam ujsť, a preto aj nutnosť takéhoto dohovoru medzi nositeľmi inakostí tu nebola natoľko naliehavá.[4] Dnes sa však uvedená situácia v určitej obdobe opakuje. Vďaka informačným technológiám sa nám „otvárajú nekonečné priestranstvá virtuálnej reality a virtuálneho priestoru, kde môžeme opäť pred sebou unikať, vyhýbať sa vzájomným stretom, a tým aj nutnosti vzájomných kompromisov.“ (Malík, 2012, s. 118)

Vyviazanie človeka z konkrétnych časových a priestorových súvislostí znamenalo aj jeho vyviazanie z miestnych interpersonálnych väzieb, v sieti ktorých bol vždy identifikovaný ako „niekto“ (niekto, kto má svoje stále vlastné meno, vlastnú tvár, kto tu má určité postavenie, ktoré si dlhodobo budoval, kto je pre iných čitateľný). S uvedenou lokalitou bolo zviazané aj publikum, ktoré bolo schopné vždy s prehľadom odhaliť, ak sa niekto pokúsil hrať niekoho iného, prípadne hrať mimo, pre uvedené spoločenstvo platných (a v ich vzájomných interakciách vyjednaných), pravidiel. Každá kultúra, každá spoločnosť má svoju vlastnú, životom overenú predstavu o tom, na čom záleží, na čom sa za každých okolností trvá, z čoho už nemožno zľaviť a z čoho ustúpiť. Uvedená predstava bola spočiatku „zhmotnená“ v určitom príbehu, resp. príbehoch. Takýto príbeh či súbor príbehov dával príslušnej kultúre jej vlastný kolorit a kódoval jej imanentný zmysel. Príbeh je však rovnako, ako naše telo a  miesto, v ktorom je človek fyzicky lokalizovaný, tak isto niečím, čo človeka od seba príliš ďaleko nepustí. Príbeh totiž pripúšťa iba určitý obmedzený okruh relevantných rolí, resp. životných úloh. Človek dozrel vtedy, keď bol schopný svoju životnú úlohu rozpoznať a chopiť sa jej. Uvedená záväznosť však neznamenala, že tu bol možný iba určitý limitovaný okruh identít, viažucich sa k uvedenému príbehu a ním predurčeným rolám. Tieto roly vymedzovali len určité vzťažné body, vzhľadom ku ktorým bolo možné posudzovať identity konkrétnych ľudí a identifikovať ich buď ako patriace, alebo nepatriace k „hre“ (to znamená posúdiť ich zmysluplnosť), prípadne prisúdiť im kladnú alebo zápornú hodnotu, čím umožňovali ľuďom rozpoznať, „s kým majú do činenia“.

Problém je tiež v tom, že počítače, prostredníctvom ktorých vstupujeme do virtuálneho priestoru, vytvárajú ilúziu kontrolovateľnosti (Hüther, 2011, s. 61) Deti ponorené do počítačového sveta „sa až príliš rýchlo naučia, že všetko funguje stlačením správneho tlačidla. Netolerujú žiadne chyby, nezvládajú frustrácie a nie sú schopné kontrolovať svoje impulzy. V skutočnom svete sa už nevedia zorientovať.“ (Hüther, 2011, s. 62) Reálne medziľudské strety sú preto čoraz ostrejšie (bezohľadnejšie), medziľudské vzťahy čoraz kratšie trvajúce, keďže sa nevieme  (nie sme naučení) jeden druhému prispôsobovať. Vo virtuálnom priestore hru, v prípade, ak nám nevychádza podľa našich predstáv, jednoducho prerušíme, vrátime ju o niekoľko krokov späť a robíme to dovtedy, pokiaľ s dosiahnutým výsledkom nebudeme spokojní. „Keď sa však dieťa hrá s iným dieťaťom, zisťuje, že v skutočnosti všetko kontrolovateľné nie je. Iný človek skrátka nerobí stále to, čo chce ten druhý.“ (Hüther, 2011, s. 61) Na rozdiel od virtuálneho sveta, vo svete fenoménov musíme brať na veľa vecí ohľad. Takto vycibrená schopnosť sebaobmedzenia a sebadisciplíny, teda to, že človek nerobí to, „čo sa mu zachce“, ale vo svojom konaní zohľadňuje aj potreby a záujmy iných, je základom mravnosti. Reálny život s inými (odohrávajúci sa v rámci vzájomne dohodnutých a v dialogickej výmene názorov vyjednaných pravidiel) je teda aj podmienkou schopnosti morálneho, a teda aj zodpovedného konania. Uvedené ľudské kvality sa neprejavia, ak je človek z uvedeného kontextu vyňatý alebo ak je spoločenstvo, v ktorom žije, tvorené vzájomne indiferentnými, sebestačnými jedincami.

Dialóg však musí byť tiež niekde ukotvený. Musí mať svoje (aj keď len relatívne) východisko. To znamená, že tu musia byť jasne vymedzené východiskové inakosti, ktoré majú byť v médiu dialógu zmierené. Uvedené zmierenie však nespočíva v tom, že sa tieto odlišné póly vyrovnajú svojím spriemerovaním, či stotožnením jedného z uvedených pólov s druhým, resp. inými, ale v tom, že sa dospeje k novej inakosti, ktorá spätne núti k prehodnoteniu pôvodných inakostí, s ktorými aktéri vstúpili do dialógu. Vo virtuálnom priestore sa však dialóg nevedie. Ako sme už uviedli, nie sme tu nútení naučiť sa vychádzať s inými, ktorí sa od nás zásadne líšia. Na internete (napríklad na facebooku) hľadáme primárne rovnakých, sebe podobných a nechávame sa nimi potvrdzovať vo svojej vlastnej identite. Nie sme tu nútení s nimi vyjednávať (viesť s nimi dialóg), ani s nimi „bojovať“ – uhájiť a obhájiť si svoju inakosť. Tento stret je naopak nevyhnutný, ak sme v reálnom fyzickom priestore nútení žiť v tesnom okruhu ľudí, ktorých sme si z (veľkej časti) nemali možnosť vyberať a ktorí sa v prostredí charakterizovanom deficitom zdrojov usilujú o tie isté veci ako my (uznanie, materiálne statky, metafyzické krytie svojej existencie a pod.). Pre virtuálny priestor je typická skôr vlastná sebaprezentácia a k nej viazaný monológ, ktorý ostatní členovia „skupiny“ len „komentujú“, t. j. pridávajú k nemu svoje komentáre a repliky. Nezasahujú do neho, nesnažia sa ho určitým spôsobom prelomiť, nemajú ambíciu meniť jeho obsah, nepodnecujú daného účastníka siete svojimi argumentmi k zmene jeho názoru či zastávaného stanoviska, takže v konečnom dôsledku sa zostáva pri ňom. Každý takýto pokus by bol totiž vnímaný ako ohrozenie jeho „individuality“, prípadne ako zásah do jeho súkromia či do jeho „duševného vlastníctva“. Nesúhlas s ním sa vyjadruje len tým, že sa naň nereaguje. Voľakedy bol, naopak. takýto pokus prelomiť ho braný ako povinnosť, ako služba pravde, ku ktorej takáto dialogická výmena názorov (testovanie nosnosti príslušného názoru argumentmi a protiargumentmi dialogických partnerov) mala smerovať. Ak si na niečo vytvárame názor a chceme ho zdieľať s inými, môžeme si tiež vytvoriť blog a blogovať. Blogovanie však rovnako nie je žánrom, ktorý by prirodzene inklinoval k dialógu. Na prípadných reakciách na náš blog nás nezaujíma ani tak diskusia, ktorú vyvolal a ňou vygenerované názorové spektrum, ale to, či a koľkých ľudí „zaujal“ (t. j. či nám zvýšil našu „karmu“ alebo nie). Vo virtuálnom priestore každý zaujíma určité miesto, s ktorým spája svoju identitu (keďže ostatné faktory, ktoré ju dovtedy garantovali, sa vývojom udalostí ocitli mimo hru), čo uvedenému miestu prisudzuje aj určitú hodnotu. Nemá zmysel ho opustiť a niekam ísť, nakoľko nie je kam. Nie však preto, že by sme k nemu boli pripútaní nezrušiteľným putom, ale preto, že všetky miesta virtuálneho priestoru sú v princípe navzájom rovnocenné. Nie je tu preto identifikovateľný ani žiadny privilegovaný smer, absentuje tu akýkoľvek hodnotový gradient. Viesť dialóg, naopak, znamená byť na ceste, ktorá má síce jasný cieľ – ide v ňom o hľadanie pravdy, ale nejasný (otvorený) koniec. Nejde tu teda o pravdu, ktorá je daná popredu ako niečo hotové, o čom by sa dal viesť len spor (teda čo by bolo možné len prijať alebo odmietnuť), prípadne čo by sa dalo len komentovať alebo konkretizovať.[5] Aktuálne zaujímané miesto je len východiskovým bodom cesty k nej. Pravda v uvedenom zmysle je teda tým, čo sa rodí a žije len v dialógu – je len jeho relatívnym a dočasným výsledkom. Zdá sa však, že cesta dialógu, ako aj všetky ďalšie, doteraz podnikané cesty (cesty majúce aký-taký zmysel), sú dnes uzavreté. Ako už dávnejšie konštatoval Max Weber, všetky cesty – „cesta k pravému bytiu“, „cesta k pravému umeniu“, „cesta k pravej prírode“, „cesta k pravému bohu“, „cesta k pravému šťastiu“ padli“. (Weber, 1983, s. 239) To, čo zostalo, bol len život na ceste nikam – trhom práce, ekologickými a demografickými pomermi vynútená mobilita. Jedinou možnosťou, ako dnes spojiť svoju identitu s určitým miestom, je usadiť sa vo virtuálnom priestore. Meníme sa tak na bytosti, ktoré obdobne ako pavúky spriadajú v sociálnych sieťach svoje pavučiny a striehnu, kto sa do nich zachytí. Z uvedeného miesta už nevychádzame smerom von – k reálnym ľuďom, nekorigujeme našu životnú cestu podľa ich námietok, pripomienok, návrhov či argumentov, a teda ani neprekonávame (neprekračujeme) našu vlastnú partikulárnosť. Nemusíme už nikam ísť najmä preto, pretože všetko prichádza (napríklad jediným ťuknutím na klávesnicu počítača) k nám.

Nemáme už potrebu si veci ujasniť – konfrontovať náš názor na vec s názormi ostatných (predovšetkým s tými, na ktorých nám najviac záleží – signifikantnými druhými) a tak byť s nimi zajedno.[6] Tam, kde sa nediskutuje (nevedie dialóg) nás nielenže nič bytostne nespája, ale nám ani nič nenapadá. Nevytvára sa tým teda ani prajná atmosféra pre to, aby človek („len tak“) sám na niečo prišiel. Len tam, kde o veciach premýšľame (a to je len tam, kde narážame na určitý odpor – napríklad ako dať myšlienke konkrétne slovné alebo písomné vyjadrenie, t.j. ako ju čo najvernejšie vysloviť, napísať, povedať tak, aby bola zrozumiteľná konkrétnemu druhému) môže tiež vzísť niekomu niečo na um, teda môže na niečo nové prísť. Kto by však dnes nad niečím premýšľal, keď to nájde už hotové (sformulované a vyriešené) niekde na webe. Nič v zásade nové preto ani nevzniká, len sa recykluje to, čo bolo v literárnej dobe naakumulované. Fyzický priestor je naopak niečím, kde si človek nemôže príliš vyberať. K dialógu tu býva často dotlačený. Tvrdosť uvedených pomerov núti preto človeka aj viac premýšľať. Napríklad vo fyzickom kontakte musí byť človek viac opatrnejší. To znamená – viac zvažovať, čo povie a urobí, keďže nemusí naraziť len na slovný odpor. Vo virtuálnej realite takýto ostrý stret nehrozí. Virtuálny priestor tak praje demagógom a demagógii. Ako vo svojej známej prednáške Veda ako povolanie poznamenáva Weber, „Prorokovi a demagógovi treba povedať: „Choď do ulíc a hovor verejne.“ To znamená tam, kde je možná kritika.“ (1983, s. 142)

Primárnym zdrojom uznania sa dnes stáva schopnosť prieniku do médií a miera sledovanosti, ktorú prostredníctvom svojej medializácie človek dosiahne. Ak sa niekto (najlepšie v pozitívnom svetle) dostane do televízie v prime time, na web stránku, ktorá má najvyššiu návštevnosť, do videa, ktoré má na You Tube najväčšiu sledovanosť alebo sa stane obsahom blogu, ktorému „zdvihlo palec“ alebo pridalo najvyššiu karmu čo najväčšie množstvo čitateľov, prípadne mu ako členovi sociálnej siete potvrdil priateľstvo čo najväčší počet jej účastníkov – títo všetci sú na najlepšej ceste k dosiahnutiu uznania. I demokracia dnes začína zakladať svoju legitímnosť výhradne na „sledovanosti“. To znamená, že dnes to už nie je obsah politiky alebo jej reálne výkony a výsledky, ktoré jej udeľujú kredit, ale to, či politika zaujme masu „prizerajúcich“. Teda už nie pozornosť zainteresovaných, teda tých, ktorých sa konkrétne politické rozhodnutia primárne týkajú a na bedrá ktorých ich dôsledky bezprostredne dopadajú. To, čo dnes ľudí zaujme, nie je politika samotná, ale spôsob, akým je prezentovaná. Žijeme napríklad v dobe, keď sociálne najslabšie vrstvy volia pravicu len preto, že sa dokáže prezentovať mediálne pôsobivejšími obrazmi, v dobe, keď časť vzdelanej mládeže volí politické strany pohybujúce sa na okrajoch politického spektra (ktorým dávame zvyčajne prívlastok „ultra“)  len preto, že sa k nim prikláňa ich mediálny idol a pod. Politika je dnes vnímaná predovšetkým prostredníctvom (mediálne vyprodukovaných) politických osobností. Akákoľvek osoba je totiž „vždy fotogenickejšia ako beztvarý (abstraktný, do roviny obrazov nekonvertovateľný) problém. To všetko sú dôvody prečo dnes dochádza k personalizácii väčšiny problémov a prečo každý pokus zmeniť svet začína a skončí pri kádrovaní.“ (Malík, 2008, s. 57) Ako uvádza Neil Postman: „Najsilnejšou vlastnosťou televízie je, že privádza ľudí do našich sŕdc, ale nie abstraktné pojmy do našich hláv“. (1999, s. 131) Uvedený princíp dnes zasiahol i polia kultúrnej produkcie. Bourdieu si napríklad všimol, že v televízii príslušnú vednú disciplínu nezastupujú a nereprezentujú tí jej predstavitelia, ktorí požívajú v príslušnej vedeckej komunite najvyššie uznanie (teda tí, ktorí svojimi vedeckými výsledkami získali v jej očiach dostatočný kredit a z hľadiska vnútorných kritérií odboru zaplatili požadované vstupné), ale tí, ktorí síce nedosiahli uvedený stupeň vedeckého uznania, ale majú vysokú publicitu (vysokú sledovanosť), t. j. tí, ktorí sú pustení do médií a sú touto cestou schopní „zasiahnuť čo najväčší počet ľudí“. (2002, s. 143). Dnes celý uvedený proces postúpil až tak ďaleko, že i polia kultúrnej produkcie sa začínajú podrobovať mediálnym požiadavkám. Na výstupoch vedeckých a akademických pracovníkov sa dnes viac ako ich reálne vedecké výsledky (významnosť ktorých je schopný oceniť len úzky okruh relevantných odborníkov) hodnotí ich prienik do médií (akceptácia nie odborným, ale masovým publikom). Rovnako to platí aj pre špecifické prostredie školy. „… či je niekto dobrý alebo zlý učiteľ, sa posudzuje podľa návštevnosti, ktorou vedca poctia páni študenti.“ (Weber, 1983, s. 227)

Dôležitým prvkom konštituovania osobnej identity je aj pamäť (vrátane historickej pamäte, resp. historického vedomia). Súčasné médiá však svojím vplyvom negatívne zasiahli aj uvedený konštitutívny prvok osobnej identity. V informačnej spoločnosti nadobúda jednoznačnú prevahu krátkodobá pamäť. Táto spoločnosť sa k informáciám správa ako typická konzumná spoločnosť ku ktorémukoľvek inému tovaru. Cyklus výroba – distribúcia – konzum (a likvidácia) sa snaží čo najviac skrátiť, aby miesto po „predchádzajúcich“ tovaroch (vrátane predtým vygenerovaných informácií) mohli zaujať nové. Explózia informácií ide preto v konzumnej spoločnosti ruka v ruke s ich implóziou, plánovaným zastarávaním a miznutím. Neexistuje tu ani príliš veľký tlak na selektovanie informácií, keďže umelo vytvárané pamäťové prvky majú takmer neobmedzenú kapacitu. Protetická pamäť však nie je živá a teda ani smrteľná, a preto ani jej sýtenie informáciami nie je motivované úzkosťou a ňou motivovanou nutnosťou rozhodovania sa medzi životne dôležitými (podstatnými) a nepodstatnými informáciami. V prípade ľudskej pamäte sa jej súčasťou stáva len to, čo je uznané ako hodné zapamätania. Protetická pamäť si vzhľadom na svoje kapacitné možnosti nevyžaduje takéto filtrovanie a selektovanie informácií. Informácie síce môžu byť aj tu určitým spôsobom triedené, ale väčšinou len podľa expertných hľadísk. Nie sú teda usporiadané podľa určitých emocionálnych stôp odzrkadľujúcich ich ľudskú naliehavosť, prípadne podľa toho, ako veľmi sa nás daná informácia týka (teda emocionálne, ľudsky dotýka). Ľudská pamäť (aj tá kolektívna) má však aj iné funkcie, ako byť len rezervoárom určitých relevantných informácií. Je tiež prvkom, ktorý spája človeka s celkom histórie a s určitým širším ľudským spoločenstvom. Deštrukcia pamäte ho vyvrhuje z dejín i ľudského spoločenstva do neznesiteľnej samoty. Povedané inak – i vďaka pamäti je človek historickou a sociálnou bytosťou. Pamätáme a zapamätávame si preto, aby sme sa stali ich súčasťou a aj tak nadobudli určitú významnosť. Takéto pozadie má zrejme aj zvláštna afinita človeka k rozprávaniu spomienok – prostredníctvom uvedeného rituálu sa totiž vyprávač pokúša napojiť na historický čas a osloviť (zaujať) čo najširší okruh poslucháčov a aj vďaka tomu získať určitú formu uznania. K takémuto spomínaniu majú sklony najmä starší ľudia, ktorých sociálny status sa z titulu zužovania ich sociálnych kontaktov (odchod z práce na dôchodok, odchod detí z domu a pod.) vekom prirodzene znižuje.

Väčšina tematizácií mapujúcich vplyv súčasných médií na človeka, spoločnosť či kultúru sa obmedzuje na to, čo je tu najzrejmejšie, prípadne najvyhrotenejšie. Popisujú miesta a situácie, kde sa prekračuje určitá miera alebo hranica, za ktorou sa tento ich vplyv stáva nežiaducim, resp. keď ich negatívne dôsledky prevážia ich pozitívne prínosy, prípadne kde sa ich použitie prevracia v ich zneužitie. Médiá však ovplyvňujú ľudský život aj menej zjavnejším spôsobom. Neovplyvňujú nás len svojím obsahom, ale aj svojou formou či kódmi, v ktorých sú kódované ich posolstvá. V príspevku sme sa pokúsili poukázať na niektoré z uvedených subtílnejších dôsledkov médií na osobný a občiansky život človeka.

Použitá literatúra

BOURDIEU, P. 2002. O televízii III. In: KINO-IKON, Roč. 6, 2002, č. 1.
HÜTHER, G. 2011. Vo víre virtuálneho sveta. Interview, ktoré poskytol Gerald Hüther pre časopis GEO. GEO, 2011, č. 5, s. 56 – 63.
KIERKEGAARD, S. 1969. Současnost. Praha: Mladá fronta, 80 s.
MALÍK, B. 2013. Pedagogická antropológia I. Antropologické pozadie výchovy. Bratislava: Iris, 128 s. ISBN 978-80-8153-006-7.
MALÍK, B. 2012. Politická antropológia. Bratislava: Iris, 146 s. ISBN 978-80-8153-002-9)
MALÍK, B. 2008. Mediomorfóza sveta. Filozofické, antropologické, sociálne a politické aspekty súčasných médií. Bratislava: Iris, 157 s. ISBN 978-80-89256-25-9.
POSTMAN, N. 1999. Ubavit se k smrti. Praha: Mladá fronta, 192 s. ISBN 80-204-0747-2.
TAILOR, CH. 2002. Multikulturalismus: Zkoumání politiky uznání. Praha: Filosofia, 192 s. ISBN: 80-7007-161-3.
TAILOR, CH. 2001. Etika autenticity. Praha: Filosofia, 136 s. ISBN: 80-7007-150-8.
TAYLOR, CH. 1992. Sources of the Self: The Making of the Modern Identity. Cambridge University Press, 613 s. ISBN 9780521429498.
WEBER, M. 1983. K metodológii sociálnych vied. Bratislava: Pravda, 416 s.