Nakoniec som pochopil, prečo žijem vo svojej vlasti, ku ktorej som pripútaný svojimi koreňmi, v neprestajnej hrôze, prečo mám pocit, že ma stále niekto fackuje. Nie je to iba preto, že lesy boli vyrabované a brehy pozmenené potrebám trhu, tento pocit nevychádza len z obrovskej plochy pokrytou dlaždicami a asfaltom, ani z nadbytočného krikľavého lesku všadeprítomných áut. Je to preto, že v celej krajine je všetko hladké, usporiadané, upratané a perfektné. Najstrašnejšia vec je, že celá táto krajina je v zovretí poriadku, tu všetko je dokonale usporiadané. Rašpľa je najstrašnejším nástrojom. Každé zrnko piesku bolo označkované ako dôkaz toho, že je vlastnené človekom. Vo Fínsku nič nie je tajomné, nič nie je vľúdne, z tohto už nevidieť ani najslabší záblesk.
Na chvíľu sa nádej zablysla v hájoch Vuoksi. Snáď niekedy moje Fínsko, moja Tavastia bude vyzerať takisto a tiež ožije. Zovretie mučiteľov sa uvoľní. Brehy a lesy mojej domoviny sa zazelenejú a naplnia životom. Ale to sa nestane. Opak bude pravdou.
Nemyslím si, že bolo dobré vidieť Karéliu. Karélia je ako radosť, radosť taká, aká býva v ľudskom živote – zazrieš ju len letmo a už je preč. Smútok napokon vždy zostane najsilnejším pocitom.
Celá debata | RSS tejto debaty