Milan Kundera v slávnom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia napísal: „Tam, kde hovorí srdce, je neslušné, aby rozum niečo namietal. V ríši gýča vládne diktatúra srdca.“ Všetko, čo narúša tento morálny gýč, je vyradené zo života: každý prejav individualizmu, každé pochybovanie, každá irónia. Odpovede sú vopred dané a vylučujú akúkoľvek otázku. Už nie sú alternatívy, iba varianty, už nie je konflikt medzi dobrým a zlým, ale medzi dobrým a lepším. Milan Kundera, ktorý je akýmsi objaviteľom morálneho gýča, ho charakterizoval ako prestupnú stanicu medzi bytím a zabudnutím, ako niečo, čo nielenže kritizuje, ale priamo vylučuje zo svojho zorného poľa všetko neprijateľné. Citujme majstra: „Gýč je kategorická negácia hovna.“ Etická principiálnosť sa prehupne do roviny morálneho gýča v momente, keď paralyzuje schopnosť spoločnosti prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam akýmsi kolektívnym až hysterickým dojatím. Václav Bělohradský, ktorý Kunderov postreh rozpracúval filozoficky, na margo toho poznamenal, že ľudia sú už takí dojatí svojím dojatím, že úplne strácajú zo zreteľa, o čo ide.
Kundera ako príklad morálneho gýča často uvádza Václava Havla, Bělohradský zasa pápeža, my by sme mohli poukázať na podobné moralizovanie zo strany politicky marginálnych, ale mediálne vplyvných slovenských neokonzervatívcov. Títo ľudia sa často prezentujú naliehavými morálnymi apelmi, ktoré však len kamuflujú mravné konanie a neponúkajú nijaké riešenia v reálnych situáciách. Nezáväzné výroky o láske, pravde, úcte k životu a mravnosti sú nielen podľa Bělohradského festivalom morálneho gýča. A ten sa stáva veľkou hrozbou pre demokraciu, pretože ochromuje schopnosť občanov riešiť zložité situácie, v ktorých sa ocitajú a budovať si na ich zvládnutie potrebné inštitúcie. Princípy a ideály sú nevyhnutnými piliermi etiky, ale praktická demokratická morálka musí ostať pragmatická. Musí sa pýtať, či nám všeobecne záväzné pravidlá umožňujú riešiť konkrétne problémy, do ktorých sme sa dostali.
Ak za tejto situácie priaznivci morálneho gýča tvrdohlavo odmietajú rozlišovať medzi teóriou a faktom, medzi víziou a činom, medzi symbolom a skutočnosťou a rozhodnú sa ísť fanaticky „proti prúdu“, ťažko možno nazvať ich postoj morálnym. Treba totiž rozlišovať, kedy ísť proti prúdu znamená ísť proti bezpráviu a kedy to znamená iba ísť proti ľuďom a zdravému rozumu. Nie je náhodné, že práve takéto indivíduá až príliš často bozkávajú prsteň moci a slabošsky sa sťažujú, že ľud ich nechápe.
Celá debata | RSS tejto debaty