Sociálna demokracia, ktorá akceptuje uplatňovanie trhových princípov nielen v ekonomike, ale aj v kultúre, školstve, vo vede, v sociálnej sfére a vo fungovaní štátu, sociálna demokracia, uprednostňujúca záujmy biznisu pred záujmom občanov v environmentálnej oblasti, sociálna demokracia uprednostňujúca z egoistických pohnútok spoluprácu s autoritatívnymi režimami, pokiaľ ich možno nahradiť demokratickou alternatívou, sociálna demokracia, participujúca na agresívnych vojnových dobrodružstvách v Iraku, Líbyi či v Sýrii a egoistickom presadzovaní úzko ponímaných národných záujmov, napríklad vo vzťahu ku krajinám tzv. tretieho sveta, sa síce môže istý čas udržať ako súčasť politického establishmentu, ale zaplatí za to jedinú cenu: prestane byť sociálnou demokraciou.
Ak sa teda sociálna demokracia nechce dobrovoľne zmieriť so svojou už nie iba dočasnou, ale historickou a globálnou marginalizáciou, musí sa otvoriť naľavo a znova hovoriť o otázkach, ktoré si kládla v 19. a 20. storočí – či je súčasný štát skutočne neutrálny z hľadiska jeho vzťahu k jednotlivým sociálnym vrstvám, či existujúci verejný priestor skutočne predstavuje platformu realizácie záujmov pokiaľ možno čo najširšieho spektra spoločnosti alebo, naopak, generuje čoraz väčší okruh vylúčených a odcudzených. Či naozaj trhová ekonomika je nevyhnutnou podmienkou demokracie, alebo či súčasný model kapitalizmu nevytvára predpoklady na jej postupné odumieranie.
Sociálnodemokratický politický a sociálno-ekonomický model, založený na princípoch liberálnej demokracie a sociálnej súdržnosti spoločnosti, je v kríze. Výrazom tejto krízy je však aj to, že samotná sociálna demokracia neverí vlastnému programu. Ak sociálna demokracia zvládne svoju identitárnu dilemu, ak nájde program, s ktorým sa jej elity budú schopné stotožniť, potom bude schopná znova pôsobiť ako globálna sila.
Celá debata | RSS tejto debaty