To sa napríklad ukazuje v susednom Rakúsku, kde nejaké veľké problémy so životným prostredím nemajú, no pritom je tam environmentálne myslenie a cítenie silné. Ako dosiahli, že je súčasťou národného povedomia? Čo robia inak?
Tam je to z veľkej časti aj historicky dané. Od 70. rokov tam vstupovali do verejnej debaty zelení a veľa vecí, ktoré by inak zneli neštandardne, ukotvili a začlenili do verejného diskurzu. Dnes môžeme podobný proces sledovať v priamom prenose v inej oblasti, a to s rôznymi autoritárskymi stranami, u vás napríklad s Kotlebom. Tým, že vstupujú do verejného diskurzu, darí sa im postupne udomácňovať určitý druh myslenia v spoločenskom povedomí. Keby tu bol Kotleba ešte nejakých 40 rokov, bola by otázne, či by sme sa nedožili posunu verejnej mienky smerom ku xenofóbii a protofašistickým či otvorene fašistickým autoritárskym spôsobom. Myslenie v Rakúsku a Nemecku sa po 2. svetovej vojne výrazne profilovalo ako antiautoritárske, liberálne a zamerané na univerzalistické hodnoty – že nech už sme ľudia rôznej pleti či orientácie, máme právo na dôstojný život. S týmto presvedčením ide často ruka v ruke aj presvedčenie, že by kvôli nám nemali trpieť iní ľudia, iní tvorovia či príroda.
Celá debata | RSS tejto debaty