národný satanista

Arnold Mindell

Quadrant, Jar 1981

Objavy psychológie môžu byť rovnako dobré ako aj zlé. Napríklad Freud objavil takzvané „podvedomie“. Povedal, že sny sú „kráľovskou cestou“ k tajomnej veci, ktorú dnes nazývame nevedomie. Jeho nasledovníci sa zamerali na sny a objavili veľké množstvo vecí o symbolických kanáloch; ale tiež nevedomky opomínali iné kanály nevedomia ako sú parapsychologické fenomény, veštecké systémy a telesné javy. Každý objav o nevedomí sa zameriava na nejakú novú vec a zanedbáva iné dôležité javy. To môže byť jeden dôvod, prečo dnes vieme veľké množstvo vecí o predstavách a symboloch, ale len veľmi málo o živote tela.

Predtým, ako vstúpime do vzrušujúcej oblasti psychológie tela a jej vzťahu k nevedomiu, preskúmajme najprv, aký druh zvyčajných kanálov každý z nás môže používať bez toho, že by si to uvedomil. Bude zaujímavé vziať do úvahy pozitívny a tiež potenciálne represívny aspekt týchto zvyčajných rutín. Hovoriac teoreticky, niekto, kto je oslobodený od rutín by bol nielen dobrým terapeutom, ale tiež veľmi otvoreným a celistvým človekom, ktorý je ochotný experimentovať s neznámom.

Jedným z najjednoduchších spôsobov, ako objaviť psychologické rutiny je identifikovať ich so školou, z ktorej pochádzajú. Každá psychológia rovnako ako každý jednotlivec zdôrazňuje určité aspekty nevedomia. Napríklad gestalt terapeut by sa obrátil na nevedomie ako na hocičo, čoho si je vedomý tu a teraz. Uvedomí si nevedomie zameraním sa na jeho „proces“, jeho telesné pocity, jeho myslenie a počutie, tie vnemy, ktoré sa vynárajú do jeho vedomia. Freudovec identifikuje svoje nevedomie s detstvom a sexuálnymi problémami. Neo-Reichián- alebo bioenergetický terapeut- sa zameriava na prekonanie nevedomia vo forme telesných blokov, ktoré Reich nazýval charakterové panciere, inhibuje biologické vnemy a tok rozkoše.

Jungián bežne identifikuje svoje nevedomie v pojmoch snov, nálad a vízií. Teoreticky jeho nevedomie pozostáva z všetkého, čo sa chystá si uvedomiť – ako aj z vnemov a zážitkov, ktoré sa nikdy nedostanú do vedomia. Jungiánska psychológia má prvky, ktoré mi pripomínajú Heisenbergov princíp neurčitosti. Je to princíp, že detailná informácia z kvantového sveta (alebo psychoidného nevedomia v Jungiánskej psychológii) je dostupná pozorovateľovi žijúcom v priestore a čase.

Zakladatelia najznámejších psychologických smerov predpokladali, že študenti by nemali dogmaticky nasledovať smernice a vytvárať rutinné metódy a triky. No napriek inovatívnej a kreatívnej povahe vo väčšine z nás máme tendenciu dogmatizovať a tým čiastočne ničiť hlavné prúdy vytvorené zakladateľmi psychologických smerov.

Tieto rutiny umožňujú jednej škole byť tieňom inej psychologickej školy. Napríklad Jungiáni hovoria, že gestalt terapeut zvláda prítomnosť tu a teraz, ale zvyčajne potláča premýšľanie a plánovanie, keď sa objavia vo vedomí. Budúcnosť a minulosť preňho neexistujú. Gestalt terapeuti obviňujú Freudiánov z predpokladu, že nevedomie je patologické, z potláčania tvorivosti a spontánnosti a redukovania snov na rodičovské komplexy. Neo-Reichiáni oceňujú len jemné telo s pružnou muskulatúrou a vnímajú napätia a tvrdosť ako druh zla, ktoré sa má prekonať. No také svalové procesy môžu byť pre niekoho uprostred boja dôležité. Gestalt terapeuti hovoria, že Jungiáni hovoria o nevedomí, ale neprežívajú ho.

Dôvod, prečo som spomenul tieto rozličné psychológie- a iste by mohli byť analyzované obšírnejšie- je, že chcem poukázať na to, že každý z nás; podobne ako hocijaká škola myslenia, má tendenciu prehliadať niektoré aspekty vlastného nevedomia a umožňuje len určitým iným aspektom dostať sa do vedomia. Povaha nášho vlastného charakteristického vedomia nás núti vytvárať teológiu psychológie a zameriavať sa len na jeden osobitný kanál nevedomých procesov, ako by bol bohom. Niektorí z nás sa rozčúlia, keď počujeme o iných bohoch a začíname náboženské vojny. Faktom v tejto veci je, že je mnoho bohov; je tu prítomnosť tu a teraz, telo, snový svet, veštecká metóda nazývaná I ťing, prvotné detské zážitky atď. Súhlasím, že v každom jedinečnom momente je určitý boh pre daného jednotlivca dôležitejší ako iní bohovia. Ale problémy začínajú, keď sa chcú prejaviť noví bohovia, nové kanály.

Povedzme napríklad, že jedným z vašich najpreferovanejších kanálov v psychológii je zameranie na snový materiál. Som zvedavý, či ste uvažovali o tom, ako sa vkrádajú do práce so snami telesné procesy. Je veľa možných spôsobov ako nazerať na vzťah medzi snami a telesnými procesmi. Jeden, ktorý ma práve nadchýna je sledovať tvár, keď sa hovorí o snoch. Väčšinu času ľudia pozerajú očami hore, keď rozmýšľajú či sa ich niekto spýta na sny. Kedykoľvek vystúpia do popredia pri spomínaní na sny zvukové či kinestetické zážitky, oči sa pozerajú do boku či dole.[1]

Poznať tieto telesné pohyby môže byť pri práci zo snami užitočné. Spomínam si, že som nedávno videl ženu, ktorá sa sťažovala na určitý problém, „X“. Predtým, než som ju nechal, aby mi porozprávala sen som sa jej na rovinu spýtal, „ale vy neviete, ako ten problém „X“ vyriešiť?“ Pozorne som sledoval jej oči, ktoré sa pohli doľava a povedala, „Nie“. Spýtal som sa jej, či vie, čo jej oči práve spravili a povedala, že si nič nevšimla. Teda som predpokladal, že jej telo odpovedalo na moju otázku, ktorú si ona neuvedomovala. Hovorilo, že auditórne informácie ako tóny, hudba a hlasy boli pre ňu nevedomé a že môžu hrať úlohu pri riešení „X“. Potom mi porozprávala sen. Hlavným prvkom bol hudobný nástroj asociovaný s mŕtvou osobou, s ktorou chcela komunikovať. Práca so snom indikovala, že by s mŕtvym mohla komunikovať cez hudbu a že by táto komunikácia mohla byť užitočná pri vyriešení jej problémov tu a teraz. Inými slovami, keď sa objaví problém „X“, musí poprosiť „smrť“ o pomoc a počúvať odpoveď.

Teda pochopenie telesných signálov nám môže objasniť aspekty snov a vízií. Všimli ste si napríklad, že keď ľudia hovoria o víziách alebo ich práve majú, že majú tendenciu zadržiavať dych alebo dýchať prevažne hornou časťou hrudníka?[2] Alebo že prežívanie telesných pocitov často sprevádza hlboké brušné dýchanie. Vedieť o tom môže byť užitočné. Napríklad nemusíte vyrušovať ľudí počas práce s telom (keď nehovoria) pýtaním sa ich, čo cítia. Môžete povedať, čo sa deje tým, že budete sledovať ich samotné telo.

Psychologická rutina, ktorá sa zameriava iba fenomény snov a obrazov potláča určité telesné fenomény a asociované s fyziologickými poruchami. Požiadavka vidieť všetko potláča dýchanie v oblasti brucha. Tento argument môžeme rozšíriť a predstaviť si, ako rutina práce s telom, ktorá opomína obrazotvornosť potenciálne redukuje pľúcnu a srdcovú aktivitu. Poukazujem na to, že rutinná metóda či kanál komunikácie s nevedomím môže byť tak dobrý ako aj zlý, ak metóda potláča iné kanály.

Kultúrne vplyvy v práci s telom

Čím viac si uvedomujem obmedzenia mojich vlastných rutín, tým viac využívam sny, telesný život a zmyslové kanály v rozvíjaní a objavovaní psychológie. Jasnosť vo videní, počutí a dotyku bola pre mňa užitočná. Práca s telom môže byť rozvíjaná s časti vždy, keď vidíte nového človeka jednoducho tým, že otvoríte oči. Čím viac otváram moje oči a uši, tým viac vidím a počujem, ako telo napríklad „nervózneho“ človeka nieje v harmónii s tým, čo hovorí. Verbálny obsah a pohybový proces sú rozdelené. Pretože obsah konverzácie je normálne riadený vôľou a autonómne „nervózne“ pohyby tela sú nevedomé, práve tie vytvárajú potenciálne štartovacie body pre proces-orientovanú prácu s telom.

Každý človek má vlastný spôsob práce s telom. Niekto, kto sa trápi kvôli zvláštnym škvrnám na pokožke môže mať proces, ktorý je amplifikovaný použitím farieb na tele. Človek s tumorom má rastúcu „kusovosť“, ktorá prichádza do popredia. Telo nadrogovaného človeka hovorí v pojmoch hypometabolických fenoménov. Umierajúci ľudia vám povedia, že ich „telo“ je mimo tela. Práca s telom je pre mňa ako práca so snami do tej miery, že telo vám povie samo od seba práve to, čo sa snaží dostať do vedomia a aký druh aktivity chce byť uznaný. Napríklad lekár hovorí k svojmu telu, akoby bolo plnené kosťami, krvou a žlčníkmi. Tanečník sa k nemu vzťahuje cez tanec alebo kinestetické kanály. Boxer možno potrebuje úder, aby cítil svoj žalúdok.

Deti robia tiež prácu s telom! Spomínam si, aký nesvoj som býval, keď som vodil svoje deti na semináre práce s telom, pretože som sa bál, že nezvyčajné veci, ktoré sa tam diali by mohli byť pre deti rušivé. Ale k môjmu veľkému prekvapeniu a úľave som zistil, že som si vytvoril chybnú predstavu. Deti sa často začali nudiť, keď videli, že sa dejú čudné veci. Prečo? Vysvetlili mi, že ľudia, ktorí robia prácu s telom vyzerali ako ostatné deti!

Práca s telom je pre deti hrou. Dieťa s ťažkou chorobou hrudníka mi povedalo, že hra, ktorú jej telo chcelo hrať sa volá „oblaky“. Ukázalo sa, že pravidlá tejto hry boli „lietajúce triky“. Najprv by letela ako oblak. Potom som ja mal letieť ako oblak, potom ako vták a nakoniec vyletieť do vzduchu a cez ňu. Keď sa naša hra skončila, povedala mi, že v jej škole túto hru nepoznali, ale strávili všetok ten čas len tým, že ju učili, ako správne hláskovať. Povedal som jej mame, aby sa porozprávala s učiteľom o hraní hier na „oblaky“, pretože súčasný školský systém odrážal rigidnú formu správania v dieťati, ktorá spôsobovala jej chorobu.

Každý nemenný sociálny systém niečo potláča a vytvára pre jednotlivcov problémy. Výsledkom je, že každá spoločnosť vytvára lekárske postupy, ktoré riešia práve jej vlastné kultúrne orientované choroby.[3] Štúdium antropológie medicíny je teda rovnako štúdiom psychologických problémov danej kultúry ako môže byť štúdiom baktérií a duchov.[4]

Napríklad Čína má tendenciu byť introvertovanou kultúrou. Teda jedným z hlavných cieľov akupunktúry, vytvorenej pred viac než tisíc rokmi[5] je harmonizovať telo jednotlivca s univerzálnym zákonom prejavujúcim sa vo vonkajšej forme vecí, v I ťingu, v štruktúre geológie, v snoch a telesných problémoch druhých.[6]

V porovnaní so západom sa zdá, že ľudia ďalekého východu neboli úspešní v oslobodení sa od existenciálneho utrpenia spôsobeného nedostatkom jedla, rôznych chorôb, chudoby a príbuzných problémov. Nieje preto pre nás prekvapujúce, že najpopulárnejší telesný rituál v Indii a Číne je meditácia, ktorej hlavným cieľom je rozvoj nesmrteľnosti a transcendencie prítomnosti.[7] V skutočnosti je jogínovým najvyšším cieľom stať sa „mŕtvym človekom za života.“[8]

India má vysoko rozvinutý vzťah k mimovoľným telesným signálom. Jogín integruje telesné fenomény s náboženskými konceptami. Siddha jogín napríklad vníma svoje telo ako bohyňu Shakti. Prejavuje sa vo všetkom od svrbenia a tikov až po chorobu a smrť. Proprioceptívne signály pre takéhoto veriaceho sú teda náboženské problémy a sú vysvetľované ako necitlivosť voči Shakti a nedostatočné uctievanie tela ako chrámu bohov.[9]

Tantrický jogín podobne ako taoistický alchymista považuje sexualitu za základnú formu telesnej energie. Pracuje priamo so sexualitou, aby zažil boha, medituje o nej až kým ho neprenesie do zmenených stavov vedomia.[10] Jeho meditácia kompenzuje kultúrnu dogmu, ktorá zakazuje sex.

Sexualita je v našej kultúre tiež potláčaná a v kresťanstve sa objavuje ako forma telesného života, ktorá náleží diablovi. Potláčame princíp slasti, dištancujeme naše vedomie a náboženské presvedčenia od našich tiel a používame naše mysle, aby sme vládli prírode. Náš oddelený pohľad na telo cez vizuálne kanály vytvára a kladie dôraz na objektivitu a vedeckú jasnosť potrebnú na objavenie prírodných zákonov. Západná medicína je slabá v propriocepcii a závisí prevažne od vizuálnych a akustických kanálov lekára.

No predsa sa lekársky postoj voči telu začína meniť. Od polovice tohto storočia sme vyvinuli rôzne formy telesných psychoterapií. V súčasnosti sa Rolferi[11] snažia znovu spojiť telo s gravitačným poľom[12], maséri pomáhajú ľuďom telo pociťovať[13] a neo-reichiáni odstraňujú bloky.[14]

No napriek tomu charakteristická filozofia západných psychosomatických terapií ostáva materialistická a kauzálna. Našou filozofiou je, že telo nieje v poriadku, že je tu nejaká príčina, ktorá je zodpovedná za jeho problémy a že tieto problémy musia byť odstránené nejakou formou terapie. Teda západniari sa snažia zvládnuť telo ich mysľami. Vytvárajú iatrogénne choroby s každým novým objavom o kauzálnej podstate fyziológie a ďalej tápu v tme ohľadom toho, ako telo zažíva samo seba. Neuvedomujeme si kultúrne obmedzenia našich definícii chorôb či cieľov zdravia a snažíme sa ich aplikovať tak, akoby boli univerzálne. V skutočnosti sú určité „choroby“ v našej kultúre považované za normálne ľudské vlastnosti v iných kultúrach.[15]

Finalistický prístup k telu

Kauzálnu filozofiu nezdieľajú všetky západné psychologické školy. Napríklad Jung obhajoval finalistický pohľad na osobnosť na rozdiel od Freudovho kauzálneho. Jung chápal sny a iné nevedomé fenomény ako potenciálne významné či zmysluplné.[16] Nezaujímal sa o vytváranie a priori predpokladov o nevedomí, ale o to nechať ho prehovoriť samé za seba.

V počiatkoch svojej kariéry Jung skúmal vzťah medzi fyziologickými premennými a „psychologickými“ komplexmi, i keď sa neskôr zameral na nesomatické fenomény.[17] Jeho teleologická filozofia vyviedla psychológiu z ríše patológie a dovolila medicíne vidieť ľudské bytosti ako bytie samo o sebe.

Prenesenie Jungovho fenomenologického postoja voči nevedomiu do práce s telom zmení náš postoj voči fyzickým chorobám. No moje skúsenosti poukazujú na to, že aplikovať finalistický postoj voči telu je ťažšie, než si kto môže myslieť.

Finalistický pohľad na telesný život by umožnil nechať prehovoriť samotné telo. Ale naše rutiny nám bránia to robiť. Napríklad analyticky trénovaný psychológ má tendenciu využívať pri práci s telom fantázie namiesto kinestetických signálov. Radšej si „predstaví“ cestu k bolesti hlavy namiesto toho, aby nechal samotný telesný zážitok tlaku a bolesti, nech sa vyjadrí sám. Môžeme rozoznať, kedy sú telesné fantázie skôr manipuláciami ega všímaním si, či predstavy sú alebo nie sú asociované s fyziologickými zmenami, ako sú zmeny v dýchaní, vlhkosť pokožky, telesná teplota, tón hlasu, veľkosť pier, postoj a samozrejme bolesť a tlak.

Myseľ proti nám používa rozličné triky. Dokonca aj telesný terapeuti majú tendenciu manipulovať telesné procesy namiesto toho, aby nechali kinestetické uvedomenie, aby samo viedlo to, čo sa má diať. Takýto terapeuti typicky riadia telo spútaním ho k súčasným interpretáciám, ktoré opomínajú potenciálny význam symptómov, ako sú strnulosť a kŕče. Všeobecným postojom takéhoto terapeuta je, že telo musí byť nasmerované do určitej rutiny. Známy telesný terapeut mi nedávno povedal, že jeho terapia by predpovedateľne skončila so špecifickým efektom. Neuvedomil si, že takáto predikovateľnosť je viac „nastavením mysle“ než telesným fenoménom.

Ďalším bežným problémom súvisiacim so zakoreneným kauzálnym myslením je predpoklad, že niekto vie, čo telo niekoho druhého robí bez toho, aby dovolil samotným telesným fenoménom sa vyjadriť. Teda podľa toho myseľ definuje pohnutie hlavy tamtým smerom ako chorobu X. Bolesti so šijou znamenajú problém Y atď. Väčšina s týchto definícií niesu objektívne, ale špekulatívne projekcie, ktoré chybne predpokladajú, že telo je v statickom stave namiesto začínajúcej situácie nejakého procesu, ktorá ho vedie do úplne neznámej oblasti. Ja odporúčam, aby sme namiesto robenia nejakých predpokladov komunikovali s telom priamo. Je v tom veľa zábavy spýtať sa zvláštnych pozícií či očných pohybov, aby sa amplifikovali svojím vlastným jedinečným spôsobom. Pre niekoho, kto si rýchlo spraví nejaké domnienky o význame danej pozície sú v zásobe prichystané prekvapenia.

Čím viac pracujem s telom tak, že svoje domnienky držím neustále v úzadí, tým viac si vážim a sympatizujem s danou „chorobou“. Často zisťujem, že symptómy sú reálnejšie a zaujímavejšie než trpiace ego. Spomínam si na nedávnu udalosť, v ktorej sa osoba trpiaca ochromujúcou a paralyzujúcou chorobou snažila k niekomu hovoriť. Trpiaci sa snažil „vzťahovať“, usmievať sa bez toho, že by bol vo vzťahu vážne zainteresovaný. Zrazu telo prevzalo prevahu a úsmevy sa zmenili na zľaknutie, keď horná časť tela skolabovala a zvalila sa na zem. Toto telo „hovorilo“ v „predstave“, ktorá nasledovala, „ak sa budeš zameriavať na to, čo chceš a nie na to, čo „je“, potom nemám inú možnosť len zmeniť tvoje správanie takýmito nepredvídateľnými spôsobmi. Zmeň sa, alebo…!“

S pohľadu nevedomia mala choroba „pravdu“ a ego sa „mýlilo“. Pokúšať sa liečiť takúto chorobu by bolo veľkou stratou, pretože by sme odstránili biologickú motiváciu pre rozvoj. Z mojich skúseností nikto nepremôže nevedomie. Nikto nezvládne telo či jeho choroby jednoduchými metódami liečenia, pretože akonáhle choroba „zmizne“- objaví sa znovu v novej forme. Choroby sú ako komplexy; môžu byť transformované, ale nie anihilované.

Jedným s paradoxov práce s telom založenej na finalistickej filozofii je, že keď sa s chorobou spojíme, teda najmä to, že sa ju nesnažíme zmeniť, má často liečivé efekty! Ohromujúci príklad spontánneho vyliečenia sprevádzajúceho amplifikáciu symptómov sa odohral pár mesiacov potom, čo som pracoval s mužom trpiacim rakovinou srdcovej steny. Pľúcna rakovina metastázovala do srdca narušujúc jeho funkcie a vytvárajúc trpiacemu ostrú bodavú bolesť. Doporučil som, aby sme prestali potláčať bolesť liekmi a amplifikovali bodanie. Konfrontovaní so smrťou aj najodmeranejší ľudia hrajú telesné hry. Tento muž nebol žiadnou výnimkou. Zobral si ostrý predmet a predvádzal, ako v myšlienkach bodá do seba. Hral toho, kto bodá, ktorý povedal, „alebo budeš robiť aktivitu X, alebo ťa zabijem!“ Umierajúci muž súhlasil a jeho bolesti ihneď zmizli!

Spomínam tento dramatický prípad nie preto, aby som povzbudil očakávania čitateľa o liečení, ale aby som ho povzbudil načúvať samotnému telu- uznať potenciálny význam symptómov. Toto uznanie vyžaduje obrat vo vedomí, vyžaduje brať vážne idei „dokončenia nedokončených záležitostí“, „nasledovania nevedomia“, uctievania „Shakti“ a nasledovania „Taa“. Finalistický pohľad podnecuje myseľ, aby sa zjednotila s telom.

Takýto pohľad môže byť úľavou tiež pre terapeutovo telo, pretože jeho telo sa často cíti podobne ako pacientovo telo súvisiac s pacientovým vedomím. Dovoľte mi to vysvetliť. Terapeutovo telo je ako stereo prijímač, ktorý súčasne zachytáva dva či viac signálov z prostredia. Takže terapeutovo telo vníma sentimentálne táraniny a vidí príjemné výrazy tváre pacienta, ale tiež zachytáva strnulosť, bolesť a nervozitu pacientovho tela. Takže terapeutovo telo „rozumie“ chorobe, pretože jeho telo má tendenciu trpieť podobne ako pacientovo telo rozmanitými signálmi, ktoré voči sebe niesu kongruentné.

Odstránenie vedome uložených kauzálnych systémov amplifikuje telesné dianie a robí ho nepredvídateľným. Slabý kašeľ sa môže zmeniť na zvracanie, chvejúce sa očné viečka na plač, napätá noha na vážny boj alebo zapálené hrdlo na zvláštny nárek. No hodnotenie, či je alebo nieje proces zvláštny, hrozivý, hovorí viac o terapeutovi ako o klientovi. Spomínam si na moje prvé skúsenosti s prácou so snami, v ktorej som sa začal báť, keď som si vypočul nočnú moru. Bránil som sa tej predstave hovoriac samému sebe, že ten človek je jednoducho blázon. No moje jungiánske štúdium[18] môj postoj zmenilo. Rastúce skúsenosti mi ukázali, že najbláznivejšie a najhrozivejšie sny sledovali archetypálne vzorce, ktoré sa ukázali, keď som nechal sen prehovoriť sám za seba.

Nechcem zľahčovať strach z telesného života, pretože môžu byť obdobia, kedy je tento strach dôležitou reakciou na to, čo sa deje. Jogín sledujúci ľudí vystupovať ako levy, pobrukovať si hudbu či spontánne prevádzať hatha jogu sa pravdepodobne báť nebude. Takéto veci sa mu dejú tak často, že je schopný objaviť, že dokonca patria k typickým prejavov osvietenia.[19] No prirodzene nie všetky telesné pohyby vedú k osvieteniu. Ale zdá sa, že väčšina takýchto pohybov sleduje archetypálne vzorce, ktoré môžeme vidieť bezprostredne alebo následne v snoch.

Spontánne „iracionálne“ telo má vlastnú biologickú logiku. Napríklad človek trpiaci chronickým zápalom hrdla sa typicky prevalí a postaví sa na chrbát šije v pozícii „halasana“ (sviečka), akoby telo vedelo, že táto „asana“ hatha jogy lieči problémy s hrdlom.[20] Jedinec bez dostatočného vnútorného cítenia tela (či propriocepcie) vstupuje do stavov delíria alebo má sny, v ktorých tisícky hmyzu lezú po jeho pokožke. Jedinec, ktorý sa nutkavo vzťahuje k svetskej realite si typicky vytvára trasúce nohy či „slabé kolená“, ktoré sa správajú ako podvozok lietadla vylietavajúceho do oblastí fantázie.

Zrejme sú tisíce archetypálnych telesno-snových procesov, ktoré jedného dňa v budúcnosti načrtneme. Hľadisko, na ktoré tu chcem poukázať je, že keď finalistická filozofia spojená s jasným pozorovaním nahradí kauzálne terapie a strach založený na ignorancii, telo sa už viac nejaví ako choré alebo ako iracionálny démon, ale ako proces s vlastnou vnútornou logikou a múdrosťou. V skutočnosti mnohé telesné procesy, ktorým je dovolené sa vyjadriť ich vlastným spôsobom nasledujú snové vzorce![21]

Psychoidné oblasti a telesné kanály

No predsa sú mnohé telesné procesy, ktoré nemusia nasledovať nijaký známy vzorec akéhokoľvek druhu, alebo prinajmenšom nijaký formulovateľný, verbalizovateľný či vizuálny vzorec. Niektoré telesné procesy odolávajú tomu, aby sa o nich hovorilo. Nemôžu byť vysvetlené ani nemajú obrazy s nimi asociované. Často ľudia môžu len povedať, keď sa takéto procesy vyskytli, že boli na veľmi ďalekej ceste a že „cítili“, že je to správne, ale že sa vrátili bez toho, že by porozumeli čo sa stalo. Tieto telesné procesy sú niekedy čiastočne popisované v snoch, ktoré nasledujú. Takéto sny sa snažia integrovať zjavne primárne kinestetické a proprioceptívne zážitky do vizuálnych kanálov. Ale mnohé telesné zážitky, obzvlášť tie dejúce sa blízko smrti môžu byť primárne proprioceptívne, to znamená že môžu byť cítené ale nie videné.

Jung hovoril o nepredstaviteľných či nevizuálnych zážitkoch ako aspektoch „psychoidného nevedomia“.[22] Výskum v práci s telom vysvetľuje Jungovo „psychoidné nevedomie“ ako pozostávajúce v základe s nevizuálnych zážitkov. Ak myslíme na nevedomie v pojmoch informačnej teórie ako vysielači, a o normálnom vedomí ako prijímači, potom si ho tiež môžeme predstaviť ako vysielač, ktorý využíva rozličné kanály na to, aby sa vyjadril. Nevedomie využíva vizuálne kanály napríklad na vyjadrenie seba v snoch. Ale keď sú využívané proprioceptívne a kinestetické kanály, potom sa nevedomie vyjadruje v tom, čo normálne vedomie typicky prežíva ako telo. V tomto prípade vysielač prejavuje sám seba v zmysle signálov ako sú telesné symptómy, bolesti či príjemné pocity. Tieto signály sú kvantitatívne odlišné od vizuálnych správ aj keď obsah vizuálnych a kinestetických signálov môže byť rovnaký.

V každom prípade, psychoidné fenomény sa zdajú byť somatické signály bez sprievodu vizuálnej predstavivosti. Čím má kanál tendenciu byť menej rozvinutý, tým záhadnejšie sa nám nevedomie v tom kanále javí. Napríklad vizuálny človek môže byť vystrašený hlasom prejavujúcim sa v akustickom kanáli. Auditórny človek môže spanikáriť, keď sa objaví bolesť v proprioceptívnom kanáli, v ktorom si nerozvinul uvedomenie. Pre prijímateľa, ktorého poznanie v tom konkrétom kanáli je slabé, sa nerozvinutý kanál správa ako démon, mág či hypnotizér.

Ľudia na sebe cez somatické kanály predvádzajú rôzne formy „mágie“. Niektorí pijú kávu, aby sa povzbudili, iní pijú víno, aby relaxovali, berú aspirín aby prekonali bolesť, alebo iné lieky, aby dosiahli liečebné účinky alebo zvýšené formy uvedomenia. Vedomie nášho nerozvinutého somatického kanála je často spojené s extravagantnými nárokmi alebo so zlými vplyvmi verejnosti, ktorá len minimálne rozvinula proprioceptívne uvedomenie.

Teda nerozvinuté somatické kanály sa správajú ako čarodejníci. Klienti, ktorí sa vrátili s intenzívnych telesných zážitkov v seminároch práce s telom tvrdili, že sa udialo niečo dôležité bez toho, že by boli schopní vysvetliť čo. Často vyzerali ako figliari. Jedného dňa, zatiaľ čo som pozoroval môjho malého syna ako predvádzal s priateľmi kúzelnícku show, začal som chápať výraz figliara v tvárach týchto klientov. Spýtal som sa môjho syna iba to, prečo on a jeho priatelia mali takú veľkú radosť s predvádzania kúzelníckych predstavení a on mi povedal, že sranda v predstavení spočíva v robení vecí, ktoré nemôžu byť videné!

Jeden zo záverov, ktorý môžeme vyťažiť z práce s telom, v ktorej sa vyskytujú intenzívne nevizuálne telesné zážitky je, že nevedomie sa snaží rozvinúť uvedomenie v nevizuálnom kanáli. Takéto uvedomenie je veľmi dôležité. Schopnosť prijímať proprioceptívne signály môže niekoho ochrániť pred prechladnutím alebo môže znamenať rozdiel medzi životom a smrťou. Napríklad kinestetické vedomie môže niekoho postrčiť z cesty práve v momente, keď sa má stať nebezpečná dopravná nehoda.

Telesné zážitky majú množstvo možných významov. Niektoré zážitky, ktoré sa dejú počas práce s telom sa podobajú náboženským prebudeniam. Ľudia sa cítia, akoby kontaktovali Boha alebo boli prenesení do iných oblastí existencie. Tieto ríše a bohovia by sa v Indii vzťahovali k Shakti alebo Atmanovi. Iné druhy psychoidných telesných zážitkov naznačujú potrebu väčšej pokory. Keď vedomie bolo riadené vizuálne orientovaným solárnym ego, telesné skúsenosti často znižujú svetlo tohto typu vedomia a pripomínajú jednotlivcovi, že nie všetko môže byť riadené či kontrolované vedomím. Sny o lunárnych fenoménoch sledujúce telesné zážitky často symbolizujú svetlo či múdrosť nevizuálnych kanálov.

Mnohé telesné procesy sú primárne liečivými fenomény. Ich cieľom sa zdá byť pri pohľade späť, že boli v zásade liečebné a často nechávajú len minimálne pochopenie po prebudení. Niektoré telesné fenomény pociťujeme ako „zlé výlety“ a naznačujú, že je vyžadované väčšie uvedomenie, kontrola a menej pôžitkárstva predtým, než podnikneme ďalšie skúmanie telesných kanálov.

Jemné telo

Dôležitý aspekt telesných zážitkov sa objavuje blízko smrti. Informácie, ktoré som získal od mojich umierajúcich klientov ma vedú k presvedčeniu, že umierajúci ľudia, ktorí si rozvinú nejaký druh proprioceptívneho vedomia zažívajú finálne stavy života koherentnejšie než tí, ktorí takýto rozvoj nemali. Tí, ktorí vedome pociťovali svoje telá bežne snívali, že ich autá sa premenili na nebeské dopravné prostriedky. Tí umierajúci ľudia, ktorí nerozvinuli telesné vedomie často zistili, že ich autá im v snoch ukradli. Asociácie k autám indikovali odkaz k vedomej kontrole nad telom. Transformované autá teda symbolizovali, ako sa vedomá kontrola nad telom premenila do vedomej spolupráce s mimovôľovými vegetatívnymi procesmi. Mohol by som potvrdiť túto interpretáciu poukazom na to, akí bdelí takýto snívajúci ostali, ako si ponechali uvedomenie počas kóme podobných podmienok, ako oceňovali a dokonca sa účastnili toho, čo sa dialo. Snívajúci, ktorým ich autá v snoch ukradli sa však blízko smrti stali vystrašení a disociovaní, s divokými halucináciami skoro psychotického vzhľadu, ako im postupne mizla vedomá kontrola nechávajúc jednotlivca v neznámej hypometabolickej oblasti.

Telesné zážitky objavujúce sa blízko smrti zahŕňajú prevažne proprioceptívne zážitky či zážitky vnútorného tela a terapeutovi sa zvonka javia vo forme chvenia, zvláštneho dýchania, rotácie očí či fenoménov podobných kóme. Takéto proprioceptívne zážitky sa vo východnej literatúre pripisujú jemnému telu, nástroju, ktorý používame na transcendovanie života, smrti a času.[23] Zážitky jemného tela v základe niesu odlišné od iných telesných fenoménov okrem toho, že sa objavujú blízko smrti. Teda zdá sa, že keď sa práca s telom zameriava na proprioceptívne a kinestetické kanály nevedomia, táto práca rozvíja uvedomenie jemného tela. V tomto konkrétnom zmysle je práca s telom podobná joge, meditácii, hľadaniu vízií, indiánskym saunám alebo iným telesným rituálom, ktoré sa snažia rozvinúť nesmrteľné telo. Ale práca s telom sa od týchto rituálov líši v tom, že svoj cieľ definuje nanovo každým klientom a nemá vopred určenú metódu alebo výsledok práce.

Snové telá

Jemné telesné zážitky, proprioceptívne a kinestetické signály, sny a vizuálne fenomény sú všetky súčasťou spektra skúsenosti, ktorú nazývam snové telo. Už som naznačoval, že sa zdá, že väčšina telesných zážitkov sleduje vzorce snov.[24] Momentálne nevidím žiaden dôvod proti extrapolovaniu tohto fascinujúceho izomorfizmu medzi telesnými stavmi a snami do oblastí, kde sa sny a telesné stavy stávajú nerozlíšiteľné. Môžeme teda definovať snové telo s vedomím tejto extrapolácie: snové telo zahŕňa všetky sny a telesné zážitky!

Snové telo má spektrum procesov plynúcich od vizuálnych fantázií k pocitovým náladám, vizuálnym snom, telesným stavom odzrkadľujúcim tieto sny, k proprioceptívnym a kinestetickým zážitkom, ktoré už niesu verbalizovateľné či predstaviteľné. Keď sa blízko smrti objavia silné proprioceptívne procesy a sú sprevádzané zámerným uvedomením, snové telo sa stáva jemným telom. Snové telo je kombináciou pojmov v súčasnosti používaných pre dušu a telo. Duša pre mňa je Jungovo kolektívne nevedomie, druh tmavého mora prerušovaného komplexmi a časťami, ktoré nazýval „odštiepené vedomie“.[25] Komplexy sú duchovia, ktoré majú vlastnú inteligenciu, ako už zistili tí z vás, ktorí ste robili aktívnu imagináciu, pracovali na „horúcej stoličke“ alebo mali skúsenosti s drogami.

Moja predstava tela je podobná duši. Vidím indický systém čakier, telo naplnené od 5 do 7 žiarivých centier, ktoré sú naplnené obrazmi a hudobnými tónmi korešpondujúcimi s danými plexovými nervami.[26] Empiricky je telo priestorovou nádobou rozličných vedomí, ktoré bežne zažívame ako symptómy alebo choroby. Snové telo je teda mnohokanálovým zážitkom kombinovaných obrazov kolektívneho nevedomia a tela naplneného čakrami. Snové telo je pole z intenzívnymi energetickými bodmi lokalizovanými v priestore a čase korešpondujúcimi s telom a dušou.

V tomto článku som hovoril o somatických kanáloch a odlíšil som ich od snových fenoménov (a vizuálnych kanálov), aby som zdôraznil fakt, že nevedomie má mnohé kanály, ktoré nesú kvalitatívne odlíšiteľné procesy, aj keď môžu byť spojené jeden s druhým vo význame. Tiež som zdôraznil fakt, že v súčasnosti máme tendenciu identifikovať nevedomie s vizuálnymi kanálmi a vytvárame kauzálne teórie o tele. Teda sme v nebezpečenstve, že stratíme jeho pravú podstatu. Identifikovanie neznámeho (somatického) signálu so známym kanálom (či obrazom) funguje relatívne dobre dovtedy, až kým somatický kanál s nerozvinutým uvedomením nevytvorí mocné signály ako sú symptómy alebo život ohrozujúce choroby.

Uvedomujem si predbežnú povahu tohto článku a dúfam, že čitateľ sa pripojí ku mne v skúmaní spojení a detailov tém, ktoré som tu bol schopný len načrtnúť. Dúfam však, že som poukázal na to, že somatické vedomie môže byť súčasťou analytickej práce, že v skutočnosti toto vedomie môže byť často záležitosťou života a smrti a že esencia somatického uvedomenia sa pri smrti odhaľuje byť samotným jemnohmotným telom. Zatiaľ čo somatické uvedomenie môže byť odlíšiteľné od psychologických vedomostí, myslenia, fantazírovania a verbalizovania, takéto uvedomenie môže vstúpiť do psychoidného nevedomia toho sveta, ktorý už viac nemôže byť jasne definovaný ako buď psychický alebo somatický. Somatické uvedomenie nám dáva empirickú a experimentálnu metódu poznávania tohto sveta a šancu uskutočnenia kľúčovej dimenzie osobnosti- Self, existenciálnejším spôsobom než je ten, ktorý v súčasnosti máme.

Originál: www.aamindell.net

Preklad: Andrej Jeleník, 2006

Poznámky

[1] Zdá sa, že Richard Bandler a John Grinder boli prví, ktorí poukázali na spojenie mezi pohybmi očí, počutím, cítením a videním v kontexte toho, čo v ich knihe Frogs into Princesses nazývajú neuro-lingvistické programovanie (ed., John O. Stevens; Moab, Utah: Real People Press, 1979, s. 45)

[2] tamtiež.

[3] H. Fabredga a P.K. Manning, „An Integrated Theory of Disease: Ladino-Mestizo Views of Disease in the Chiapas Highland,“ Rediscovery of the Body, ed., Charles Garfield (New York: Dell Publishers, 1977)

[4] Richard W. Lieban, „Medical Anthropology,“ Handbook of Social and Cultural Anthropology, ed., John J. Honigmann (Chicago: Rand McNally, 1973)

[5] The Yellow Emperor´s Classics of Internal Medicine, trans., Ilsa Weith (Berkeley: University of California Press, 1966)

[6] tamtiež.

[7] Lu K´uan Yu, Taoist Yoga: Alchemy and Immortality (London: Rider & Co., 1972)

[8] Mircea Eliade, Yoga: Immortality and Freedom (Princeton: Princeton University Press, 1977)

[9] Baba Muktananda, The Play of Consciousness (California: Shree Gurudev Siddha Yoga Ashram, 1974)

[10] Philip Rawson, Tantra: The Indian Cult of Ecstasy (London: Thames and Hudson, 1973)

[11] nasledovníci terapeutického smeru Idy Rolfovej orientovaného na prácu s telom (pozn. prekl.)

[12] Ida Rolf, „Scructural Integration,“ Confinaia Psychiatrica, XVI (1973), 69-79

[13] George Downing, The Message Book (New York: Random House, 1972)

[14] Wilhelm Reich, Character Analysis (New York: Farrar, Straus & Giroux, 1968) and Alexander Lowen, The Betrayal of the Body (New York: Collier Books, 1973)

[15] Leiban, op.cit.

[16] Jungov najlepší popis finalistického prístupu nájdete v jeho Man and His Symbols (New York: Doubleday, 1964) O aplikáciach finalistického prístupu k symptomatológii pojednáva Meier, „A Jungian Approach to Psychosomatic Medicine,“ Journal of Analytical Psychology, 8:2 (1963), Russel A. Lockhart, „Cancer in Myth and Dreams,“ Spring 1977, a Carl I. a Stephanie Simonton, „Belief Systems and the Management of the Emotional Aspects of Malignacy,“ Journal of Transpersonal Psychology, 7 (1975), 29-47

[17] C.G.Jung a C. Ricksher, „Further Investigations on the Galvanic Phenomenon and Respiration in Normal and Insane Individuals,“ CW 2, pars. 1180-81

[18] Pozri napríklad Marie-Louise von Franz, Introduction to the Psychology of Fairy Tales (Zurich: Spring Publications, 1973)

[19] Eliade, op.cit.

[20] John Mumford, Psychosomatic Yoga (Welligborough: Aquarian Press, 1976)

[21] Arnold Mindell, „Der Korper in der Analytischen Psychologie,“ Behandlungsmethoden in der Jungsch Psychologies, ed., U. Eschenbach (Bonz Verlag, 1979); tiež Mindell, Dreambody (Los Angeles:Sigo Press, 1981)

[22] C.G.Jung, „Review of the Complex Theory.“

[23] David V. Tansley, Subtle Body: Essence and Shadow (London: Thames and Hudson, 1977)

[24] Mindell, Dreambody

[25] Jung, „Review of the Complex Theory.“

[26] Arthur Avalon, The Serpent Power (New York: Dover Publications, 1974)