národný satanista

Demokracia označuje existenciu druhu spätných väzieb, do ktorých sa „zapája” každý občan, vďaka čomu vie istým merateľným spôsobom ovplyvňovať osud spoločnosti. Takéto rozhodovanie má však dva aspekty. Po prvé, je to riadenie spoločenských procesov v rámci existujúceho systému. V tejto oblasti sú možnosti jednotlivcov (ako i celej spoločnosti) obmedzené objektívnymi zákonitosťami samotného systému. Čo v jednom systéme možno po schválení väčšinou zrealizovať, môže byť v inom systéme iba neuskutočniteľnou, mŕtvou literou alebo čírou vidinou. Takže mechanizmus demokracie umožňuje uviesť do života hlasovanie väčšiny len vtedy, keď na to jestvujú patričné materiálne a štrukturálne predpoklady. Okrem toho ľudia, plne využívajúc svoje demokratické práva, môžu odhlasovať aj zmeny, ktorými sami sebe škodia, ako napríklad keď ich realizáciou vznikne spätná väzba, ktorá spôsobuje škodlivé ekonomické oscilácie. Preto ak sa demokracia ako maximálna a všeobecná spoluúčasť na vládnutí nezakladá na zodpovedajúcich teoretických vedomostiach občanov o spoločenských následkoch každej zmeny existujúceho stavu, môže zapríčiniť veľmi hlboké poruchy, podobne ako aj všeobecné právo riadiť motorové vozidlo spôsobí katastrofu, ak sa ľudia najprv nenaučia šoférovať. Teda bez zodpovedajúcich vedomostí môže ľud v demokracii doviesť štát k spoločenskej katastrofe rovnako ako tyran v autokracii. Preto obyčajné zavedenie spätných väzieb, ktoré vytvárajú podmienky demokratického riadenia, nie je postačujúcou podmienkou na konštrukciu „ideálneho modelu”; na to sú nevyhnutné aj špeciálne vedomosti. V kapitalistickom systéme stoja namiesto týchto teoretických vedomostí programy politických strán, ktoré sú však len veľmi slabou náhradkou exaktnej, vedeckej sociologickej teórie.
Po druhé, skutočne plná demokracia musí dovoliť aj to, že občania odhlasujú totálnu výmenu existujúceho spoločenského systému, čo vzhľadom na základ kapitalizmu, súkromné vlastníctvo, „demokratické” zákony často nepripúšťajú. Takže vidíš, že demokracia ako formálna metóda riadenia je zároveň funkciou objektívnych zákonitostí systému aj jeho ustanovených zákonov. Ustanovené zákony sa nemusia zhodovať s reálnymi spoločenskými procesmi, obzvlášť v oblasti riadenia štátu. Marxizmus už dávno objavil, že aj tá najdemokratickejšia vláda chráni predovšetkým záujmy jednej triedy, čiže určitej časti obyvateľov, a nie všetkých bez výnimky. Tak napríklad, keď arbitrárne zvolené, ale zákonom stanovené percentuálne rozdelenie účasti na vláde (pomocou volebných nariadení, zákonov o limitoch moci, atď.), čiže „rozhodovacie právo”, nevyplýva objektívne z existujúcej štruktúry medziľudských vzťahov, toto rozdelenie sa napriek litere zákona mení a gravituje buď k centralizácii alebo decentralizácii rozhodovania, až kým sa nedosiahne stav, ktorý bude objektívne stabilný. Tento jav sa v rozličných systémoch prejavuje rôzne (napr. v podobe vplyvu veľkokapitálu na rozhodnutia vlády, čo robí z „vlády ľudu” viac–menej fikciu)