Prinášame rozhovor s britským ekonómom Guyom Standingom, ktorý vyšiel na A2larm. Guy Standing je členom vedenia organizácie BIEN (Basic Income Earth Network), autorom kníh The Precariat (2011) a A Precariat Charter (2014).
V rozhovore predstavuje zmeny v sociálno-triednej štruktúre post-klasického kapitalizmu, prehlbovanie rozporov medzi kapitalizmom a občianskou spoločnosťou, čo tvorí v konečnom dôsledku bariéru jeho ďalšej existencie. Uverejňujeme prvú časť rozhovoru, v ktorej predstavuje novú spoločenskú „triedu“ – prekariát.
Už dlho upozorňujete na existenciu a rozvoj novej spoločenskej triedy – prekariátu. Nazývate ju „triedou v procese utvárania“. Poďme sa na ňu podívať bližšie. Kto to vlastne je? Kto do nej vstupuje a prečo by sme mali venovať pozornosť jej rozširovaniu?
Prekariát sa skladá z ľudí, ktorých možno popísať tromi aspektami. Ľudia, ktorí patria k prekariátu, sú súčasťou špecifických výrobných vzťahov. Znamená to predovšetkým, že sa musia vnútorne stotožňovať s nestabilnými pracovnými úväzkami. Týka sa to rôznych nových pracovných pozícií, úväzkov bez pracovnej doby, stáží a novšie aj crowdsourcingu a davovej práce (crowd labour). Počas nasledujúcich piatich rokov bude každá tretia dohoda o práci prebiehať on-line. Samotný koncept zamestnanosti sa bude stávať menšinovým javom. Davovej práce sa zúčastňujú veľké počty ľudí a od mnohých z nich sa očakáva, že budú mať svoje vlastné výrobné prostriedky. A sú bezosporu vykorisťovaní ešte viac, ako je obvyklé. Bez akýchkoľvek istôt vykonávajú jednotlivé úlohy a malé pracovné zákazky. Prekarizovaní ľudia nemajú zmysel pre profesijnú identitu. Necítia, žeby sa mali niekam vyvíjať.
Druhým, veľmi dôležitým aspektom je, že pokiaľ ste súčasťou prekariátu, musíte vykonávať činnosť, ktorá vôbec prácou nie je. Teda mnoho práce, ktorá sa nepočíta, nie je rešpektovaná, neobjaví sa v žiadnych štatistikách a ani netvorí súčasť politickej rétoriky. Ale pokiaľ ste v prekarizovanej triede, tak dobre viete, že vo svojom voľnom čase musíte vykonať množstvo práce, ktorú nikto neocení. A pokiaľ ju nevykonáte, doplatíte na to.
Pokiaľ sa necítite byť príslušníkom triedy a podívate sa na seba ráno do zrkadla, vidíte len svoje zlyhania. V určitom okamihu ale pri pohľade do zrkadla nevidíte obeť, ale člena určitej skupiny, sú tu milióny ľudí, ako som ja.
Musíte sa napríklad neustále hlásiť na množstvo pracovných pozícií. Dostal sem mnoho e-mailov od ľudí, ktorí sa museli uchádzať o tisíce pracovných miest. Len si predstavte, koľko času to zaberie. To nie je voľný čas, ale práca. Musia čakať na odpovede, získavať kontakty, stáť fronty, vyplňovať formuláre a čakať… Musíte sa neustále rekvalifikovať, pretože posledný rekvalifikačný kurz už dnes nie je k ničomu. Musíte stáť frontu na test od akéhosi byrokrata. Naraz neviete, ako najlepšie využiť svoj čas. Žijete v strese a neustálom napätí. Je to vôbec prvýkrát v dejinách, kedy milióny ľudí majú vyššie vzdelanie ako to, ktoré potrebujú k výkonu svojej práce – či už súčasnej, alebo tej, ktorú očakávajú, že ju budú niekedy vykonávať. To samozrejme plodí množstvo frustrácií.
Iným aspektom je, že prekariát má špecifické distribučné vzťahy. To znamená, že má prístup len k mzdám, ktoré strácajú na hodnote a sú nestabilnejšie, ako bývali. Nemajú prístup k odmenám iného ako mzdového typu, ako sú dôchody, materské dovolenky, zdravotné poistenie, platené dovolenky a podobne. To znamená, že sú nútení pracovať v globalizovanom trhu práce, kde mzdy klesajú a každý, kto je súčasťou prekariátu, vie, že je to život na hrane neudržateľného dlhu. Práve dlh je mechanizmom vykorisťovania prekariátu. Jedna náhoda, jedna chyba, jeden rozpadnutý vzťah a môžete sa stať súčasťou „lumpenprekariátu“ na ulici. Taká je realita. To nie je náhodný jav, je to systémový problém.
A aký je tretí aspekt?
Tretím aspektom je- podobný pojem bohužiaľ chýba vo väčšine jazykov – druhoradý občan (denizen). Druhoradé občianstvo je stredoveké anglické slovo, ktoré dnes ľudia v Británii už nepoužívajú. Druhoradý občan bol človek, ktorému boli pri príchode do mesta garantované určité práva spoločne s povolením k pobytu, ale v oveľa nižšej miere ako stálym obyvateľom daného mesta. Dôležité pre pochopenie prekariátu je, že prvýkrát v dejinách sú milióny ľudí v procese premeny na takýchto druhoradých občanov. Strácajú niektoré zo svojich občianskych práv, včítane piatich základných: kultúrne, občianske, sociálne, ekonomické a politické. Strácajú kultúrne práva, pretože nemôžu patriť do komunity, ktorú si vyberú a ktorá by im dávala pocit, že niekam patria a smerujú. Strácajú občianske práva, pretože nemajú prístup k spravodlivosti a súdom, pretože si ich jednoducho nemôžu dovoliť. Strácajú sociálne práva, pretože namiesto univerzálnych práv a štátnych benefitov sú neustále testovaní a sankcionovaní.
A strácajú ekonomické práva, pretože sa nemôžu venovať tomu, na čo majú kvalifikáciu. Politické práva potom strácajú, pretože nikde nevidia nikoho, kto by ich v aktuálnej politike reprezentoval, pretože ich nikto nerozpoznáva ako samostatnú triedu. Pre mňa je prístup k právam garantovaných štátom jedným z definičných znakov pre konkrétne triedy. Na základnej úrovni platí, že majú rozdielne záujmy oproti ľuďom v námezdných úväzkoch alebo starému priemyselnému proletariátu. A mnoho ľudí, včítane veľkého množstva umelcov a kreatívcov, balancuje na hrane prekariátu. Budia sa v noci strachom, žeby takto mohli dopadnúť.
Tvrdíte, že okrem prekariátu môžeme pozorovať šesť ďalších spoločenských tried, ktoré dohromady utvárajú súčasný svet. Ktoré sú to?
Úplne na vrchole je plutokracia a oligarchovia. Nie je to horné jedno percento, ale jedna tisícina percenta. Sme svedkami historicky bezprecedentnej situácie, kedy k veľmi malej menšine putuje väčšina príjmov a moci. Sú skutočne nechutne bohatí a všetky svoje obrovské príjmy získavajú z rôznych druhov renty a duševného (intelektuálneho) vlastníctva. Sú to globálni občania, ktorí dokážu manipulovať politikou a zároveň ju komodifikujú.
Pod nimi je elita, ktorú by sme mali odlíšiť od plutokracie. Elitu tvoria riaditelia firiem, ktorí zarábajú milióny dolárov ročne, a pokiaľ to nie sú zrovna kriminálnici, pohybujú sa aspoň na hrane zákona. Sú to sluhovia plutokracie. Majú podiel na veľkom balíku peňazí v podobe miliónov, ale plutokracia sa pohybuje v miliardách. Pod elitami sú stáli zamestnanci (salitariát). Keď som študoval v Cambridgi a venoval sa ekonómii práce, študovali sme učebnice, v ktorých sa písalo, že koncom storočia budú všetci pracovať ako stáli zamestnanci. To znamená dlhodobé pracovné úväzky a sociálne zabezpečenie, garantované peniaze, zdravotné poistenie a podobne. To ale mizne. A zaujímavé je tiež to, že množstvo ľudí z triedy zamestnancov rozumie prekariátu, pretože ich synovia a dcéry sa do tejto triedy práve dostávajú. Ich deti sa nestanú stálymi zamestnancami ako oni sami.
Vedľa stálych zamestnancov existuje skupina, ktorú nazývam profesionáli (proficians). Stelesňujú romantický model dnešnej spoločnosti. Nechcú zamestnanecké istoty a výhody, pretože sú na to príliš chytrí. Všetky svoje výrobné prostriedky a schopnosti majú v počítačovej kapse a vo vreckách nohavíc, musia sa neustále sieťovať s ďalšími ľuďmi a pracujú na krátkodobých projektoch. Zarábajú hodne peňazí a žijú život v neustálej zanepráznenosti. Sú medzi nimi umelci, inžinieri, niektorí sa venujú pokročilým technológiám, niektorí používajú svoje špecializované schopnosti. Problém tu je predovšetkým v tom, že si vytvárajú veľmi stresujúce a vyčerpávajúce prostredie a prácu, ktorá vyžaduje mnoho energie, dynamizmu, ostrých lakťov a manévrovania. Sú čisto závislí len na svojich schopnostiach a ume. Mnohí z týchto ľudí – a niektorých z nich poznám osobne, rovnako ako vy – každý deň porušujú zákon. Ale vedia, ako na to a len málokedy sú prichytení pri čine. Majú len jeden problém, a síce ten, že následkom tak vysokého pracovného nasadenia sa stáva riziko vyhorenia, ktoré sa v priemere vyskytuje niekedy okolo 27 rokov. Takéto typy poznáte, mnoho z nich stretnete na letisku.
Pod touto triedou sa nachádza starý proletariát, ktorý hodne ľudí označuje ako pracujúcu triedu. Sú to ľudia, ktorí v dvadsiatom storočí akceptovali rutinnú, disciplinovanú a stabilnú prácu na plný úväzok. Zodpovedajú klasickému leninskému modelu vykorisťovanej, disciplinovanej pracovnej sily, ktorá počúva svojich šéfov a na sklonku života za to dostane štátnu penziu. Táto skupina sa ale všadiaľ po svete stenčuje. Pokiaľ zoškrabete z povrchu Bernieho Sandersa jeho náter, tak zistíte, že sa stále drží tohto modelu proletariátu a usiluje o ďalší New Deal. (Ale pokiaľ by som bol Američan, rozhodne by som ho podporoval.). Takže to je proletariát. Stenčuje sa, aj keď všetky inštitúcie našej spoločnosti boli vytvorené práve preň. Ale to už nefunguje.
Pod proletariátom je potom prekariát. Pod ním je už len lumpenprekariát, sociálne vylúčená podtrieda.
Napísali ste, že pokiaľ prekariát správne nepochopíme, existuje riziko, že jeho nástup privedie spoločnosť k politike inferna. Čo tým myslíte a prečo by sme mali prekariátu venovať pozornosť?
Pokiaľ si predstavíte, že tu budeme mať masu prekarizovaných ľudí, ktorí budú tvoriť väčšinu – bez zabezpečnia, bez smerovania a bez pocitu kontroly nad svojím vlastným životom – tak môžeme vidieť určité rozštiepenie. Jednu časť nazývam alavistami, čo sú ľudia, ktorí chcú vrátiť späť minulosť. Vypadávajú zo starej pracujúcej triedy, z rodín, tradícií, komunít. Nemôžu dosiahnuť to, čoho dosiahli ich rodičia, ktorí majú aspoň nejaký pocit zabezpečenia. Ale títo ľudia nemajú ani vzdelanie, neboli na univerzitách a počúvajú vábeniu neofašistických populistov. Dnes podporujú Donalda Trumpa, Viktora Orbána alebo Marine Le Penovou. To je bezosporu nebezpečné. Druhá časť prekariátu pozostáva z ľudí, ktorých označujem ako nostalgikov. Je to veľmi dôležitá skupina, pretože milióny ľudí stratili pocit domova. Nielen migranti a utečenci, ale mnoho ďalších ľudí stratilo zmysel pre prítomnosť. Táto skupina má tendenciu vyhýbať sa politike a spoločnosti, z rôznych dôvodov sa snaží stať sa neviditeľnými, s hlavami skrčenými. Okrem situácií, kedy je toho na nich už priveľa a jednoducho vybuchnú.
Treťou skupinou prekariátu sú tí, ktorých označujem ako progresívnych. To sú ľudia, ktorí idú na univerzitu a po dobu, čo na nej boli, mali prísľub od rodičov a učiteľov, že pokiaľ sa budú venovať svojmu štúdiu, dosiahnu na sľúbnú kariéru a stanú sa profesionálmi. Ale keď vysli von, zistili, že si kúpili bezcenný lístok do lotérie, ktorý má stále menšiu cenu, a pritom stojí stále viac. Nemajú žiadnu budúcnosť a sú naštvaní. Táto skupina sa nepridá k neofašistom, nebudú podporovať Donalda Trumpa, ktorému sa akurát tak smejú. Zároveň sú ale zranení a budú hľadať novú politiku raja.
Koncept politiky raja používate často. Čo presne znamená?
Chcel som proti sebe postaviť politiku inferna a politiku raja. Aby sme umožnili príchod politiky raja, musíme pochopiť, že prichádza transformácia. Trieda v procese utvárania – prekariát – sa musí stáť triedou pre seba – ustanoviť sa. Prvou podmienkou je, že trieda musí mať vedomie sama seba. Rok 2011 bol pre toto ideálnou príležitosťou. Čo je dôvod, prečo som vďaka mojej knižke, ktorá vyšla paralelne s hnutím Occupy, bol znovu pozývaný, aby som na okupovaných miestach prehovoril, rovnako ako v Španielsku, kde narastalo hnutie indignados. To, čo sa stalo, bolo náhlé uvedomenie si vlastnej subjektivity, teda zmyslu pre to, že sme aktérmi. Pokiaľ sa necítite príslušníkom triedy a podívate sa na seba ráno do zrkadla. Vidíte len svoje zlyhania. Vidíte niekoho, kto nie je jednoducho dosť dobrý a schopný. Zrazu ale pri pohľade do zrkadla nevidíte obeť, ale člena určitej skupiny. Sú tu milióny ľudí, ako som ja, ktorí sú súčasťou prekariátu. A ako takí môžeme mať pocit, že získavame kontrolu, pretože máme zmysel pre to, čo sociológovia nazývajú „byť aktérom“.
Čo to presne znamená?
Môžeme sa začať mobilizovať a vracať údery – pretože pochopím, že to nie som ja, kto zlyhal, ale že tým, kto zlyhal, je systém, ktorý ma chce mať práve takéhoto, akým som teraz. Tento zmysel pre rozpoznanie vlastnej situácie bol veľmi dôležitý v roku 2011 aj v nasledujúcich rokoch. Presne to vyžaduje politika raja, pretože inak sa nemôžete stať subjektom, ktorý bojuje za zmenu. Potom máte boj za reprezentáciu. V každej štátnej inštitúcii, v každej krajine musí zvučať hlas prekariátu. To znamená, že odborové organizácie sa musia transformovať a zmeniť sociálne inštitúcie. Akademické prostredie musí byť uchopené z tejto novej triednej perspektívy prekariátu. A to vedie k ďalšiemu aspektu – potrebujeme boj za prerozdeľovanie. Myslím, že tu zohrávajú dôležitú úlohu umelci. Otázka znie. Pokiaľ ste súčasťou prekariátu, čo má byť tým, čo chcete prerozdeľovať a aké nerovnosti tým chcete narovnať? Pokiaľ budem prednášať prekariátu o tom, že potrebujeme prerozdeliť výrobné prostriedky, budú sa mi smiať. To nie je to, ža čo bojujeme. Čo je teda skutočne dôležité, pokiaľ ste súčasťou prekariátu, čo je onou kľúčovou hodnotou? Za prvé zabezpečenie. Pretože nerovnosť v zabezpečení je omnoho väčšia ako nerovnosť príjmová. Pokiaľ ste kdesi dolu medzi prekarizovanými, nemáte vôbec žiadne zabezpečenie. Máte dlhy, deti, priateľov, ktorí vám nemôžu pomôcť, pretože už ste ich pomoc využili. Potrebujeme teda stratégiu redistribúcie zabezpečenia.
Druhým aspektom je čas. Nerovnosť v kontrole nad vlastným časom je obrovská. Pokiaľ ste zamestnanecká elita, tak máte nad svojím časom kontrolu. To nemusí znamenať, že ho využívate múdro. Pokiaľ ste v situácii prekariátu, tlačí vás čas. Potrebujeme teda politiku času. Ako ju môžeme uchopiť? Konceptuálne? Umelecky? Štatisticky? Politicky? To je výzva. Hlavou sa mi preháňajú myšlienky na to, že potrebujeme hnutie za pomalý čas, podobne ako existuje hnutie za „pomalé jedlo“ (Slow food movement), pretože je nutné mať pocit, že sme pánmi svojho času. Aby sme to mohli urobiť, musíme pochopiť, ako je čas alokovaný.
Ďalším aspektom je nerovnosť v prístupe k priestoru, čo nás dovádza k centrálnej otázke prístupu k spoločným statkom (commons). To je, myslím, úplne základné. Uprostred všetkej komodifikácie, privatizácie a komercionalizácie sme svedkami toho, že spoločné statky upadajú. Nedeje sa tak samozrejme náhodou, ale úmyselne. Rentiéri chcú tieto statky získať pre svoj profit. Pre nás z toho vyplýva, že veľkou výzvou, pred ktorou stojíme, je znovu si vydobyť spoločné statky. Obnoviť ich a vyňať zo spektáklu a komercie – aby boli miestami, kde sa dá dýchať, rozvíjať a mať svoj čas pod kontrolou.
To sú teda kľúčové hodnoty, ku ktorým by som pridal samozrejme ešte vzdelanie, pretože nerovnosť v distribúcii vzdelania je stále obrovská. Akonáhle začnete premýšľať z perspektívy prekariátu, je ľahké sa dovtípiť, čo je dôležité. Potom sa môžete zaoberať konkrétnymi politickými návrhmi.
Celá debata | RSS tejto debaty