Odtělesnění bez příčiny–V nelokalizovatelném štěpném jádru.
Ontocentrismus za těchto okolností znamená, že silový střed — „Archimédův bod“ — nevidíme v jedné (libovolně které) rovině či pohybové fázi skutečnosti (ať jsme to my nebo biologično, nebo vesmír!), nýbrž v Bohu (tak jak byl definován výše), a že svoje usilování a svoje vědomí zaměřujeme k němu jakožto usilování konkrétně objektivní a vědomí objektivně platné, přičemž jsme si vědomi neiluzívnosti, reálnosti axiologických výsledků našich postojů a našeho usilování.
To by si protiřečilo. JÁ dělá vše pro to, aby si škodilo či rovnou anihilovalo.
hehe
Tím méně z tzv. objektu. Ratio – to je jen lidský, příliš lidský narcizmus.
Nejedlé bezbřehosti nepoživatelné trágy pod sluncem kde nic tu nic nového. Svatá pravda. Ale uniká skutečnost, nikoli JÁ.
V duchu uniká, alebo v realite duševnej?
V duchu svojho pochopenia, alebo sebanepochopenia-chápem ducha
? Je duch uchopiteľný od veci
?
Bezprostredná činnosť nejestvuje, alebo čo iné sa nám snaží nahovoriť takzvaná ´slobodná vôľa´?Mieril si tým nemotivovaným svetom tam
?
Alebo kde –
Tím méně z tzv. objektu. Ratio – to je jen lidský, příliš lidský narcizmus.
Separovaný subjekt je ten ktorý je postavený na báze čisto ´praktického´ užitku rozumoveho, ale JA predsa so sebou nenaraba ako s nastrojom svojho užitku…
To by si protiřečilo. JÁ dělá vše pro to, aby si škodilo či rovnou anihilovalo.
Prakticky-
„Věc o sobě” (pokud tedy vůbec) není věc izolovaná, že by na jedné straně byla obec a na druhé člověc, separace člověka od věci (předmětu) je zcela nereálná, celek ovšem je něčím co se do subjektu nevejde, jedině on vchází do něj, někdy.
?Alebo len čisto teoreticky
?Teda čisto prakticky, alebo čisto teoreticky
?
Subjekt vchádza do celku. Z vlastného presvedčenia, že sa osvedčil, alebo teda z vlastného osvedčenia. Som takzvaný človek menom zvieraťa celého. Náhodou mi to zapasovalo do toho Nietzschéovho ontologického rozvrhu; onen človek fragment je ako -celok menovite zvieraťom takzvaným -zaradím do toho ešte aj matku, ktorá sa išla v celku ľudstva -chápeš, že keď je ľudstvo celok čo tým chceš povedať
?
–mne pripadá, že celok je ľudstvo ako také nemožné pojať-keď je individum subjektom-ako chceme dokázať zo subjektu celok
?
Môžeš zo seba/subjektu/ dokazať existenciu celku povedzme ľudstva do ktorého zapadáš
?
Je ľudstvo celkom?
pekne povedané
Výmysl mysli to s tou extrapolací naprosto přehvízdl když z kategorie mýtu odřízl mýtus kategorie… a pak už to jelo.
Co v důsledku ´znamená´, že něčemu věřím, než to že tomu přikládám význam jehož znakem se zjinačím. (!?)
Raději se ani nedívám, nic jsem neviděl a mlčím. O žádné vůli lidu nevím. To je jen ideologickodemagogická pohádka amatérské dezinformace…
Ľud ale chodí k volebným urnám. Jeho vôľa sa musí niekde ´transparentne´ objaviť. Niekto si musí vôľu ľudu zapísať za uši. Aby sa nepovedalo, že sa ináč nedalo. To je preto otázka, že či sa dalo niečo ináč. Keď sa ani ináč nič nedá robiť čo sa potom dá robiť? Uchovávať v platnosti celé javové spektrum skutočnosti-jav, ktorý je rozdielom? Myslím, že jedna zo skutočných otázok Nietzschého filozofie je, že ako môže jav byť rozdielom-telo a vedomie- bez rozdielu vonkajšieho sveta? Bez svetového rozdielu celého vonkajšieho sveta na aký padne podozrenie, že tu bol skôr ako som si ho ja myslel? Je to ilúzia zrejme paradoxu, že človek si myslí, že môže začať meniť sám sa od seba keď svet tu bol ďaleko skôr ako tu bol on, a tiež je ilúziou, že človek vôbec medzi sebou a svetom nevie rozdiel na aký tu je?
Ako myslíš to zinačovnaie? Svet je tu od doby dávno minulej predmnou, ale ja ho ešte ako subjekt len zakladám? Nedáva mi dosť dobre zmysel, žeby svet tu bol skôr ako moja subjektívna predstava o ňom, ktorá ho údajne stvorila. Avšak on ten svet tu bol skôr ako som tu bol ja a moja subjektívna predstava toho sveta nie je svetom ako vôĺa a predstava, lebo svet tu z tej vôle nie je mojej do momentu aspoň v ktorom som nevznikol ja ako sám pred tým ´svetom´, ktorého začiatok konca sa stane pre mňa ´zdrojom predstavy´. Začiatok konca tohoto sveta, ktorý je subjektívne iný, ktorý je z môjho hľadiska zodpovedajúci predstave sa dá pojať ako archimedov bod Alfa do bodu Omega, ktorý je smrť? Jednoduchými slovami, ktorými si ani toľko neviem vysvetliť nerovnováhu medzi mnou a svetom-ako by aj mohla medzi mnou a svetom vzniknúť nerovnováha? Osoba ako individum je iba nástrojom-preto nastroj je individualizovaný predmet-objekt poznania-ak moje ja je predmetom v zmysle nástroja-ako akým zaobchádzam-zároveň s tým, že mám poznávať ´na sebe svoje ja´-táto predstava je logickým dôsledkom komplexity celku sveta-svet je celok-lebo je komplex-moje ja tento komplex tvorí snáď?
Smrť je v celku ničotou, ktorá nič neznamená, ale až nato, že v celku smrti skončí každý?Keď sa pýtam nato, že kde je kto v smrti, že kde sme kto v smrti sa pýtam nato, že prečo sme od toho tu v smrti ako celok odtrhnutí života-ako reality-vedomím?Vedomie je vo svojej pôvodnej forme relativita? Vedomie ako sama relativita? Vôbec vedomie je relatívny pojem pokiaľ sa mu nepripisuje ´svet´ .
Myslím, že predstav a ´matrixu´ vychádza z predstavy vedomia, ktoré je odtrhnuté od sveta-od reality sveta-avšak zákony sveta nie sú zákonmi vedomia-vedomie nemá voči svetu náskok o jednu dobu a o dve doby-odtrhnuté od sveta je vedomie v celku pozadím-skutočnosť je poprením-výrazu existencie-čas je výsledkom stupňa ´sebauvedomenia´-od času závisí čas v ktorom sa uvedomujem, ale v reálnom svete čas nemá svoj základ v ničom-čas je len odumieranie-prichádzanie k svetu-do každej minúty s každého javu-javu-javový svet-je rozdelený medzi prítomnosť, budúcnosť a minulosť-ktoré ako skutočnosť ti unikajú?
Skutočnosť nie je bez významu, ale ty jej nejaký pripíšeš cez to všetko-logika-piata cez deviatu dimenziu sa kríži-všetci sa udali a tak neostal ani jeden, ktorý by nebol údajný udávač. Konštrukcia sveta je predmetom-anorganickým objektom v práve zažitom-vždy zažitom-vždy predžitom-ak existuje vôľa, ale neexistuje jej ´sloboda´-človek sa bezprostredne stýka medzi štyrmi kútmi sveta-jar-jeseň-zima-leto-uži si smrti svojho nového života-až nájdeš pravdy ich dones domov-zajtra je čas a logos je automatom selekcie-automaticky selektujem-v milióne dát-ako taký posledný krát-zopakovaný hovor-teror-prichádza vojna -jej analytické myslenie je otázkou humanitného odporu-však sa skryje za maminu sukňu, alebo otcov pohľad do radu-ukáže, že sa vie zaradiť pekne poslušne ako všetci dilinkovia čo sa pustili do svojej logomachie-emancipácia ženského orgazmu-nič nie je sveté, ale ženský orgazmus-10 rokov v jednej kočke, a ďalších 10 v jej pičke-mačička-sa naučila mňaukať na slovo-a to ešte nepovedal svoje posledné.
Až sa ukáže že si nedokázal v živote nikomu nič si nemusíš zúfať, lebo vieš, že Godot nenechá dlho na seba nikoho čakať. Stojíš na špičke ľadovca a aj keď sa ti to zdá smiešne tak tá špička ľadovca môže byť špičkou tvojho jazyka v ľade v ktorom chceš z jedného tela žiť. Tu sa ukazuje, že strach je veľký nepriateľ, že stojí za dverami každými za akými si ešte nebol. Naťahuješ uši cez dve storočia a so svojimi smiešnymi 36 rokmi sa stávaš nesmrteľným na druhú.
Nikoho si nepoznal skrze optiku absolútnej nenávisti v bode v ktorom sa mlyny začali proti tebe obracať. Áno mlynský vietor fúka proti vetru času, ale oči to nekole. V škole si mal dávať lepší pozor a nenazývať svoj život banálnou ´sebareflexiou´.
Kto by sa bol do toho svojho času tvojho nakoniec pri všetkých tých otázkach na telo proti nemu obrátil? Ešte ani dôvod nenaznačil cesty vpred aká nekonala sa. Oslava prišelca na svet aký je pozdným bytím celkovo v kope o jedného menej. Vezme sa k miere vo všetkých veciach sa obráti na prach.
Nevýslovne je skutočnosť hodnotená za každým okamihom prineskoro. Odpoveď na celú záležitosť sa vydarí komunikovať stručne až ručne-jedno je, že čo príde, keď na vrchole chrbtovej kosti stojí vedomie akauzálneho nexu-chceš naťahovať čas ako žuvačku-ruvačka sa schystala–priamo na cieľ ale bolo treba útočiť-nechcelo to všetko len obsah vyvrcholeného kvanta moci–plešatá speváčka dostala od cudzinca mor-svetonázor je môj mor-to som sa nechtiac utiekol zviesť na tú pravú lásku k nús-cirkus sa nezačal od konca sveta-stačilo konať v súlade s podmienkami aké sú niekde napísané, ale aké nikoho nenapadlo si prisvojiť-podmienky k miestu miesto akého je tam čin-čin je miestom slovo akého miestom je čas-dvojité plány rozvedené skrze tony očí blata praveku skrze ktoré vidí-JEHO PLOCHA ŠIKMÁ-rozdielom sl.
ova.
Sl.ovo ex ovo surovo-elipsa-apokalypsa pod psa-ešte že si neželám chodiť za zadkom matere-vy ste predmetom môjho nikdy nenaplneného očakávania-očakávania akého sa mi dostalo zo široka mne vyhoverného sa na moment-vyhovoril som sa na vśetko vždy, ale nikdy som sa z ničoho nevyhovoril-slovo proste nie je môj živel tak ako ani čas-živel v ktorom by som bol-v slove sa nenachádzam-nemám slov pre seba v ktorých by som sa na chádzal-druhá príroda tu svojho času rozhoduje do tej miery do akej je umelá hmota mŕtva-každá hmota je pritom mŕtva už aj ako umelá-ako umelo jej vyvolaná potreba-potreba pro-formálneho svedomia aká je výrazom svojho; miera všetkých tých vecí svedomia, ktoré je v záhyboch fysisi-keď si tak človek predstaví, že fysis je jeho svedomím, že v miere do akej platia fyzikálne zákony sa dá uplatňovať hodnotová logika s akou je snáď zmyslený príbeh evolúcie dotiahnutý do zázračne neopakovateľného konca.
Áno ja som zosobnením zla v každej z troch osôb , alebo v každej jednej osobe trojice ich. Na vrchole sedí kozol ktorý mi serie do otvorenej mysle v náruče menom kniha-podomnou sedí osol na ktorom sedím sedím na slovo čo som nevyslovil-tento koniec je začiatkom-nemýľ si ma s nikým kto som-nesvetá trojica v jednej osobe zosobneného zla-nadobudla osobnosť-seba-prítomnosť nestratila, lebo v tej zaviazal uzol nutnosti zla- asociácia sakrament-sakra-sakra-sakra-echtra-sakratragédia-nový uzol pohľadu-o jednom uzle na sto honov-strom poznania pod ktorým nerušene rozťahuje žena svoje líca do úsmevu-len tak ju poznajú, lebo len tak ju zažili-hyper-realita-je super-lateralita-homogenita-fatalita-kvalita sa zmenila na validitu-indoktrinácia do svojho lona pojme ešte sto-krát takých ćo ju neprežijú-všetkých na Zem do svojho lona vezme s akého nás vydávila-hypertrofovaný svet konzumu-pri plnom vedomí pravdy sa nepozná čo je klam-on to Čioran tiež vyslovil, že pravda nie je z núdze cnosť, ale pohotovosť-ani nevieš, že 14 marec je dňom našej štátnosti otec-to som si mohol o tebe myslieť-Slovensko je krajinou pre teba minulosti už 30 rokov-a vieš, že ja tiež nie som sám sebou s najmenším rozdielom bez teba-teda sveta, ktorého povahu určuje iba zlo ak je označené-označené a určené-mimozmyslovým vnímaním seba-samého, alebo vnímaním celku mimo akého sa nenachádza poznanie bludu toho istého radu radom pokoja a formy vnútorného usporiadania ´seba´ s výnimkou chaosu, ktorý v sebe zo seba musí mať aby dokázal, že čo slovo to padne hlbšie na rovinu hladinu svetobôľu aká sa volá ´TICHO´.
Možno by si nepovedal, ale ´TICHO´ chce čas. TICHO , ktoré by malo pre náš svet nedozierne následky chce čas. Stačí sa do neho započúvať do ktorého toho okamihu času, ktorého význam sa stáva ozmysleným slovom do bitky so životom-so životom, ktorým sme živí, ale nevieme čo , že len ten život vlastne môže byť, alebo byť má. Prsnatá ryba kýve na úsmev a živočích sa prebúdza do života, ale nič to iné neznamená ako to, že jedného času musel vypustiť dušu -z katalógu depresií ti vyberiem tú správnu na dnešný deň, ktorá sa ti bude hodiť k očiam-tak ako sa spieva v pesničke od DEFTONES-máš depresiu za objav pretože ti ide k očiam-nie hovorím si, že sa nič nemohlo stať a stojím tak po kolená vo svojej vlastnej sračke-omáčke, ktorá mi nejde pod zub a ani k očiam, ktoré pomaly sa prevrátia do záhlavia.
Zmerám svoj dosavadný priebeh menom príbeh sveta nevypočitateľného pokiaľ ide o históriu jeho nepísanú. Ojedinelý prípad medzi inými samými neojedinelými ´stratenými existenciami´ kozmu; kozmos, alebo zavedený poriadok pre prípad samozvaného-ak-tivistu-
Počkej, počkej, copak děti a ženy nejsou lidi? Já bych to takto nestavěl, protože ten člověk fakticky bije sám sebe, což je neveselé…
sranda-aj ženy a deti sú iba ľuďmi-človeku to nepríde ako fakt ale tak to je naozaj-prítomnosť v ktorej tomu nič nenasvedčuje? Musím hľadať v sebe len známky života posmrteho? Cerím zuby ale nie sú biele. V mene vôĺa k moci úraduje-reštrikcia-obmedzenie-chráň sa chráň sa pred pravdou čo neskryješ-po zuby sa vyzbrojíš proti ženám a deťom-ale pozor aj tie sa dajú skurviť-preetože je ich až príliš-presiahli únosnú mieru-všade sa prekračuje únosná miera-človek žeby bol mierou všetkých vecí? čo je to za blbost?
Predsa človek prekračuje každú únosnú mieru aká existuje-príkladom toho je všadeprítomná devastácia každého biómu. V akej miere je človek mierou všetkých vecí? Nie je to tá najpokryteckejšia definícia človeka, že od neho sa dá pomerovať vecnosť, alebo miera do akej je ˇo samé sebou? Môžem snáď povedať, že človek je mierou zvieraťa v ňom samom napríklad keď tvrdím, ž je mierou človek všetkému a všetkého, že je mierou všetkého vôbec človek , že do toho zahrňujem napríklad zviera? Aký omyl si myslieť, žeby človek mohol kedy byť mierou takému zvieraťu. Túto formu sebareflexie aj keď je výkonom človeka ja osobne zdá sa neovládam-formu seberaflexie aká má vychádzať z faktu, že človek je do tej miery človekom do akej je on tou mierou v akej je mierou všetkých vecí aké ho zjavne po všetkých stránkach prekračujú.
Tento polooblačnov.
Oblačno až zamračené.
Kým vo svete detí, bláznov, alebo inak nepríčetných sa všetko akoby dialo ´iba tak´ teda ´mimochodom´ teda ´mimochodom vôle´. Vôľa sa deje ´mimovoľne´.
Tedy je impulsem nevědomí (id) z něhož se vyděluje a se kterým koreluje takřečené vědomí, o kterémžto ale víme tak starou belu.
Prírodu možno ponímať ako ´vonkajší svet faktov´ , ako oblasť vecí, vlastností a zákonitých zmien medzi nimi sa odohrávajúcich, ktoré majú svoje oprávnenie v púhej svojej existencii a podstate.
Ťažko povedať, že či je vôľa impulzom nevedomia. Jednanie z vlastnej vôle tj. ´chcenie´ síce môže byť plne automatické v zmysle ´nevedomé´, ale či si samo ´nevedomie´ aj zadáva impulz do takého a takého chovania je myslím zatiaľ z ´vlastnej vôle´ teda aspoň mne hádankou.
Kým byť nemusí znamenať ´vedieť´ o sebe tak nebyť znamená o sebe nevedieť isto-ako to znamená vôbec niečo čo by bolo jazykom vyjadriteľné čo pochybujem teda čo by bolo jazykom možné akosi obsiahnuť. Smrť z čisto jazykoveho hľadiska ´je bezvýznamná skutočnosť,´ lebo jazyk smrť neobsiahne. Pokiaľ by moje ´rozprávanie´ bolo plne automatizované a zaručovalo moje prežitie by som musel jazyk chápať ako nástroj prežitia tak ani v takom prípade by mi smrť neumožnila pochopiť, že čo zo smrti pochopiť musím teda ´jazykom´. Jazyk neumožňuje moje prežitie tak ako smrť neumožňuje môj život a narodenie-myslím, že John Gray vyslovil tézu, že vedomie je vedľajším produktom jazyka zrejme nevedomým.
Inými slovami je vedomie produktom nevedomia do tej miery, že je jeho zrejme produktom nevedomým ako nevedomá vec o sebe.Jazyk pokiaľ ho stvorila príroda vidím ako jediný možný ´subjekt´ vskutku, ktorý zodpovedá tomu čomu
náš intelekt , tak ako je vytvorený prírodou, ktorý nachádza svoj fundamentálny objekt v tom, čo je anorganicky strnulé.
Já to chápu tak, že hypotetické kategorie dobra a zla jsou MIMO protože realita je natolik ambivalentní, že dobro od zla nejde rozeznat. Každé zlo je k něčemu dobré… a zase cesta zpátky.
Ambivalentná, nerovnovážna, alebo indiferentná. Mimo dobro a zlo. Dobro od zla na nerozoznanie? Si si istý? Nie je také uvažovanie druhom fundamentalizmu? Čo ak každé zlo dobré nie je na nič? Ale proste je cestou vzniku? Dobro chápem ako nie ako absenciu zla ovšem. Táto dichotómia a dištinkcia, že každé zlo na niečo je dobré znamená, že vieme, že v absencii dobra bude zlo, a naopak, ale ovšem tak ľahké to nie je. Avšak to ešte neznamená, že zlo a dobro sú od seba na nerozoznanie.Možno si to ale myslel tak ako Kafka, že zlo o dobre vie, ale dobro o zle nie. Áno s toho hľadiska sú na nerozoznanie-veď nám to hovoria aj príbehy a metafory ako napríklad vlk v rúchu baránka a podobne. Ak je vlk zlom, ale ovšem by sme museli vziať do úvahy relatívnu hodnotu všetkého zla a dobra-Zarathuštra vraví, že chce aby sa človek zlepšil ako v jednom tak aj v druhom-aby bolo ľudské zlo a aj dobro vatšie, že doteraz bolo všetko ľudské zlo a aj dobro malé. Že dobrý človek je všade koncom/ zlého?/, že vie, že je dobro začiatkom konca zla?
Dobro si žiada určitý odstup času? Zlo si žiada určitý odstup času? Stretávam sa často s myšlienkou, že myšlienka sa stane takou a takou s odstupom času. Povedzme s odstupom času svetelných rokov bude myšlienka aktuálna. Možno taká teória relativity premosťuje taký odstup času-ja by som zlo a dobro pomeroval ´odstupom času´. Povedzme, že niekto považuje nejakého diktatóra, ktorého rukou padlo X-miliónov ľudí za zlého v tomto ´čase´, ale možno mu budú generácie aké ešte len prídu vďačné zato, že urobil na Zemi poriadok, že mali sa oni možnosť narodiť, že možno ak už relativizuješ pomer dobra a zla sú mu tie generácie vďačné svojím životom za, kitorý zaplatili jeho rukou tí, ktorí uvoľnili tak priestor im sa narodiť a žiť na menej preplnenej zemi- zrejme je možné zlo a dobro ak už zo žiadneho iného hľadiska posudzovať z hľadiska užitočnosti čo sám tvrdíš-ako mi je niečo k úžitku je to dobré ak nie je je to zlé-je to samozrejme utilitarizmus najhrubšieho zrna, ale záleží kým posudzovaný-keď vezmem, že pre narodenie mojich detí bude lepšie keď budú mať na zemi viac miesta pre život a čistejší vzduch, vodu, a že budú zdravšie je mi ´obeta´ nejakých miliónov postrádateľných existencí tretieho sveta ukradnutá, alebo teda potrebná na zaručenie bezpečnosti prežitia mojich. Samozrejme ide o nadnesený príklad ale aj Nietzsché uvažuje o stvorení ´nadčloveka´ za cenu nesmiernej obete, ak treba aj ľudstva, a tiež ak treba navrhuje anarchistické zriadenie Zeme ak to má umožnisť vznik takého nadčloveka-tým všetkým chcem povedať, že pokiaľ vec dobra a zla vztiahneš k samotnej realite nie je nikdy ambivaletná-pokiaľ nechceš realitu samu vidieť ako ambivaletnú.
Nebudem napríklad ťažké ublíženie na zdraví považovať za ambivaletné iba preto, že sa môj postraumatický stav obráti na dobro, lebo ono dobro je už ako také nič moc a volil by som dobro pred ublížením byť by som takú šanccu mal.
Avšak OUT/ SIDE/R ´JE´ IN/DETERMINANT!?
Mechanicky znamená ´deje sa tak´, že sa nemôže diať ináč.
Mecanické dianie je dianie aj v biologickom zmysle. Sám nemyslím oranizmus a mechanizmus ako protiklady. Človek je biologický automat-pokiaľ ide o mechaniku či už tá je prvou, alebo druhou vecou neviem, ale človek je automat bio, či je ale bio vecou mechaniky je otázne. Respektíve je otázkou vied …
na ktorú odpoveď neviem..
Teda inými slovami aj predom zahrňuje. Vôľa pritom nedomýšľa svet ako cestu otvorenu zmyslom.
možno je cesta zmyslom otvorená práve cesta šiesteho zmyslu, ak má jeden všetkých šesť pohromade.
Tzn. tezi v protisměru: neotevřeli jsme (své?) smysly, nýbrž ony nám cestu skrze
no podružný jav?
metafora cesty je osvetlením-pokiaľ videnie-cesta vedie je viditeľná-prekážka
Pak je však vůle subjektem.
ja by som povedal ze jazyk je subjektom,ze jazyk pokiaľ ho stvorila príroda vidím ako jediný možný ´subjekt´ vskutku, ktorý zodpovedá tomu čomu náš intelekt , tak ako je vytvorený prírodou, ktorý nachádza svoj fundamentálny objekt v tom, čo je anorganicky strnulé.
jazyk by mal v zasade tvori tie kategoricke prechody a mal by z nich robit jednoduchsie nieco.ale ked to nie je jazyk aky zavadza tie kategoricke prechody vies tak ich iba premostuje-tu by sme sa zhodli, ze dobro a zlo su nerozlisitelne pre jazyk pretoze clovek ma zmysly jemnejsie ako jazyk-
pri otazke vole sa vraciam k Shopenhaverovi aky jednodznacne pre mna otazku vôle vymedzil-ona jej subjektívna časť ktorou je bolesť je jedna vec a objektívna časť ktorou je existencia vecí je druhá vec-ich zuakúšanie tých vec í je bolestné kým ich predstava objektívnej existencie je príjemná. Vôľa pre mňa nedefinuje subjekt, ktorý by z nej mohol som vyseparovať-to popiera aj nietzsché keď tvrdí, že chcenie je jednotou iba ako slovo!
Chcenie tvorí jednotu iba ako slovo s tým kto chce si myslím, že to je tak myslené. Ináč je v tomto chcení ´dualita´–
- Filozofia nahuatl: Svet je pohyb. Svet je svojím pôvodom dualita: dvojičky, ktoré sa objímajú alebo spolu bojujú, ich objatie a odlúčenie plodí štyri smery priestoru, štyri farby, štyri raje, štyroch bohov, štyri osudy. Každý človek sa rodí k nejakému dátumu, ktorý je takisto bohom, bodom priestoru, údelom. Číslica štyri je číslicou vesmíru; v strede, v pupku alebo pohlaví kozmu je pevný bod, piaty, slnko pohybu. Okrem stredu nič nespočinie; všetko sa navracia a všetko znovu počína: bohovia sa rodia, rastú, starnú, hybnú, rodia sa znova. Človek je zlomok skutočnosti: na jeho bedrách spočíva strašné bremeno vyživovať všeobecný pohyb. Odtiaľ nevyhnutnosť pokánia, obeť a ‚kvetinová vojna‘, pozemská odlika vojny kozmickej. Najdokonalejším znázornením kruhového pohybu vesmíru je kalendár: podstatou skutočnosti je čas aktualizovaný a vtelený v priestore. Každý zvláštny diel je oživovaný, magnetizovaný časom; vesmír je priestor-čas a jeho pohyb rodí rôzne významy. Svet ovláda analógia, je vytvorený z protikladov a súvzťažností.[1]
Tažko vôľu vziať ako kategorický subjekt, alebo objekt-myslím, źe tvorí ´dualitu´. Avšak táto dualita je jednotou iba ako slovo- jazyk tieto protiklady ináč nepreklenie- preto s tebou zajedno som v tom, že zlo a dobro nemusia byť ´celkom´ rozoznateľné, že nemusia byť rozoznateľné ´v celku´ aký spolu tvoria. Symbiotické organizmy môžu tiež splývať je to ´ríša´ veľkých kategórií.
Celá debata | RSS tejto debaty