Po jednom koncerte v Bratislave, som k práve zakúpenej epke Lakmé dostal ako bonus Firestorm. K jeho obsahu sa nebudem vyjadrovať, aj keď by som si veľmi rád doprial nejaké tie uštipačné poznámky k tvorcovi väčšne najradikálnejšiemu z najradikálnejších – nechám si to na neskôr. Zamieram sa najmä na osobu Michala Kolesára a projekt Realita.tv a keďže nemám čas čítať všetky materiály, ktoré kedy splodil(i), budem vychádzať len z textov uverejnených vo Firestorme a tiež z predpokladu, že čitateľ/ka spomínané texty vo Firestorme čítal.
Nie je otroctvo ako otroctvo, že
V prednáške nazvanej Abolicionismus, veganství a anarchie v ochraně zvířat, ktorá je vo Firestorme vytlačená, začína Michal Kolesár úvahou o „otroctve”. Áno, skutočne možno hovoriť v prípade hospodárskych, laboratórnych a kožušinových zvierat [1] o otroctve – aj keď sa tento pojem používa výhradne v kontexte ôsob, teda ľudí, zneužitých na lacnú prácu alebo služby a ktorí sú v niečom vlastníctve vo forme akéhosi „hnuteľného majetku”. [2] Zvieratá s určitosťou sú predmetom vlastníckych vzťahov a zneužívajú sa na prácu. Michal Kolesár však píše o akýchsi „vlastných životných záujmoch” podmienených slobodnou vôľou a tu si odbočím menšiu intelektuálnu odbočku, tak kľudne preskoč nasledujúci odstavec.
Hovoriť v prípade zvierat o slobodnej vôli, je prinajmenšom otázka viac filozofického (alebo politického) charakteru ako biologického a to dokonca aj v prípade ľudí. Pokúsim sa veľmi stručne zrhnúť prečo. Už Aristoteles alebo Platón si zaoberali otázkou, prečo človek niekedy robí aj to, čo by nechcel, hovorili o neschopnosti kontrolovať konanie. Harré s Gilletom tvrdia, že prekonanie tohto stavu zahŕňa v sebe „diskurzívne získanú spôsobilosť regulovať vlastné správanie”, čo znamená, že konanie je schopnosť nadobudnutá učením, kedy človek prispôsobí svoje aktivity zastávaným diskurzívnym štruktúram.[3] Problém je, že diskurz je, povedzme napríklad vo Foucaultovom poňatí, zjednotením jazyka a praxe a je teda historickým a kultúrnym procesom. Možno hovoriť o kultúre u zvierat? V istom zmysle možno pozorovať u niektorých primátov základy kultúry, ale o historickej praxi ťažko, pravdepodobne by sa dostali na „vývojovú úroveň” človeka, ak by to tak bolo. Zvieratá navyše neregulujú svoje správanie v kultúrnom priestore, ako je to u ľudí, ale inštinktami. To len na margo toho, že je rozdiel medzi tým, „krava slobodne ide k rieke, aby sa napila” a „prečo tam ide”, kým napríklad človek môže získať know-how a vykope si studňu.
Ako však priznáva aj Michal Kolesár, „otroctvo” nutne neznamená krutosť. Hoci vo Firestorme v rozhovore kritizoval tzv. „láskyplné otroctvo” napríklad psov a mačiek, avšak časť o záchrane 26 sliepok, ktoré vzápätí umiestnil do obdobného „láskyplného otroctva”, kriticky zakončiť zabudol. Zaujimavá dilema. A napadajú ma ďalšie. Napríklad horské kone, ktoré znášajú drevo namiesto veľkých strojov či slepecký pes. Ale k tomu sa možno dostanem neskôr.
Minule som videl film „Zabi Nixona” a hlavná postava tam niekde uprostred vyriekne vetu podobnú tejto: „Otroctvo v tejto krajine nezmizlo, otrokmi v tejto krajine sú zamestnanci.” Že prasatá rastú, rodia viac, že kuratám rastú prsia, možno rovnakým tempom ako rastie svetová ekonomika, je jasné. Že existuje dômyselný systém zabíjania a spracovania zvierat neschvaľujem. Ale práve systém (ak chcete kapitalizmus) je práve ten kvalitatívny rozdiel medzi 26 sliepkami v batériovom chove a 26 sliepkami v „láskyplnom otroctve”, ak sa samozrejme ich vajcia nevyhadzujú cez plot (ďalšia: postaviť plot a sú v uzavretom priestore alebo žiadny plot a čakať, koľko ich zrazia autá?). A mám dojem, že na to Michal Kolesár zabúda, keďže tak ako nie každý človek, je v tom systéme „otrokár”, toto „otroctvo” si nie je možné predstaviť ako hrubú čiaru, kde nad ňou je „človek” a pod ňou „zviera”.
Je človek zviera?
Nebudem popierať, že súhlasím s tým, že aj kravu bolí, keď jej vypichnem oko. Výrok „človek je zviera” je však až príliž podobný rôznym mystickým koncepciám, ako sú biocentrizmus alebo hlbinná ekológia. Síce to Michal Kolesár netvrdí priamo, tento koncept navodzuje dojem, že ako ľudia, tak aj zvieratá majú svoju určitú (rovnocennú) „vnútornú hodnotu”. To by znamenalo, že „nadvláda ľudí nad zvieratami” je čímsi „neprirodzeným”, čo nedovoľuje prírode „ísť si svojou cestou”. Murray Bookchin v Populačnom mýte poukazuje na vzťah medzi malthusiánskym ospravedlňovaním epidémií či hladomov a biocentrizmom ohľadom „prirodzenej cesty”. Hovoriť o „prirodzenosti” sliepok je prinajmenšom naivné, podobne ako sa snažiť odhadnúť ako „prirodzená” bola ich cesta z „divočiny” na chalupy, farmy a batériové chovy. Keď som bol malý a oveľa menší, veľmi rád som čítal rómany nemeckej spisovateľky o severoamerických Indiánoch a spomenul som si teraz, ako tam psi boli polodivokí a priživovali sa na „odpadkoch” a tým pádom aplikovali svoje teritórium na osadu, strážili ja neviem kone a podobne. Kolesár postavil problém „zvieraích práv” do roviny „človek” versus „zviera” a veľmi ľahko týmto uvažovaním dospieť k záverom podobným istého hlbinného ekológa, že „pokud chce lidstvo koexistovat s medvědy grizzly a sekvojemi, pak bude muset být populace státu Kalifornie omezena na jeden milion lidí.” Takýto postoj však nie je dôsledkom akejsi citlivosti a úcty k životu, ale nepriateľstva voči „človeku”.
Bol to Himmler, ktorý povedal, že „člověk není nic zvláštního.” Tento človek, zodpovedný za systematické vyvražďovanie miliónov ľudí, sa posťažoval jednému lovcovi: „Jak můžete Herr Karsten nacházet potěšení ve střílení ze zálohy na ubohá stvoření, vystupující z přítmí stromů, nevinná, bezbranná a ničeho si nevědomá. To je sprostá vražda. Příroda je přece tak neskutečně krásná a každé zvíře má právo na život.” Ďalej budem citovať len Murraya Bookchina: „Podobná posedlost ‚právy zvířat‘ je často jen odvrácenou stranou misantropie. Nenávist k lidstvu je dokonce často doprovázena obdivováním zvířat přesně tak, jako je nenávist k civilizaci doprovázena přecitlivělým ‚naturalismem‘.”[4]
Definitívna likvidácia „otroctva”
Nie, netvrdím, že Michal Kolesár je nejaký zasraný nácek a áno, viem, že nacizmus v rozhovore vo Firestorm kritizoval. Napriek tomu, ideológ Earth First, David Foreman, prehlásil, že „pokud by měl lidský druh vymřít, neuroním pro něj jedinou slzu.” Je táto podobnosť postojov čisto náhodná? Kolesár, nezbadal som jedinú kritickú pripomienku z jeho strany, spomína skupinu Only One Solution, „vycházající z přesvědčení, že svět není jen o člověku a že pokud jeden živočíšný druh působí kolem sebe tak velké množství trápení, je k obecnému prospěchu zníčení takového živočíšného druhu.”[5] Nepriateľstvo k „človeku” je len logickým dôsledkom snahy o „konečné riešenie” v kontexte binárneho vzťahu „človek” versus „zviera / príroda”.
Kedysi, na už neexistujúcej stránke sxehc.sk, som viedol zapálenú debatu s tamojšími „vegan jihad / power / neviemčoeštevšetko” bojovníkmi a jeden z názorov, ktorý ma úprimne šokoval, bol, že je lepšie tieto zvieratá nechať vymrieť, akoby mali trpieť na bitúnkoch alebo v mliekárniach. Zaujímavý názor od ochrancu zvierat, povedal by som, že ešte v prospech ľudstva. Hlbinní ekológovia zvyknú používať konštrukt „divočiny” proti „človeku”, akoby cudzorodom prvku v evolúcii, ktorý nie je súčasťou „divočiny”, hovoria o „únosnej miere”, podobne ako Only One Solution o „obecnom prospechu.”
Vegánska kultúra a „anarchizmus”
Čo sleduje Michal Kolesár, som sa nedočítal, ale na mňa to pôsobí ako nejaká forma náboženstva. Zachráň, podporuj, organizuj, vytváraj, zdieľaj, neztotožňuj, podporuj, nepodporuj, rob hento, nerob tamto, pokiaľ je pre teba dôležitejšie niečo, ako život zvierat, tak odíď. Tiež zbožštenie zvierat ako rovnocenných bytostí a ak by som bol psychoanalytikom, povedal by som, že aj zjavné narcistické sklony. Ale nebudem to riešiť. Až prehnaný dôraz na orientáciu „skôr dovnútra než von”, dôraz na niečo ako „duchovný rozvoj” a individuálny postoj. Ako poznamenal Bookchin: „Kapitalismus ochotně přijme náboženství, nemusí-li obětovat své zisky.”[6]
Ohľadom vegánstva sa rozvinula svojho času celkom zaujímavá diskusia na prasopale, ja budem pre tentokrát čerpať aj z pripravovaného článku / úvahy, ktorá (by) mala vyjsť v ako reakcie na Houdyho perly ducha Veganství a anarchizmus: stejný boj? v A-kontre . Ale neviem, či sa tak stane, autorom/kou nie som ja, tak citujem. „Čo znamená „byť vegánom” v praxi? Akými metódami sa snaží prekonať systém založený na využívaní zvierat? Namiesto robenia nejakej aktivity sa totiž vegánstvo zameriava skôr na nerobenie „niečoho” -nekonzumovania produktov živočíšneho pôvodu. Je teda akousi hladovkou držanou na protest proti vykorisťovaniu zvierat. Hoci Houdy hovorí o vegánstve ako o priamej akcii, ide stále len o individuálny postoj (nálepku), ktorý hoci eticky motivovaný … argumentovať tým, že nekonzumovanie živočíšnych výrobkov môže reálne znížiť utrpenie zvierat, znamená očakávať, že sa produkcia mäsa, syra a pod. bude znižovať na základespotrebiteľského hnutia. … Zaobstarávanie vegánskej stravy tak ostáva závislé na globálnom kapitalistickom trhu. Logika spotrebiteľského hnutia má jednoducho svoje limity – ostáva logikou klasického liberalizmu: dopyt riadi výrobu, a teda aj výroba bude tak etickou, ako bude etickým nákup spotrebiteľov. … Sú dnešné veľkochovy dehumanizovanými továrňami na mäso a mlieko, lebo sú bezcitní ľudia, ktorí si potom na tanier dajú ich produkty, alebo preto, lebo si to vyžaduje racionalizácia a rutina modernej výroby? A čo výroba potravy, hoci rastlinnej, jednako stále vyrábanej spôsobom orientovaným na zisk? Ak hovoríme o etických aspektoch, mali by sme hovoriť aj o podmienkach monokultúrnych intenzívnych fariem, v ktorých sa pestujú rôznymi pesticídmi/herbicídmi striekané plodiny, ktoré vegáni konzumujú, o ľuďoch a podmienkach, v akých na tých plantážach pracujú, aj o predajných sietiach, v ktorých ich nakupujú. Prechod na vegánsku stravu zaobstarávanú na kapitalistickom trhu môže byť len skokom z blata do trocha prijateľnejšej kaluže.”[7]
Záver pre tých, čo sa unudili k smrti
Nie, nepáčia sa mi bitúnky, vivisekcie a podobné veci. Áno, vážim si vzťah k zvieratám, kamarátka z Poľska mi rozprávala príbeh o och sliepkach, ktoré mala prítulné ako ja mačku. Áno, ľuďom jebe a ubližujú zvieratám aj doma: Vo Veľkej Británii je moderná mačacia psychoanaláza a jedna tetka mačacia psychoanalitička popisuje prípad, ako istá paní držala svoju mačku rok zavretú doma bez svetla, lebo sa o ňu bála. Áno, vegánstvo je fajn životný postoj, ale nič viac. Človek nie je zviera, ktoré „zotročilo” iné zviera. Obdobné antihumanistické názory tu už boli a oslavovali hladomory. „Človek” je metafora a ako taký, nie je príčinou „všetkého zla”. Hauk.
Celá debata | RSS tejto debaty