týždeň čo týždeň sa lenivo prebíjaš k piatku
a kreslo je magnet na olovo v smútku
telka ti núka obrázky ako deťom cukríky
šepká ti nemusíš sa hanbiť pred nikým za svoje
výkrky
na najlepšie chvíle debát potom schovávaš ako poklad
repliky z filmov, čo si videl sto krát pod kabát
za každým zlým dňom robíš salto mortale
hrubé čiary celé noci v miestnom lokále
je to hromozvod na všetko, čo sa nepodarí
život si za sebou maže
všetky stopy tvojou nohou
a nechá len signály, ktoré nepochopíš
telka už bliká a láka ťa, že sa v tých svetlách neutopíš
ešte chvíľku kundou
mieri ti na tvár až ťa mrazí na zátylku
tým farebným chvostom
na teba máva
zabi páva v kunde je jeho hlava
radšej si šetri chlapče
tú ľahkú iróniu v kuse, s ktorej sa nevyplače
keď chceš ako to zo smrti
aby sme sa ešte stretli po nej
nebudeš ako oni v zlej pohode
nemá to takú silu
pokrč a zahoď preč
túto ilúziu civilu
kŕmiš sa cudzou …
cudzou masou
nebudeš ako oni
je to len defilé mrhania energiou
večer je v krčme pri stole trochu dusno
a ty nejak nesvoj, keď hľadáš, čo ti ušlo
za súcno
zbytočne napínaš uši, ty zostaneš navždy krátky
pre žarty o tebe ukryté medzi jej kozy matky
1 of 1,816
basne
Kristián Čura <cura.kristian@gmail.com>
|
|
11:14 AM (1 minute ago) |
|
|
zbytočne napínaš uši, ty zostaneš navždy krátky
pre žarty o tebe ukryté medzi jej kozy matky
zdvihne tvár od počítača
pôjde na záchod
a vymočí sa
všade je nuda, ale doma najväčšia
vlčia smečka už na mňa čaká
vyje za dverami
v byte jej mami
nie sme tu sami myslím si svoje
v režime tomto svoji
budeme až ustúpime po boji
z ďaleka prichádza, z ďaleka kamsi ide
nemá čo povedať tak povie čo príde
prekladá svoju stratenú existenciu do reality
do reality čo mu nahráva
na smeč, ale bude z toho gól
taký gól rok en rol
sol invictus
patetické chvíľky
kedy sa slza tlačí do oka
oko nemá dno
nepovie pravdu na neho nedá
z bytia sa stane čo predpovedá
je krátky, je krátky
jeho dlhý sen
zato, že sa narodil
zato, že zomrie
všade prítomný
všade kde s nudou
ktorá keď nezabije posilní
je
na históriu samého času
ako na ňu hodinu
dostupný vo svojej tvári
neústupčivý že sa pári
v myšlienkach
v myšlienkach čo nikdy nemyslel
v mene jej času
čo nepovedal, že má koniec
kde sa minuli
znova sa opísali kruhy
čo nepriľnuli za, ktoré sa bez námahy
tisíce ich vzdychov
do vetra skryli
dotykov čo z hora sem niekto poslal
sem dole čo poslal sa dotknúť môjho vedomia
existencie stratenej
na horizonte na čase aký nemá konca-kraja
dychtivo, a zmierlivo, ale neúprosne
súdi čo vidí čo ujde mu ako posledné
stopy cez most v živle
na tele
na tele ducha
…
ach tá smrť
ach ten život
jeden pokus a jeden omyl
ak je všetko len pokusom
pokusom, ktorý vychádza najavo
stačí zo široka pritakať
z hlboka dýchať
posteľ je pripravená pre mladého pacienta
cintorín je nový
stavby aké stoja v pozore
dojem budia, že sú v tvare
aký im dal on s kladivom
a nová Európa sa mu stala križovatkou
na mieste hodnôt
na mieste čo musí nechať
druhým aby prišli
cesta je voľná
otvorená je celá
zmysly
sa do nej zabuchnú
do domu hostí
aký je vzduchoprázdny
sa obujú
…
nazbieraš znova svojho elánu
pôjdeš v dobe do záhybov fysis
ukážeš čo je v metabolizme slovom
ani štýl ani jazyk aký si nechaš újsť
na znak si nechaš újsť
v slove, ktoré nevydáš
ako pocítiš, že sa máš pod kožou pod kožou
otvorenou žiletkou
..
žiletka ako atlétka
posktytne ti ticho a prach
v rozmedzí živých stôp pôjdeš po nej
uzmyslíš sa na rane
zmyslovej do hĺbky
od kosti čo matkou je
ľudstva za babku
..
však tvoja Zem je mojím prístavom
prístavom nádeje kde zle je, horšie je
mladá sviňa krochká
mi z poľa mojej pôsobnosti
a ja sa nedokážem zlomiť na príčine
..
na mene čo nepúšťa z očí
ako niť medzi životom a smrťou
každou za akou sa vydá
za akou bude kričať
celou…
…
z plných pľúc
z plných pľúc akých sa šikovne domohol
rýchlo, rýchlo až padne posledne jej medzi nohy
dve brehy vezmú za okamih
okamih lámania chleba
chce to len zvyk..
pozrieš sa pozrieš sa mi ideme z nuly na stovku
obrana je najhorším útokom
a tak sa nepovie, že čo s týmto amokom
akým sa berie preč
..
ľahká vec
vec sa má za takú aká je jej na samote
samota čo leží mu na srdci, na práci, na na na na
svojím ostane prečo nie
koľko už ho spoločnosť stála
bez mála život, ktorým sa nedostal, nedobehol
bez mála smrť, ktorá ho obišla širokým oblúkom, ale nie víťazstva
ľudstva nad sebou samím
nad svojím hrobom svojím susedom
a so mnou s ním
..
neoplakávaš ani sebevraždu, ale ani ich smrť
len ľudstvo, ktoré je ti jedno
možno tvoj čas sa chýli ku koncu kde bolo tam bolo
medzi sebou sa rozpadlo
celá Zem je pod rúškom karmy
sama rovina
rámy ju držia pohromade
ale my tu dávno na západe
sa boríme s lánmi nepokoja ako ich češe ostrie vetra
z čoho sme vznikli len mlhovina?
otáznik pred sebou a aj za sebou
nepovie nie
a nepovie však jej ani áno
mizéria ako spoločnosť
spoločnosť čo chce len strčiť do piesku svoje oči
a na pohľadanie sa schytiť za ľudský kapitál
akým je jej surovina
vyzrieť ako na neho padá lavína
nezadaných emócií
čo nedokáže ustáť nepoškvrnený
nepoškvrnený najtvrdším zrnením televízie
jedného kanálu kde všetci sa čvachtáme
..
ach na programe máme
čo v srdciach nosíme
na programe, ktorý je interaktívny
v pluse a aj mínuse
v hnuse, ale aj pri pokuse o omyl
selektívny, inštrumentálny ja-v
v kuse sa norí do šedi nevedomia
za plachtou je všetko ináč
ale tu jej zbraň ženská zabíja
…
napokon
napokon je tak ťažké sa priznať
tak ťažké pravdu nechať vykĺznuť
z pod pokrievky z pod dažďa
čo padá
čo padá z najhlbšieho ticha
do naj vertikálnejšieho zdvihu
jeho slastného údivu
na ťahu do Európy
kde sme z jednej Zeme
už hľadali záhrobie
…
vie, vie, vie sa vie
, že vie, že vie, že vie
na pomedzí
na pomedzí, kde veľkosť človeka je jej malosť
súdi so životom za plotom, ktorý sa nedá ani preskočiť
a an i prejsť
omylom sebou, ktorý je celým zvieraťou
..
automat bezprostrednej ľudskej
sentimentality
si len zvieraťom z mesa a kostí
len zvieraťom všetkých živých bytostí
zjavne sa k sebe máš asi ako živý model
na povel, ktorý sa pozviecha
ešte skôr ako mu doslúži miecha, centrálna nervová sústava
jej len ľudská hlava
akú sú schopní odobrať
mu ako dieťaťu čo nevie povedať jej NIE
..
tá mathemata
súlož čo sa vidí vo vzore
po sebe čo číta ako zápis do génu
v nirvánu
sa nepoberie ako na večný odpočinok
..
produkty utrpenia, utrpenia, ktoré plodia
všetky duše čo nevidia si na cestu zlatú, ale nie strednú
..
ide len o školu
o druhú tvár čo chce SILU dokumentov
spoznať sa u študentov
čo nebývajú ako ty
meč dvojsečný
..
ocitnú sa kde ich by nikto nehľadal
samota nebude ich poslednou zastávkou
opatria sa do nemoty
s nevinnosťou akú, ale iba predstierajú
s líškou za chrbtom
a kocúrom na čistom indigu
budú slúžiť egu aby sa neumastili životom
to Časopis, jajn, HonzaBarton, Erik |
|
|
Celá debata | RSS tejto debaty