Tá vec, ktorá sa ma dotkla, ktorá sa ma dotkla akoby som chodil po špičkách, po maskách. Po špičkách hôr po ich vrcholkoch sa potýkal zo životom, ktorý má ako na dlani. V tej vôni, ktorú má ako dych ´živej mŕtvoly´. Akoby som chodil cez most, v plameňoch, v svetle dní, ktoré nekončia, svetle nocí, v ktorých sa obraciam, v hrobe. Nestačím svoje slová ako tie korálky naťahovať na niť aby som si ich zavesil na krk. A pritom tak nenávidím, keď mi slová ostanú stáť v krku. Nie sú to ani predsudky, alebo ani spomienky, ale nikto ale nikto ale nevie ale ani len to čo všetci vedia a preto, že vedieť toľko čo vedia všetci je o ničom, je aj život o ničom. Som aj ja o ničom? Svojimi slovami snáď leziem na nervy každému koho som za svojho života postretol.
Umýsel, ktorý halí do svojich slov ´nevypovedané´, ale vedomie, ktorého kontakt zo svetom pretrhol sa mu neupísalo, s tou rýchlosťou, v ktorej padlo ´rozhodnutie´. A keď si človek vezme ´históriu´ tak rozhodnutia padajú ako domino. Ako domček z domina všetky rozhodnutia padajú na príslušných rozhodujúcich. V tvárach, ktoré sú bielo-čierne ako najčiernejšia melanchólia, ako najhlbšia logika výrazu ´sily´, ´zmyslu pre krásu´, ktorý má asi zodpovedať ´zmyslu života´, ktorý ešte neobjavil ako včerajší deň. To sa mu, ale stáva, že objavuje všetko o deň neskôr a to sa objaviteľom nemôže stávať. Je to ako, keď človek, ktorý by mal objavovať niečo dopredu o deň skôr to objaví o deň neskôr. Takto prichádza k slovu, že objaví vždy až nakoniec svoju ´metódu´. Tou metódou, ktorá nemá ´výhodu´ sa vec, ktorá je vo veci stáva neprehľadnou.
Celá situácia ako sa vyjadril sa stáva neprehľadnou. A nakoniec nepomohli ani knihy, alebo ani iné výhody, ktorých význam nedocenil, ale ´prepisoval´. Byť by sa, vo význame malo hodnotiť aj to pojmové štrukturovanie, alebo to pojmové konštruovanie. Čo znamená, že pojmový jazyk je jazykom vykonštruovaným, v tom zmysle, že jazyk je ´inštrumentálneho´ charakteru? Nie aby si strácal dôveru, v seba aj keď je to to posledné čo máš. To posledné, v čo ešte tak môžeš ´veriť´ teda´v´ seba. Ako si by vedel odôvodniť svoje ´myslenie´, alebo svojho druhu ´logiku´, ktorá neveští nič dobré, lebo nie je len teoretickou vedou? Nie je logika dokonca ´pavedou´? Kto by pokiaľ ide o neho veril v nejaké ´číslo´? Nie je každé číslo výrazom pre peklo? Nie je každý znak výrazom pre niečo iné, v konečnom dôsledku ´symbolom´ pre niečo iné, alebo teda formou nového prostriedku pre výraz, ktorý je ´symbolický´?
Výraz preto čo hovorím na znak je ´symbolický´. Neexistuje medzi znakom a tým, v čom má svoj výraz jeho pojmová, alebo teda ´významová štruktúra´ spojenie iné ako cez ´symbol´? A je symbol mostom? Samotná metafora ´vôle k moci´ je symbolickým ´mostom´, ktorého analógia sa dá nájsť v živote.
Vôľa k moci na znak tej moci je symbolom, alebo status-symbolom ako napríklad čas. Keď vezmem, v úvahu, že znak má niečo ´symbolizovať´ tak ten ´výraz´ pre tú vec, ktorú symbolizuje sa nachádza práve, v tom ako je forma prostriedkom nového výrazu ´znaková reč afektov´, ktoré sú tiež nejak štrukturované, ktoré vzhľadom na význam skrze, ktorý sa buduje ´zmysel´ musia byť tiež nejak ´štrukturované´, lebo človek nedokáže ´byť bez afektov´. Byť bez afektov znamená ´byť ako mŕtvy´, alebo nebyť vôbec. Nič neruinuje hlbšie ako nejaká ´neosobná povinnosť´ ako služba ´molochovi abstrakcie´. Nič neruinuje viac ako ´neosobná povinnosť´. Preto sa k človek pristupuje podľa všetkého ´času´, podľa toho, s ktorého času zrejme vypadol. Keby tak šlo o rýchlosť, ktorá by mala generovať nové možnosti, ale ani s tej by nič nebolo pokiaľ by, v každej dimenzionalite človeka išlo o inú rýchlosť napríklad aj afektov čo Nietzsché určite spomína.
Racionálne usporiadanie spoločnosti neexistuje. Neexistuje dôvod prečo by spoločnosť ako, ale tvrdí bola ´absurdne racionálna´. Neexistuje žiadny taký ´poriadok´ v rámci usporiadania spoločnosti na racionálnej báze, lebo spoločnosť nemá racionálny základ. Spoločnosť nie je ´v´ poriadku a tu nemyslím ´pohodu´, ktorá, alebo, v ktorej by spoločnosť bývala byť mohla tiež. Spoločnosť neexistuje, v žiadnom ´poriadku´, ktorý by niekto ´zriadil´. Napriek tomu, ale tu byť niekto taký, ktorý zriadzuje ´poriadok´ musí. Potom hovoríme o ´spoločenskom zriadení´, ale mali by sme hovoriť skôr o spoločenskej etikete, o spoločenskom ´usporiadaní zriadenia´. To ako je niečo zriadené je formou toho ako je to usporiadané. Zriadenie je usporiadanie a poriadok je to čo tvorí ´celok´.
Takto si je možno predstaviť ´veci v celku´, že sú v poriadku, že sú vo veľkom štýle poriadku, ktorý je daný. Daný ´myslením´. Myslím teda som v poriadku. Teda som v celku, ale nemusel by som byť. Zarathuštra sám je rozprášený v Bohu, ktorý je jeho ´zlým svedomím´, alebo niečím za tým, lebo sa neuplatí myslieť nič o tom svedčí ´Boh´ ako svedok ´dokonalosti´. Dokonalosť ako taká svedkov neznesie, ale keď už mŕtvola hnije tak sa ´Boh´ stáva svedkom.
zaslúžiž si titul "vynálezca ...
Celá debata | RSS tejto debaty