Hovoríš, že nenávisť je slabé slovo, že pomaly, ale isto bude všetko medzi nami jedno, ale, že ´to jedno´ sa nikdy nemôže vyriešiť, že všetko sa vyriešiť dá, ale že jedno sa vyriešiť nedá, že skrze bolesť nemysliteľnú človek je zrodený do bolesti novej, že skrze bolesť novú človek prežíva staré rany znova sa nútiac, znova sa chtiac znova prekročiť po všetkých stránkach hranicu prítomnosti, ktorá je efemérnou, efemérnou spomienkou, alebo predsudkom. Preto je každá hranica predsudkom, lebo je prítomnosť spomienkou je predsudkom.
Čo do prítomnosti si nič nespomínam, lebo môj matrix je, v tvojej hlave.
Už len v tej tvojej hlave-hláv. V tvojej, v ktorej ako svoj háv si berieš myšlienku, do svetla, v myšlienkach ´vedomia´, ktoré ešte si nenadobudol <ešte, ktoré si nezabudol, lebo zabudlo teba ono< to vedomie, ktoré je ono<bez, ktorého si budem, v logike ešte raz schopný vystačiť, v logike zmyslov, ktoré domýšľal dohromady ich máš zo päť až nato, že ešte chceš, že ešte chceš ´byť´ kam až oko dohliadne, kam až ucho začuje.
To sú tie brány, alebo tie hranice jazyka, ktoré zo zvyku prekračuješ, ktoré zo zvyku porušuješ, ktoré sú oným uzlom nutnosti, v prítomnosti zaviazaným. Veď vieš, že jedno čo je medzi nami sa nikdy nevyrieši, že jedno, ktoré je všetko pre každého ako pre nikoho sa nikdy nevyrieši, že v skutočnosti,v ktorej je, v kuse predsa len musí preberať zodpovednosť, ktorú za seba neberie na seba. Z dola nahor a nahor z dola ide realita, ktorá je ´v´ pravde zmyslového vnímania, ktorá je iného ´živlu´ života a je ´daná´, lebo systém jazyka má, v zálohe celý mysliteľný svet, ktorý, ale neprepočul, lebo ho nevidel tak ako nikto ako každý,v jednom čo bolo všetkým. Všetkým o jednom čo nebolo ničím, a úroveň bytia, ktorej vedomie kleslo pod úroveň ´života´ už nie je ´povrchom´.
Povrchom priepaste, v ktorej je možné sa dať vziať za jedno slovo ´naveky´, za druhé slovo, ktoré padne na úrodnú pôdu myšlienky, ktorá ešte nevyklíčila, s ktorej ešte nevyklíčila celá filozofia ´života´, ale nato aby si pohol vesmírom teda jedným jeho pevným bodom,v priestore by si ten pevný bod musel mať, ale nato aby si bol pevný bod jeden mal by si musel ho mať, v priestore, ktorý je otvorený ako systém ako jazyk, lebo jazyk je priestorový svet.. lebo jazyk je spiacou bunkou sveta, ktorú je treba zobudiť, z jej ´veci´, lebo každý kto je vo veci je spiaci a mŕtvoly vo veciach sú spiace na ružiach, ktoré, ale niekto vytrhal, že po nich ostali len ostne, ktoré teraz bodajú do ´očí a uší´,v každom pevnom bode, ktorý je moment, ktorý je momentom čohosi do čoho sa jeho vedomie nedá ´vkladať´, do čoho si nevie dať a nevedel by dať ´pokoj´, ale nato všetko sa jeden nepýtal druhého, v ktorého vedomí ostal stáť ako stĺp.
Breh, ktorý padol, ktorý bol posledným finálnym druhým brehom aby sa v nej oprel celým slovom na polovicu, ktorého istotu neopomenul. Napokon sa ,s tou myšlienkou pohral na vedomí si ju nechal, ale tak aby sa dotykom nedala pohnúť, keď sa dotkneš čoho sa dotkneš všetkého načo zmeníš nezmeníš zlato, a preto, že zuby držia striebro, že je ´lono ´otvorené zániku sa pozrieš skrze prsty, do ktorých si prežitý literatúrou sa mihneš, v oka mihu vystriehneš.
….je len jedna plocha myšlienky, ktorá ťa drží, ktorá je ´istá´, ale nie je ´vecou´, ktorou bola kedysi, ktorou bola na vedomí,v duchu, ktorého telo vzala ako nič medzi svoje prsia, ktoré vzala na konár, ktoré vystrela, lebo celý tón sa niesol v takom pomalom tempe ako život, ktorého sa pustil, ktorý nechal plávať dole vodou hore.
Dole vodou hore krkom, cez ktorý vynašiel ´seba samého´, ale nebol by preto už len preto bol psychicky ´uvedomelý´že myslel, že myslel, že vedel, že vedieť, že myslel -musel, že len v jednom okamihu, ktorý prežul, ktorý prežul pomaly, ale isteže, ktorý sa nechal počuť nato, že počuť ho bývalo bolo treba dokonca bol, do toho, ktorého zmyslu, v ktorom vedomie dávno spustlo, v ktorom vedomie sa dávno pohlo iným smerom, element, ktorého centrom len on mal byť.
..chcel som povedať, že ten, ktorý myslím, že je, ktorým myslím, že bude, lebo je iným smerom vedomia myslený vedenia ´chcený´, že ten dáva ´karmu´´ , že je darcom karmy, ale že už preto, že ona ho od toho má silu oslobodiť sa nemusí rozlišovať, že od toho podľa u toho podľa rozdielu, v ktorého je vedľa strede, by sa mal býval myslel obrátene k nej teda negatívne. Negatívne na tom je to, že od toho povedomia ostal celý, že ani mu neprišlo na rozum, že v obyčajnom svete, ktorého koniec mu príde ako výčitka by sa musel ´uvedomovať´, že v obyčajnom svete, ktoré začiatok neberie konca by sa musel uvedomovať, ale pomaly dosť nato aby si vedel dávať pozor na, ktorého toho človeka ´chce´. Nie bez myšlienkovite, alebo tak aby mu neprišlo, že ten svet, s ktorého on išiel na ňu z výčitkami, ktorý je pod jej úroveň, by sa musel znova opakovať do bodky na čom by ešte nič nebolo, ale žeby ten svet, ktorého vedomie si mal ´uvedomiť´ bol tým pádom svetom, ktorého pád on nezastavil si neuvedomil, lebo bol len človekom, ktorého svet, ktorý na neho mal, s ktorého na neho išiel ostal záhadou, lebo živé vedomie mu neostalo nič dlžné viac viac ako dosť, ako vie, že než myslí, lebo, v tom prípade, by mohol povedať, že myslím než som. Prečo by nakoniec sveta nemohol povedať, že než myslím skôr ako som, som skôr ako myslím. Že než príde k sebe vedomie sveta, ktorého konca začiatok neberie sa môže stať čo i len nechce. Chtiac-nechtiac sa bude musieť zo svetom ako ho nepozná zrovnať, lebo tá siamčina mu nejde, a preto, že myslieť ešte nič neznamená musí povedať len toľko, že je. Myslieť ´svet´ ako kvantum moci, ktorý vie odvodiť, od ktorého vie si domyslieť seba. Lebo predpokladá, že svet pozostáva zo zmyslov, ktoré ide domyslieť nazad k sebe. Teda dokonca k sebe.
To, ale nemusí byť nutne pravda, a svet sa vôbec nemusí skladať zo zmyslových vnemov, a teda ani zo zmyslov a teda ani orgánov. Aspoň nie ten nám ´známy svet´ nehovoriac už ani o inom. Celé vedomie sveta, ktorého ´prostredníkom´, alebo ´prostriedkom´ výrazu nového je akási ´pohyblivá forma´, ktorého vec života-bytia má svoje základy, v ktorých je život stavbou afektov, ktoré sú mu jedna ruka a jedna noha s kade. V tomto predsudku ako to on volá je ´spomienka´. Áno keď to berieš, s tej stránky Ľuboš tak ´spomienka je súčasťou predsudku´, lebo ona je súčasne predsudkom, v tom zmysle, že si nepamätáš nič skôr neskôr ako voči-zoči tomu, že to máš za predsudok si to spomínaš, že skôr, alebo neskôr, v tom živote ako predsudku, ktorý je postrádateľný nájdeš onu ´spomienku´, ktorá je o to viac ´braná´ na vedomie. To je možno potom povedať, že keď nevieš čo máš robiť zo spomienkami, že vychádzaš, s toho, že myslíš, že si, že teda máš načo myslieť čo by bolo, že teda máš ´predsudok´, že sa riadiš vyložene ´predsudkami´, že za každom ´spomienkou´vopred vidíš predsudok, lebo tak ako si sa narodil do toho bodu,v čase a priestore, do, ktorého si nebol si nemal ´čistý názor´ tak ten už máš, ale v skutočnosti tohoto ´radu´, v ktorej si prichádzaš na svoje už vieš, že predsudok je formou spomínania, že automat povinnosti spomínať si je skutočne na truc, že automat má predsudky voči svojím vlastným spomienkam, že je matrixom. MATRIX, alebo automatický ´svetonázor´, ktorého logos tvorí ontós on, ale ktorého vedomie je abstraktným molochom.
Celá debata | RSS tejto debaty